Vlna

urbánny splietací mág

Kontexty konceptualizmu (paragrafománia)

Text: Jaroslav Šrank
Foto: Engin Akyurt

ECH

Také slová. Minimalizmus napríklad. Napríklad koncept, substantívum, konceptuálny a konceptualistický, adjektíva. V literatúre, v reflexii literatúry. Najmä v tej druhej, lebo tú prvú nálepky za šťastných okolností až tak nezaujímajú. A náš dnešok je prešťastný. Teda v a najmä v aby im jeden rozumel, nech radšej zabudne na zmysel, s ktorým ich videl kráčať po uliciach iných štvrtí. Lebo v literatúre znamenajú niečo zamak, niečo celkom, všeličo, skoro až nič.
Konceptuálnu knihu náš kritický žargón nachádza skoro na každom rohu. Poznávacie znamenie: zbierka má veľavýznamný názov, rámcujúcu ideu, premyslenú kompozíciu, neprehliadnuteľnú výtvarnú úpravu. Zaiste sa tým nechce povedať, že inak básnické knihy slovenské zdobia názvy neveľavýznamné, idey zozbierané kdekade a usporiadané kadeako, výtvarná úprava pod psa. Zaiste sa to myslí skôr relatívne. Pre tento prípad, pravdaže, pretože inak koncept u nás rovná sa absolútna radikálnosť alebo absolútna samoúčelnosť. To už je absolútne na každom. Ibaže ešte predtým, ako sa konceptuálne diela zjavia na verejnosti a v ohlasoch, rodia sa zoči-voči dotačnému systému. Ba možno práve tam ich jesto najviac. A stadiaľ asi aj tá posunutá, nadnesená predstava, že každá kniha s evidentnou sceľujúcou koncepciou je už aj koncept. Grantový jazyk sa podľa všetkého len tak hmýri skvelými literárnymi konceptmi, dielami náramných ideí, stvárnenia a dizajnu v stave zrodu, ktoré svoju neobyčajnosť avizujú aj cez toto moderné zaklínadlo. A čo vstúpi do literárneho krvného obehu spoľahlivejšie ako grify osvojené pri cyklickom písaní žiadostí, projektovej dokumentácie a záverečných správ. Grantovo-dotačný cirkus zaiste pozná aj iné hyperboly, módne klišé a pseudotermíny. Koncept je jedným z nich. Je naporúdzi, že skvelá prítomnosť našej literatúry, tej zrealizovanej i tej predbežne odloženej na ďalší rok, je, musí byť tiež zlatým vekom konceptualizmu. Alebo pragmatizmu. A vyšinutých a zošinutých významov.
Tam, kde ľavá ruka s pravou jednu hlavu držia, ťažko s očami upretými na ľavé zápästie (12:05) pátrať po pravom mene. Ostaňme pri konceptualizme. Radosť z terminologickej obdukcie (1. pitva mŕtvoly s cieľom, 2. obalenie pilulky vrstvou cukru, 3. hypotetický proces kolízií a presunov litosférických blokov) ponecháme iným. Kto sa vydá týmto smerom, zaslúži si.

