Prečítaj si názov ešte raz. Ak sedíš. A nikto pri tebe nie je. Ak stojíš
a recituješ tak ho vyslov: Okamih prekvapenia.
Niečo nesedí však?
Lepšie by znel: Moment prekvapenia.
Lenže umenie aj vo chvíľach
keď nestavia na prekvapení je postavené
na prekvapení.
Tak preto nie Moment ale Okamih prekvapenia.
Aj keď slovo „okamih“ sa končí na neznelú
a „prekvapenie“ sa začína takisto na neznelú spoluhlásku.
A dve neznelé spoluhlásky takto spolu –
v básni to nerobí dobrú krv.

Pôvodne sa táto báseň mala volať Bez názvu.
Ale básní bez názvu je už toľko.
Že by sa z nich dal vybudovať bazén
pre menšie more.
Nazvali sme toto básňou. Na to aby sme
ju nazvali textom
sa nám nepodarilo nazbierať dostatok odvahy.
V takom krátkom čase.

Máme teda strofy.
Prvá strofa sa mala volať:
Experimentálne umenie.
Takto explicitne. Takto bezočivo. Ani zátvorky
to nezmiernili.
Lebo mali byť aj tie.
Ale nazvať niečo experimentálnym umením?
A ukrátiť tak čitateľa či poslucháča
o moment prekvapenia?
No moment priatelia.
Ani slovo „moment“ nás nezbaví kolízie
dvoch neznelých spoluhlások.

A táto strofa. Tiež mala mať názov.
(A ten názov takisto mal byť v zátvorkách)
Mala sa volať: Umenie konvencie.
Hoci keby sme to obrátili.
Takto:
Konvencia umenia.
Mohli by sme si od nej (od strofy)
sľubovať (azda) viac.

Ako aj od konvenčnej poézie.
Na prvé počutie nenápadné slovné spojenie:
Konvenčná poézia.
Ale keď tak nad tým človek zauvažuje.
Je to oxymoron.
Pateticky povedané: poézia
zo svojej podstaty vylučuje konvenciu.
Preto poézia ktorá je programovo konvenčná
prekonáva čokoľvek
čo prípadná experimentálna poézia
môže porodiť.

O experimentálnej poézii
možno povedať všeličo alebo radšej
len jedno:
Že je to poézia
nudy. Letargie. (A) hnusu.

Tento pokus je smutné zlyhanie.
Pokus prostredníctvom komentára
sa vyhnúť
transparentným výrokom
sa skončil tak ako sa skončil.