17. apríla 2018 vo veku 56 rokov zomrel nečakane a náhle v spánku významný, osobitý český skladateľ, divadelný a televízny režisér, hudobník a intermediálny umelec Zdenek Plachý (mäkčeň za druhým „e“ si v mene nepísal zámerne). Zakladateľ a vedúci centra súčasnej nezávislej kultúry Skleněná louka, voľne združujúceho nezaraditeľné umelecké osobnosti z Čiech, Moravy, Sliezska i Slovenska, v neposlednom rade umelecký šéf činohry Národného divadla v Brne, jednoducho spiritus agens a movens brnianskej umeleckej scény.

Rodák z Kroměříža, ktorý po maturite vyštudoval v Brne na Pedagogickej fakulte Univerzity J. E. Purkyně odbor hudba a český jazyk a už v tom čase začal komponovať, preto sa v prvej polovici 80. rokov minulého storočia prihlásil aj na Janáčkovu akadémiu múzických umení (JAMU). Jeho pedagógmi boli Leoš Faltus a blahosklonný avantgardista Alois Piňos, ktorý ho zobral aj na Darmstadtské kurzy, kde ho uchvátila najmä hudba Mortona Feldmana a osobné stretnutie s ním.  V tom čase s hudobným skladateľom Ivom Medkom založili a viedli súbor pre novú hudbu Art Incognito, ktorý interpretoval dovtedy ignorovanú, ideologicky nepohodlnú hudbu skladateľov z Československa a z tzv. Západu. Poetika Plachého hudby sa v dobrom slova zmysle radikalizovala, čo vyústilo do absolventskej kompozície, ktorou však štúdium dokončiť nemohol. Skladba s názvom Dialog s hudobní mládeží z roku 1987, v ktorej každú stranu partitúry pretínala päťcípa hviezda prerušujúca rôznym spôsobom línie orchestrálnych partov scelsiovských interferencií, nebola totiž ako diplomová práca klasicky „zviazaná“, ale opancierovaná do plechových dosiek. Navyše na titulnej strane bola oná hviezda priskrutkovaná, takže celý opus vážil toľko, že ho na obhajobu museli priniesť viacerí spolužiaci. Plachý na základe tejto provokácie nebol k obhajobe ani pripustený a hoci už išlo o časy gorbačovovskej perestrojky, zo štúdia bol okamžite vylúčený…

Táto kompozícia, ktorú autor neskôr premenoval na Hvězdu, je však zaujímavá predovšetkým z iného hľadiska. Hráči orchestra v nej boli nútení dodržiavať dva navzájom protirečivé pokyny uvedené pri jednotlivých partoch: “hraj to, co hrají ostatní“ (quasi unisono), a zároveň „dodržuj proporční notaci“ (t. j. notáciu bez taktových čiar; kedy dĺžku trvania jednotlivých tónov možno odhadnúť len na základe rozostupu medzi notami). Výsledný hudobný tvar mal teda v sebe zahrnutú ako organickú súčasť istú nepredvídateľnosť, vyplývajúcu aj z pomykova hudobníkov. Nádherný hudobný príklad vnášania a vytvárania zámerne neriešiteľných situácií, k čomu sa Plachý ako „koordinátor zamotávania hudobných jazykov“ (ako sám seba označoval) hlásil a venoval sa podobným princípom aj v ďalších dielach.

Na prelome 80. a 90. rokov sa stal hráčom na klávesy v legendárnej alternatívnej skupine Dunaj (jeho autorský ai interpretačný zástoj je citeľný na úžasnom albume Rosol, 1991), po odchode z nej a súbežnej tvorbe scénickej hudby pre inscenácie J. A. Pitínského  či V. Morávka sa však začal venovať vlastným, intermediálnym bizarným, v istom zmysle prevratne novátorským projektom a eventom. Z tých prvých spomeňme Anbetung – operu z viacerých svetov (1992) tematizujúcu osudové peripetie kňaza Jána Maliarika (dielo sa stalo, mimocodom, aj predmetom dlho sa vlečúceho súdneho sporu s Lubošom Malinovským). Koncom prvej polovice 90. rokov založil Zdenek Plachý v spolupráci s hudobníkom, sociológom a organizátorom Davidom Šubíkom a speváčkou a prekladateľkou Lujzou Rzymanovou dnes už povestné kultúrne centrum nekonvenčného umenia SKLENĚNÁ LOUKA vo viacpodlažnom pavlačovom dome na Kounicovej ulici v Brne, ktorého nemalú časť im dala k dispozícii jeho reštituentka pani Alena Šmídová. Názov odkazuje na rovnomennú báseň brnianskeho bohéma a kleptomana áut Antonína Konečného („Život je pestrý a barevný jako rozkvetlá louka a křehký jako sklo.“). Niekedy v tom čase som Zdenka spoznal. So skupinou Otras sme dostali od Šubíka pozvanie – vtedy člena skupiny Morodochium spolu s Rzymanovou, Evženom Florusom a Andreou Konstankiewicz (dnes Tara Fuki) – vystúpiť v ich pivničnom klube. (Rozprávali sme sa so Zdenkom po našom koncerte vraj veľmi dlho, ale keďže sme s Otrasom a Morodochiom temer do rána vypili celý bar, nič som si na druhý deň z nášho dialógu nepamätal.) Nedlho na to už na slávnostnom otvorení Skleněnej louky roku 1996 hral na základe jeho pozvania Kysucký komorný orchester, ktorý som v tom čase viedol, a to skladby Jaroslava Šťastného a Martina Burlasa. Niektorí hráči orchestra participovali vtedy aj happeningu v réžii Plachého, animujúcom „zvuko-akčne“ všetky poschodia a pavlače počas slávnosti (vtedy som, mimochodom, zažil čosi ako vnútorné „prebudenie“ k vhľadu, resp. pochopeniu zmyslu umeleckého experimentu).