CHE

Z povahy konceptualizmu vyplýva, že jeden zo spôsobov, ako k nemu pristupovať, je intermedialita. Pristupovať k nepredpokladá nič záhadné, reč je prosto o fáze reflexie, analýzy, klasifıkácie, hodnotenia. Ale aj nejedno dielo vyzerá, že pristupuje k, nejeden autor. Hľadať si miesto, zaujímať sa o – aké prirodzené a pochopiteľné. Niekým byť. Byť niekým. Aké zlučiteľné s praktikami literatúry a literárneho obehu, kde na začiatku nie je nič a na konci je vždy niečo. Teda niečo iné než nič. Alebo aspoň nejaké iné nič.
Ale nazad k intermedialite. Alebo transmedialite. Roky nazad takmer sama osebe reprezentovala kritiku tej či onej umeleckej praxe. V situácii naostro ohraničených a inštitucionálne garantovaných umeleckých disciplín s pevnými kánonmi. Dnešnú situáciu však takto asi vníma málokto. Transkategorialita predstavuje bežný stav. Súbežnosť, vzájomná príťažlivosť, prestupovanie médií, umení, kultúrnych aktivít atď., vzájomné výpožičky, preklady, nadstavovanie a tisíc iných spôsobov spolužitia predstavujú bežnú situáciu, konšteláciu, ktorá z veľkej časti prišla o potenciál pôsobiť ako príznak inakosti, výhoda odstupu, príležitosť chopiť sa kritického šperháka alebo baranidla. Spoliehať sa na ňu, ťažiť z jej bežných podôb, je naivné (technooptimizmus) a vlastne konformné. Postmediálna situácia, vari si súmrakom, ktorý sme nepostrehli?
Proti noci však netreba hneď so strachom. Noc má svoju moc. Festivaly, prehliadky, čítačky, prezentácie, spektakulárna literatúra už pojala kadekoho a kadečo, väčšina aktérov tohto diania ani nemusí vedieť písať, tí najzdatnejší nepotrebujú písať vôbec. Prečo by teda práve konceptualizmus mal utrieť hubu. Vyjsť nasucho. Otrčiť. Veď práve. Keď práve otŕčanie, produkcia ako predvádzanie. Tak dobre rezonujú v publiku. Ohlas publika (excitované, iritované, znudené senzory) ako arbiter prekračovania hraníc. Je bežná vec. Jasné kritérium. Osveta, popularizácia, samé vznešené ciele. Pre spektakulárny konceptualizmus je v literárnom poli dedičným a dnes veľmi užitočným spojencom práve multi- a inter- a post- mediálny diskurz. Hneď niekoľko publík naraz. Pri jedinom kroku hneď niekoľko hraníc v prachu. Pri toľkom ruchu kto by stíhal zvažovať, kedy odmietnutie banality jedného média (v našom prípade lyrického jazyka) viedlo inam ako k banalite iného média alebo k banalite na druhú, na tretiu, na štvrtú, na na na na na. Holky, jděte dál!
Internacionálny, transnacionálny či postnacionálny rozmer, ten tiež. Chorály polyfónie. Do nebies namierené. České dráhy výrazne skracujú tranzitný čas. A v bazéne užitočná angličtina (lingua franca). Vykročenia za hranice miestnych noriem a rámcov – v našom prípadne už sám jazyk – je vaším cieľom, aby sme si našli kamarátov – iný, ale zasa raz spoločný jazyk, v ktorom sa osožne zhodneme – alebo vystaviť adepta procesom, z ktorých vyplynie, že je nevyhnutné opustiť všetky jestvujúce užitočné jazyky – a satisfakcie – a?
Na druhej strane, motivácia tohto zbierania zahraničných podnetov, o tej by sa hádam mohlo povedať, že je prirodzená. Veď keď už raz (navyše po koľký raz) doma skapal pes, načo po ňom opatrovať reťaz. Evidentné, aj bez podrobnej chronologickej rekonštrukcie, teda najmä dve interakčné zóny. S českou komunitou a s americkými superstars. Rozdiel, priepastný, v miere aj v kvalite kontaktov, nehovoriac o spoločných aktivitách. V tomto ohľade teda nič práve prevratné. Rámce a kontexty sa oproti minulosti rekonfıgurovali len mierne, kozmeticky.
Konceptualizmus sa teda robí tam vonku. Už nejaký čas. Tam vonku celé dejiny konceptualizmu, tam konceptualizmus v muzeálnych katalógoch a vo výpravných monografıách, hitparády a aukcie konceptualistických pamätihodností aj haraburdia, šepliet, rároh, konceptualisti uviaznutí v sebaopakovaní a sterilite. Tam vonku všetky nástrahy konceptualizmu ako aprobovanej profesionálnej, kariérnej položky. Tam vonku sa konceptualizmus robí.
Jesto sa nám čo učiť.

HEC

Konceptualizmus, konceptuálne umenie pred svojou komodifıkáciou a historizáciou tuším aspoň chvíľu neexistoval tak jednoznačne a vehementne, nemal tak jasne stanovenú svoju identitu a fıremnú politiku, ako je to dnes v prípade konceptuálneho písania.
Konceptualizmus ako značka. Ktorú ľahko rozpoznať. Na prázdnom mieste v regáli. S ktorou sa možno identifıkovať. S vlastnou receptúrou. Ikonami. Vykladačmi. Mýtmi. Kontroverznými reklamnými spotmi. Verziami pre dospievajúcu mládež. Atď. Samé príznaky alternatívnosti a výskumníctva.
Kto naletí na dojem, že všetka poézia je práve po K. Goldsmithovi konceptuálna, naletel na čo vlastne? Po Duchampovi už je nejaký čas postkonceptuálne všetko umenie. Pocageovská je nejaký čas celá slovenská alternatívna umelecká scéna. A bude aj poadamčiakovská. Slovenskej poézii sa to takmer stalo s Macsovszkým. A nebolo to ani tak dávno. Takéto vytýčenia, akokoľvek pekne znejú, keď ich trošku poobraciame, len málokedy sa neobrátia proti nám, našim želaniam, preferenciám, ilúziám. (Konceptualizmus ako budíček, konceptualizmus alebo smrť.) Peter Osborne, autor toho duchampovského, približne: súčasnosť zahŕňa konceptualistickú umeleckú skúsenosť v tom ohľade, že konceptuálny aspekt je vlastný akémukoľvek umeniu, ako aj v tom, že absolutizovanie konceptualistickej antiestetiky je ilúzia. Výsledok: umenie je aj estetické, aj konceptuálne. Všetko umenie sa zakladá na istých konceptoch, akokoľvek sa tieto koncepty menia. Všetko umenie si vyžaduje nejakú formu materializácie, nejaký spôsob prezentácie. Atď. Pravda, zahŕňanie predpokladá povedomie a tiež reflexiu a sebareflexiu. Tie však ani v čase dostupnosti všetkých možných informácií a súvislostí nie sú nič samozrejmé. Tak aj súčasná, postexperimentálna – čoby nie, vari sme horší? – slovenská poézia. Už je to nejaký čas, prešla skúsenosťou s experimentom. Inkluzíve konceptualizmom. Aha, hybridy. Aha, fúzie. Aha, asimilácie. Aha, imitácie. Aha, pokračovanie vojny diplomatickými prostriedkami. V iných dimenziách. Aha, paralelné svety. Ozaj, pre experimentujúcich autorov je „historicky“ príznačné, že svoje výskumnícko-pokusnícke úsilie priebežne reflektujú, v tých šťastnejších prípadoch problémovo, keď zároveň pre svoje snahy, nápady, postupy a prototypy vynachádzajú, „probujú“ rôzne pomenovania. Kritika, teória, história z toho majú večnú radosť. Nejedno je riadne cirkusantské alebo pekne naivné. Z nejedného sa tiež programovo stane