Dunaj som nikdy nevidela. pochádzam z gürtlu, odtiaľ to bolo k vode riadne ďaleko.

dunajský kanál, nuž, ten áno, ten som vídavala, keď nebol žiadny byt voľný.

dnes by som pri dunajskom kanáli nespávala, dnes je tam všetko priveľmi pekné: cyklistické chodníky, turistické chodníky. dnes by som pri dunajskom kanáli nespávala.

ale mnohí tam teraz spávajú. dnes by tam bolo pritesno. priveľa spáčov, priveľa psov.

veď ja som rozmaznaná. všetky mosty sú obsadené a už nemám ani spacák. a z dier v matracoch vykĺzli pružiny.

dunaj, dunaj som vídavala. hore dunajom ako dva-, tri-, štyri-, päťročná a potom odbočiť doprava, kdesi pri obci grein an der donau doprava,

a serpentíny, tam, odkiaľ pochádzal môj otec. zakaždým som tie serpentíny vyvrátila. tam, odkiaľ pochádzal môj otec, som vždy vracala. tam, odkiaľ pochádza môj otec,

tam hore, kde už dunaj ani nevidieť. dole dunajom, dunajom,

ale áno, no veď, do bratislavy. hneď a zaraz. ešte nikdy som dunaj nevidela z vnútornej strany.

vždy som chcela ísť k moru a teraz som videla dunaj z vnútornej strany.

sotva som videla more. chcela som. lenže ja pochádzam z gürtlu* a ten sa čoraz väčšmi uťahuje.

ale videla som dunaj z vnútornej strany: čerene, rybárske siete, rybačky a rybárov a potom hneď kopec, vraj. a to kúsok za viedňou.

ale áno: bola som v benátkach, v haife, ba dokonca v la rochelles, pri mori. z času na čas prejdem po dunajskom moste. zriedkavo. je to otázka peňazí. práve si šetrím na dobrý spacák.

toto mesto leží pri mori. nie priamo pri mori, ale dunaj pri novom moste je široký.

isteže: kto už len býva pri novom moste? o spacákoch na týchto brehoch nič neviem.

kde smerom nahor, kde smerom nadol? a koľko ešte máme lodí?

raz, raz sa všetko vleje do mora. dunaj do čierneho. trafí.

ľadová káva!

altenberg, greifenstein.

pri mŕtvom ramene.

– 43!

pri mŕtvom ramene je plávanie a potápanie zakázané v oblasti „motorschiff gernot“.

– 47!

nahí ľudia sú krajší. obliecť sa vie každý. každé telo je iné, to vidieť.

– ľadová káva!

dokonca i pohľadom cez nedefınovanú zeleň,

– 48!

veľmi ohraničeným pohľadom bez nutnosti zaostriť do diaľky vidieť dokonca zreteľnejšie,

– ľadová káva!

že každý človek, len čo je nahý, má svoju vlastnú krásu,

– 49!

a to na druhej strane, čiže nezávisle od nejakých optických záľub. strom je krásny. krásny! aké je ideálne množstvo? človek kráča po lese, po kopci k dunaju: ktorý strom vyhovuje? motocyklisti v zákrutách, všetci v uniformách, autá normovaných tvarov s obsahom. ktorý strom je krásny?

– ľadová káva!

starémladé. a medzi nimi šírka. a kde je tá spodná a horná hranica? tu tečie dunaj. akési vodstvo, nič zvláštne. dnes hnedé, zajtra modré. pozajtra biele. ak bude biele,

– 51!

konečne ho nechajú. nechajú ho. sú bruchá a staré prsia a napokon množstvo koží a tvarov. a krása sa na krátky čas stáva krásnou.

– ľadová káva!

ešte stále nie naša. zeleň medzitým fıltruje, voda páchne, osy. niečo sa nahlas smeje.

– 46!

no konečne! tu sú tie rezne: jeden ľahký, jeden normálny, dvakrát deti, pre dámy, pre deti s kečupom. všetko so zemiakovým šalátom. niečo sa nahlas smeje.

– ľadová káva!

máme sa nádherne. mymladímystarí, pri mŕtvom ramene.

potápanie a plávanie zakázané.

z nemčiny preložil Marián Hatala

*der Gürtel – časť Viedne, tu aj vo význame opasok

MAGDALENA KNAPP-MENZEL (*1964, Viedeň) je he rečka (pôsobila na viacerých divadelných scénach – Serapionstheater, Schauspielhaus, Theater Gruppe 80, Theater der Jugend, Scala Wien) a poetka. Publikovala básnické zbierky Prebdená noc. Pomlčka / Durchwachte Nacht. Gedankenstrich, a to spolu s Christine Huberovou; Ja nehovorím / Ich spreche nicht; Chybný výtlačok / Mängelexem plar; Škriabem škrab život / Kratze kriz das Leben – s N. Scheibnerom, K. Bergerom a F. Widhalmom.