Vzápätí sa akoby roztrhlo vrece vo vytváraní neopakovateľných, veľmi osobitých plenérových intermedikálnych akcií, ktoré Zdenek koncipoval ako režisér, skladateľ a spomínaný koordinátor rôznych inscenovaných situácií a akcií hlavne s performerom a postmoderným rétorom Josefom Daněkom. Išlo napríklad o Poslech habrovského lesa (1995), Stmívaní v lomu (1996) v kameňolome neďaleko obce Křtiny – kde Dalibor Chatrný vytvoril svoju inštaláciu okrúhlych zrkadiel a účinkoval tu i bubeník Pavel Fajt –, či polyvalentnú kolektívnu textovú a hudobno-intermediálnu performanciu Přespolní mše (1997), realizovanú v poli na pomedzí troch dedín v Moravskom krase. Patrila k nim aj bizarná umelecká procesia ulicami mesta Brna Od GM do MG (od Galerie mladých k Moravskej galérii). Popri tom Plachý vytvoril zvukovú paralelu k výstave Trámy finských kostelů (1996), no predovšetkým veľkolepú koncertnú štúdiu užitia vojenské hudby Těžké doby bez taktu (1997) v Divadle Husa na provázku, opäť v autorskej spolupráci s J. Daněkom a interpretačnom uchopení vojenskou Posádkovou hudbou Brno a spomínanou skupinou Morodochium (zaznela tam konečne aj spomenutá Hvězda), ktorých dopĺňali ako sólisti bruitistický gitarista Peter Varsom a performer/kontrabasista Marian Palla. Mal som tú česť na Tězkých dobách účinkovať, kde som o. i. prebral od Plachého jeho klávesové party, zakomponoval ma však už predtým do spomenutých fínskych Trámov a neskoršie aj do ďalšej, tentoraz komornej akcie Doprovodní soubor bez sólistu (1998).

Nie náhodou sa Plachý v tom čase objavil ako jedna z ústredných postáv na uvedení unikátnej hudobnej akcie/projektu Rossa Bolletera a Michala Murina Left Hand of the Universe (1997) v Šamoríne, kde spolu s Milanom Adamčiakom a Murinom hrali na rôznych zdevastovaných klavíroch len svojimi ľavými rukami (pravé mali zviazané za chrbtom). Nebol som priamym svedkom len tejto udalosti, ale aj mnohých iných najmä na scéne Skleněnej louky, ktorej som sa stal tak trochu externým spolupracovníkom. Vďaka tomu som sa na nej stretol s celou plejádou svetových osobností súčasnej hudby a experimentálneho umenia, ktorí na nej účinkovali. Po odchode Rzymanovej do zahraničia vytvorili Plachý s Davidom Šubíkom na Skleněnej louke silný dramaturgicko-logistický tandem zameraný na iniciovanie a uvádzanie jedinečných umeleckých udalostí a stretnutí v priestore vzájomnej prajnosti, žičlivosti, inšpiratívnosti a nezameniteľného genia loci. A tak som tu mohol premiérovo uviesť i vlastné projekty s tEóRiou Otrasu či Trojkolo: behom fiktivity. Plachý môže o. i. za to, že som vlastne začal na jeho popud písať o hudbe, stal som sa tak aj prispievateľom unikátneho časopisu TICHO – současník hudby, ktorý v druhej polovici 90. rokov vychádzal práve na Skleněnce. Poslal ma do Nových Zámkov za Jožom Cseresom, ktorého som dovtedy nepoznal – vďaka čomu som sa mohol znovu stretnúť aj s Adamčiakom a SNEH-om aj na festivaloch Sound Off – pričom nás pozýval naďalej na ďalšie akcie a udržiaval s nami zo Slovenska čulý kontakt.

Postupne sa Plachý preorientoval výhradne na divadelnú réžiu – činohernú i opernú. V roku 2002 uviedol v Národnom divadle v Prahe škandalóznu, mystifikačnú opernú performanciu Árie k nezaplacení, na ktorej hudobne spolupracovali Hans W. Koch a Martin Burlas, a na Slovensku presne počas finále MS v hokeji 2002 – kedy sme sa stali majstri sveta – sa uskutočnila v Divadle Jána Palárika v Trnave premiéra jeho postmodernej reinterpretácie operety Bellarosa M. Schneidera-Trnavského. Roku 2007 sa stal Plachý na päť rokov umeleckým šéfom činohry Národného divadla v Brne (kde ho Šubík nasledoval) a vytvoril pre ňu niekoľko pamätných i kontroverzných inscenácií (Tajemství Zlatého draka s Danielom Landom nevynímajúc). Osobne mi v pamäti utkvela z tohto obdobia kontroverzná opera Petra Kofroňa Mai 68 (2008, časť speváckeho ansámblu ju pôvodne odmietla spievať), na ktorej Plachý ako režisér spolupracoval s Jiřím Śimáčkom, svojím súpútnikom z umeleckého združenia Střežený Parnas (uvedené trio autorov už predtým, roku 2005 uviedlo inú opernú hororovú feériu Fantom, čili Krvavá opera). Toto estétsko-dekadentné spoločenstvo sa venovalo tvorbe bizarných televíznych dokumentárnych filmov (napr. Brněnští indiáni, Umělci pro NATO), provokačne subverzívnych divadelných a operných inscenácií a performancií, za čo si vyslúžila neraz viac hany ako chvály zo strany konzervatívnych kritikov.

V posledných rokoch života Zdenek Plachý pripravoval cyklus televíznych programov Zakázaný Bůh, venovaný kresťanskému disentu za socializmu, a na Skleněnej louke – ktorá až na výborné výstavy v podkrovnej Galérii Střepy (dnes MístoGalterie), obmedzila svoje aktivity na minimum – inicioval a viedol rôzne dialógy s osobnosťami verejného života (s kardinálom M. Vlkom, biskupom V. Malým, psychiatrom C. Höschlem. Pred tromi rokmi pozval v rámci nich diskutovať o súčasnej hudbe aj mňa, čo si obzvlášť vážim, keďže sme sa mohli znovu stretnúť ako niekdajší aktéri Těžkých dob bez taktu okrem Zdenka aj s Josefom Daněkom a Mariánom Pallom). Na začiatku tohto roka režisér R. Minařík natočil o ňom pre Českú televíziu veľmi zaujímavý portrét Plachý kras, kde o. i. zinscenoval s odstupom viac než dvadsiatich rokov opäť s Daněkom a Rozbořilom na tej istej planine vybrané „citácie“ z niekdajšej Prešpolní mše. Tento rok spolu so spomínaným Šimáčkom pripravoval Plachý na základe objednávky pražského Národného divadla novú operu Macocha, námet jej libreta tvorí život a najmä tragická smrť mladého študenta a disidenta Pavla Švandu (synovca kardinála Špidlíka), ktorého roku 1981 podľa všetkých indícií zavraždili údajne príslušníci ŠTB zhodením do priepasti Macocha. Posledný krát, len pár týždňov pred svojím nečakaným skonom ma Plachý kontaktoval práve ohľadne tejto opery, ktorá bude uvedená v Prahe  budúci rok, ak sa nájde hudobný skladateľ rezonujúci s jeho a Šimáčkovou poetikou.

Zdenek Plachý ako intermediálny koordinátor, v istom zmysle korporeálny umelec prepájajúci a znásobujúci potenciál rôznych osobností, médií a poetík predstavuje jednu z najdôležitejších postáv postmoderného umenia na prelome 20. s 21. storočia v strednej Európe – jeho veľkorysé, extraordinárne plenérové, či interiérové intermediálne diela a eventy patria dodnes k tomu najzaujímavejšiemu, čo tu za posledné štvrťstoročie vzniklo. V jeho náhlom, pre nás bolestnom odchode z tohto sveta strácame mnohé, no v obdivnom zamyslení sa môžeme vracať k tomu, čo všetko cenné a pozoruhodné tu po sebe zanechal…