nálepka, label, brand. Inak však tento podvojný výdaj energie môže znamenať aj to, že to, čo sa deje navonok (technika), nemá len strategický zmysel. Hranice všade okolo. A vnútri? O čom však svedčí situácia, keď experimentačný pretlak necítiť ani len v tejto demonštratívnej, boschovsko-rabelaisovskej rovine? Súčasný tvorca je iste múdrejší oproti svojim predchodcom z archívu. Poučil sa z ich naivity aj neprimeraných ambícií a je bystrý voči prítomnosti. Rozhodujúca značka je dnes vlastné meno. A názov sezónneho produktu. Načo rozptyľovať pozornosť. A kto si ešte vlastnú povesť ne, má poruke kultúru celého sveta, len si vybrať vhodnú vinetu.
Hypotezaurus (výber): potenciál technických prostriedkov prevyšuje naše kreatívne kapacity. Množstvo interakčných príležitostí prevyšuje. Počet udalostí, skutkov, aktov a kolaborácií prevyšuje aj počet bibliografıckých položiek prevyšuje. Prevyšujeme. Takmer cez nás nevidieť.
S etiketami to, pravdaže, nie je také jednoduché. Vezmime si. Dnešné konceptuálne iniciatívy v našej literatúre majú bezprostredných domácich literárnych predchodcov: tí pracovali a pracujú (povedzme) eklekticky. A boli si tiež vedomí, že nadväzujú na zahraničné experimenty, tiež pestré, s konceptualizmom aj postkonceptualizmom v balíčku. Evidovať súčasný trend konceptuálneho písania v medzinárodnom meradle je v súlade s takým bežným javom, ako je medzigeneračné napätie, a má to aj praktické (pojmotvorné), aj reputačné výhody. Ibaže sami aktéri konceptuálneho písania, tak ako priebežne mapujú rôzne súčasné aj minulé podoby literárneho konceptualizmu, svoju pozíciu historizujú, a to rozporuplne. (Čím viac vrstiev pod a okolo, tým viac sa relativizuje táto tendencia – a jej produkty – ako top trend prítomnosti.) Vráťme sa domov. Koľkonásobné post by vedelo akurátne vystihnúť pozadie a zázemie našich aktuálnych konceptuálnych autorov? Nehovoriac o tom, že také pomenovanie by malo vystihnúť aj kvalitatívny rozmer ich väzby na predchodcov a korelujúce fenomény. Alebo sa ponúka riešiť vec z inej perspektívy. Vernakulárny konceptualizmus. To by zodpovedalo okolnosti, že tretím dôležitým referenčným rámcom súčasného diania je technologický pokrok, užívateľsky prístupné a pritom extrémne výkonné informačné, tvorivé a socializačné nástroje, ktoré umožňujú, aby sa praktiky, donedávna privlastňované umením, stali aparátom amatérskej a voľnočasovej kultúry, ktorej sa doplnkovo venujú rôzne sociálne skupiny.

EHC

Ale vráťme sa ku k. K literárnemu k. Literárny k. susedí, prestupuje a prelína sa, koreluje a koexistuje s rôznymi inými umeleckými oblasťami, často cez také prejavy, ktoré sú už samy osebe interferenciou viacerých médií. U nás zvlášť v popredí vnímame najmä sféru výtvarného umenia s jeho najrôznejšími formami od historických až po aktuálne. Ale aj experimentálna hudba a tanec. A ich prieniky: napríklad akčné, performatívne umenie, vizuálna poézia, partitúry. A umenie naprieč sférami akcelerované digitálnou technikou, prostredím, kyberkultúrou. A aktivity, prejavy tzv. vernakulárnej kultúry, amatérov, ktorí však nepíšu len haiku a vlastné pokračovania žánrových bestsellerov, ale robia aj found poetry, code poetry etc. Znova len naznačujem.
Všetko toto transkategoriálne hýrenie pre našinca vzrušujúce. Samo osebe aj ako provokácia uvažovaniu. A vtedy, napríklad, samé klasifıkačné excitácie aj kolapsy. Na druhej strane, položiek, ktorých referenčným rámcom by bola literatúra, len margo na margu všetkých márg. Preto asi pri našej terajšej reflexii sféry takej skromnej ten sklon vyčerpávajúco, nákladne nasávať. V záujme plnšej informovanosti, orientácie, kontextualizácie. Predmet úvah potom koľkokrát akoby prichádzal o základné kontúry. Tak expanduje. Preto je hádam načase, zatiaľ aspoň len tak z rukáva. Uvažovať aj odstredivo.
V súčasnosti je časté, že jednotliví autori kombinujú konceptuálne či širšie vzaté experimentálne postupy s postupmi tzv. tradičnej poézie. Je to jedna z foriem, ktoré demonštrujú našu spornú skúsenosť s konceptualizmom. Keď namiesto demontáže ústredných princípov poézie všetkými tými exercíciami zameranými na autorstvo, empirizmus, mimetizmus, majstrovskú poetiku, unikátnosť jazyka atď. nastala ich flexibilizácia, spružnenie. A aj to je len jedna z ciest. Ktorou sa konceptuálny prístup k poézii asimiloval s kanonickým (mainstreamovým?) ponímaním básne ako unikátneho autorského výlevu postaveného na majstrovskom ovládaní istého súboru funkčne špecifıckých a aprobovaných výrazových prostriedkov. Iba čo sa súbor týchto prostriedkov značne rozšíril. Ponúka sa hádam pripomenúť averziu konceptualizmu voči forsírovaniu subjektívne jedinečných skúseností, postojov, názorov. A pamätať na ňu vtedy, keď sú vyjadrené pojmovým jazykom, neverbálnymi kódmi, vizuálnymi výrazovými prostriedkami, scudzenými textami atď., teda keď navonok korelujú s konceptuálnym prístupom, ale zároveň si zachovávajú primárnu funkciu charakterizovať vypovedajúci subjekt a robiť subjektívne obsahy zrejmými aj prijímateľovi.
Pri prísnejšom pohľade sa potom len ako variant týchto prípadov javí aj tvorba, ktorá predstavuje dosť rozšírenú formu prejavu autorov zo súčasného konceptuálneho okruhu. Ide o výpovede, ktoré konceptuálnymi technikami vyjadrujú vopred jestvujúce, hotové názory, postoje a ich súbory, najčastejšie nasmerované do vnútra literatúry. Na prvý pohľad sa tieto práce javia ako radikalizácia metakritického zamerania, cez ktoré sa u nás konceptualizmus prejavil v aktivitách predchádzajúcej generácie. Veď ako si namýšľať, že podrývame základné koncepty literatúry, pokiaľ by ostali bokom konkrétne inštancie a autority a aktéri jej mašinérie. Prechod od nastoľovania problémových až apórických komunikačných situácií s poznávacím rozmerom, ktoré bolo typické pre minulú vrstvu konceptuálnej metakritiky, k adresnému a hyperbolickému poukazovaniu na nešváry literárnej prevádzky, také charakteristické pre posledné roky, naozaj možno vnímať ako radikalizáciu metakritickej funkcie konceptualizmu, ale iba v rámci preferencie publicistiky či satiry. To je povedzme žánrový či funkčný limit týchto prác, inak celkom vynahradzovaný tým, aké biele miesta v sebareflexii našej literárnej scény vystavili našej pozornosti. Vážnejší – z hľadiska pozície tejto produkcie v škále súčasných konceptuálnych aktivít – je ich poznávací limit: demonštrácia ľudských slabostí a nedokonalosti či prízemnosti literárneho života vystavuje skúškam našu morálku, nie poznávacie schopnosti.
Ktokoľvek by dnes sníval o čistom konceptualizme, vyjde asi nazmar. Prijať jeho historicky zapríčinenú aj súčasnosťou generovanú hybridnosť však môže znamenať, že za istých okolností mu dávame šancu revitalizovať sa v blízkej, ale hoci aj vzdialenejšej budúcnosti.

HCE

Bežne sa dnes u nás konceptualizmus, konceptuálna literatúra a písanie spájajú s racionalitou a intelektualizmom. Konceptuálna báseň oslovuje najmä intelekt, uvádza sa, racionálne konštruovanie, „programovanie“ textov a neemocionálny významotvorný aparát sú ďalšími zložkami tohto chápania konceptuálneho typu literárnej komunikácie, ktorá je, zdá sa, ponímaná najmä ako komunikácia istých ideí, myšlienkových blokov, poznatkov, zistení, ktorým predchádzal poznávací proces, v ktorom sa uplatnilo pojmové, abstraktné myslenie.
Riskujeme tak, že konceptuálnosť stotožníme s prenosom istej vopred sformovanej racionálnej konštrukcie pomocou príslušného intelektuálneho typu diskurzu. Riskujeme, že sa tak vytratí jedno užšie a jedno širšie funkčné vymedzenie konceptuálneho umenia, ktoré by mohlo platiť aj pre literárne umenie. To užšie sa spája s funkciou konceptuálnych diel podrobovať experimentálnym skúškam ústredné koncepty svojej disciplíny, v ktorých sa akumuluje, konzervuje a petrifıkuje, zneživotňuje autonómna identita daného umenia, neraz zároveň s tým, že sa táto umelecká disciplína vydáva napospas manipuláciám a intervenciám pragmatizmu, najmä obchodného a ideologického. K problémovým otázkam totiž (či nie?) smeruje konceptualistické oddelenie umeleckého konceptu (idey) od materiálnej realizácie, rezignácia na majstrovstvo, originalitu, objektovosť umenia atď., to sú jeho metakritické dôsledky. To širšie vymedzenie, Petr Koťátko ho špecifıkuje ako konceptuálnu funkciu, znamená problémové upriamenie pozornosti na našu konceptuálnu výbavu, na náš pojmový aparát, vnímanie, myslenie, interpretačné návyky, hodnotiace konvencie atď., ktoré umožní zakúsiť, prípadne reflektovať medze týchto našich schopností.
Keď riskujeme vyššie uvedeným spôsobom, riskujeme, že náš konceptualizmus nebude schopný riskovať. Takáto možnosť nie je nijako nová. Napríklad Siegfried J. Schmidt o nej uvažoval už v roku 1972 v súvislosti so vtedajšími možnosťami ďalšieho smerovania vizuálnej a konkrétnej poézie, medzičasom z veľkej časti už len sterilnej, či už z hľadiska formálnych možností, alebo myšlienkových podnetov. Konceptuálny text nie je pre Schmidta hodný pozornosti z hľadiska vonkajškových čŕt, napríklad inovácií v zmysle použitia alternatívneho jazyka z takých oblastí, do ktorých ešte nikto predtým nesiahol.
Už s týmto tu neviem, či sa vieme stotožniť, uznať, že je malicherné odvodzovať pôsobivosť konceptuálnej básne od toho, aký jazyk si práve vypožičia. Sex, peniaze, politika, technika. Rámce denne prešťúravané skrz-naskrz. Desiatkami šoférov na hociktorej svetelnej križovatke v menšom meste. A šoféri ani nie sú básnici. Čo potom toto? Tiež voľne, podľa Schmidta.
Konceptuálny text nie je realizáciou istej idey či myšlienkovej štruktúry, ktorá existuje mimo neho a ku ktorej možno dôjsť prekladom textu do iného jazyka. Konceptuálny text je skôr východisko, katalyzátor problémového komunikačného, myšlienkového a interpretačného procesu, ktorý neústi do jednoznačných záverov. Skôr teda navodzuje či demonštruje otvorenosť, nedefınitívnosť či rozporuplnosť komunikácie, myslenia, posudzovania, interpretovania. Tu kdesi potom nachádza aktívne uplatnenie aj onen vnímateľ, oslovovaný viac na intelektuálnej než zmyslovej úrovni, keď participuje na istom konceptuálnom dianí, na jeho fungovaní aj zadŕhaní, na jeho dispozíciách aj limitoch. Keď ho svojím vlastným počínaním napĺňa, a to v jeho nezavŕšiteľnosti, nie v zmysle správneho porozumenia inštrukciám a dosiahnutia pointy, ktorá by sa dala vyjadriť v akomkoľvek inom jazyku a ktorá predchádzala celé dielo ako téza. Skúsenosť s takýmto dielom znamená pre prijímateľa vystaviť skúške svoj konceptuálny aparát aj konceptuálne rámce rešpektované v jeho kultúrnom a spoločenskom zázemí, inkluzíve príslušnej umeleckej disciplíny, v našom ctenom prípade literatúry, a tým má šancu, že presiahne obmedzené pole istým spôsobom onálepkovanej tvorivej kratochvíle a môže sa dostať do vzťahu s vecami dôležitejšími, než je hocijaký umelecký počin.


LITERATÚRA:
KOŤÁTKO, Petr: Umělecké dílo konceptuální (Radikální konceptualismus v literatuře). In: Sešit
pro umění, teorii a příbuzné zóny. 2011, č. 10, s. 28 – 43.
OSBORNE, Peter: Contemporary Art is post-conceptual Art. Verejná prednáška, Como: Fondazione Antonio Ratti, 9. júla 2010.
SCHMIDT, Siegfried J.: Von der visuellen Poesie zur konzeptionellen Dichtung: 10 Thesen. In: KOPFERMANN, Thomas (Ed.): Theoretische Positionen zur Konkreten Poesie. Tübingen: Max Niemeyer Verlag, 1974, s. 66 – 69.