Hoci už má na chrbte šesť krížikov, stále je v tom najlepšom a najpotrebnejšom zmysle enfant terrible slovenskej hudby jej postmoderného štádia. Keď v prvej polovici 80. rokov minulého storočia inicioval našu rockovú alternatívu kapelou Maťkovia, mal už za sebou prvé minimalistické komorné skladby aj veľké symfonické dielo Sottovoce pre orchester a zbor. Patril u nás k pionierom hudby vytváranej na osobných počítačoch, ale aj ambientu, zapojil sa do happeningov a konceptuálnej hudby Transmusic Comp. na začiatku nasledujúcej dekády, zároveň improvizovanej hudby vo Vapori del Cuore, pričom neustále vytváral kontroverzne podivné, „bežného poslucháča“ iritujúce piesne a paralelne komponoval nekonvenčné kompozície, bizarné opery a rôzne transžánrové hudobno-intermediálne projekty, ktoré aj v porovnaní s dianím na medzinárodnej scéne sa vyznačujú nezameniteľným druhom originality a šibenične sarkastickým, (neraz seba)ironickým koloritom.

Martin Burlas, tu a teraz, v rozhovore z druhej polovice mája roku MMXVI…

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna