Milan Adamčiak & Michal Murín : Archív IV (Akty)
Košice : dive buki, 2014/15

Cca pred tromi rokmi som napísal do Vlny článok o Adamčiakovom Archíve III (Nôty) – knihe venovanej najmä jeho úžasným grafıckým partitúram a notáciám –, ktorý bol zároveň aj mojou obhajobnou rečou významu jeho „donquijotstva“ v prostredí „veterných mlynov“ akademického pokrytectva či vyprázdneného snobizmu v našom súčasnom umení. Už vtedy som tušil a dúfal, že po dokončení chýbajúcich dielov sa môže podariť niečo, čo sa svojho času – najmä pre širokospektrálne polymúzický záber Adamčiakových aktivít a roztrúsenosť jeho diel, artefaktov, resp. neraz stratených stôp po konceptuálnych akciách – zdalo nemožné: čiže monografıcky komplexne spracovať jeho dielo. Dnes ho však máme k dispozícii, a to vďaka nezištnému art-/altruizmu Michala Murina a vydavateľstvu Dive buki hneď v štyroch komplementárnych častiach, ktoré sa v rozmedzí štyroch rokov realizovali v úzkej participácii so samotným autorom. Vydania posledného dielu v rade Archív IV (Akty) sa Milan Adamčiak ešte dožil, ako aj jeho prezentácie 27. 10. 2016 v bratislavskej A4-rke (na nie veľmi vydarenej akcii Rádia Devín Terapia „A“). Nik vtedy však nemohol tušiť, že presne mesiac po svojej sedemdesiatke nás 16. 1. 2017 navždy opustí, a to uprostred príprav svojej veľkej samostatnej, retrospektívnej výstavy v Slovenskej národnej galérii, ktorej ešte stihol dať názov Adamčiak, začni! (24. 3. – 4. 6. 2017; kurátori: L. Gregorová Stach a M. Murin).

Dve tretiny takmer štyristostranovej publikácie Archív IV. (Akty) venovanej jeho konceptuálnemu umeniu, performanciám, happeningom a výstavám tvoria obsiahly rozhovor Murina s Adamčiakom – mapujúci v diachrónnom pohľade jeho rôzne, už od počiatku konceptualizované akcie, realizované i nerealizované projekty, originálne performancie, happeningy, ako aj kolektívne a samostatné výstavy –, tematicky i obsahovo cenné memorizácie rozmanitých tém (Korene aktivít, Monoakcie, portréty jeho niekdajších spolupútnikov Jozefa Revalla, Róberta Cypricha, Alexandra Mlynárčika či prvého experimentálneho súboru Ensemble Comp.), ako aj otvorene sebakritické pohľady na normalizačné roky sedemdesiate i osemdesiate (v čase pôsobenia v Ústave hudobnej vedy SAV a externe aj na VŠMU a FiF UK v Bratislave). Meritórne spomínanie uzatvára kapitola o spolupráci s Júliusom Kollerom a Květou Fulierovou a napokon výrazné znovuobjavovanie sa na umeleckej experimentálnej scéne na prelome 80. a 90. rokov, ktoré je späté s novými výstavami, prezentáciami a najmä vznikom osobitého súboru Transmusic comp. a Spoločnosti pre NEkonvenčnú Hudbu (SNEH). Nejde tu o vôbec suchopárne, tobôž sebaadoračné reminiscencie či nudný výpočet činností, ale o precízne, autorsky triezve pohľady na akosť vyššie spomenutých okruhov pôsobenia Adamčiaka ako intermediálneho a konceptuálneho umelca svojho druhu. Tie sú navyše popretkávané a okorenené človečenskými digresiami rôznych príbehov, postrehov, svedectiev a obdivuhodných usúvzťažnení. Cítiť z nich málo vídanú vzdelanosť a poučenosť dobovými aktuálnymi prúdmi v umení (post)moderny i vo vede (muzikológii, semiotike, fılozofıi, ale i v prírodných vedách) a predovšetkým hravý údiv a vzrušenie z hľadania a nachádzania vlastných, originálnych ciest a modusov autenticky nekonvenčnej tvorby. Text vhodne dopĺňajú v závere dve výstižné štúdie Michala Murina o spomínanom intermediálnom, hudobno-umeleckom združení Transmusic comp., ktoré spolu s Adamčiakom, Petrom Machajdíkom, Martinom Burlasom a Petrom Horvátom spoluzakladal. Prvá z roku 1991 je písaná na objednávku Hudobného informačného strediska a časopisu Slovenská hudba, druház rokov 2011/2014 objasňuje rekapitulačne rôzne kontexty súboru, rovnako aj motivácie jeho znovuobnovenia o dvadsať rokov neskôr pod názvom Transmusic Comp. Revival. Nechýba ani podrobný súpis všetkých koncertov a vernisážových kolektívnych performancií tohto legendárneho experimentálneho telesa, ktoré v slovenských reáliách nemalo pendanta.

Keďže štvrtý Archív dovršuje dokumentáciu dnes už, bohužiaľ, zavŕšeného Adamčiakovho diela, obsahuje okrem biografıe jeho kompletnú bibliografıu, t. j. informačný sumár o samostatných výstavách, participáciách na kolektívnych výstavách a festivaloch (výberovo), sólových akustických performanciách, o uvedeniach jeho hudobných a hudobno-priestorových projektov, elektroakustických dielach a music for tape, ako aj o vydaných knihách, štúdiách, odborných textoch o jeho tvorbe či odkazy na všetky publikované rozhovory, diskografıu, fılmové a video dokumenty atď. Rôzne cenné, neraz prvýkrát uverejnené fotografıe z akcií a výstav u nás i v zahraničí, grafıcké záznamy, reprinty, poznámky a kresby s plnohodnotnou dokumentačnou hodnotou komplementárne obohacujú celý spracovaný verbálny materiál knihy.

Ako bonus na konci je zaradené DVD Cluster Ensemble: Dots.Lines.Shapes, zaznamenaný multimediálny koncert Adamčiakovej hudby (opäť v A4-rke roku 2013) audiálne i pohybovo animovaných grafıckých partitúr v interpretačnom uchopení špičkového slovenského variabilného hudobného telesa Ivana Šillera & Fera Királyho doplneného o kreácie performa(k)čnej tanečníčky Petry Fornayovej (projekt sa viaže tematicky skôr na Archív III. – Nôty). Ich heuristicky poctivý výkon by si zaslúžil samostatnú recenziu.

Post scriptum: Priznám sa, že moja životná situovanosť osobného vzťahu s Adamčiakom mala za následok, že pri čítaní a listovaní jednotlivými (najmä poslednými dvoma) dielmi jeho Archívu sa mi nevdojak vybavovali mnohé situácie, ktoré som s ním prerývane zažíval v priebehu temer tridsiatich rokov – aspoň niektoré na dokreslenie jeho portrétu spomeniem. Ako elév počas štúdia hudobnej vedy a estetiky na FiF UK v Bratislave si pamätám, ako nám koncom 80. rokov zasvätene prednášal o hudobnej moderne, nesúc vždy pod pazuchou veľký kotúčový magnetofón s unikátnymi nahrávkami (pars pro toto lepšiu prednášku o Debussym som nikdy nezažil), nezabudnem ani na prajnú konzultáciu o improvizácii u neho v SAV-ke, rovnako ani na ním inteligentne moderovanú diskusiu s Olivierom Messiaenom v Hudobnom fonde.

V druhej polovici 90. rokov, keď som sa o SNEH-u dozvedel paradoxne okľukou cez umelcov z brnianskej Skleněnej louky, spoznal som viac jeho nepredvídateľne neviazanú polohu. Napríklad na ojedinelom pamätnom projekte Left Hand of the Universe v šamorínskej synagóge (1997), kde spolu so Zdenkom Plachým a Murinom oživovali v rámci galerijnej inštalácie The Piano Hotel rozmanito zruinované klavíry. Milan tam o. i. sediac na struníku svojho niekdajšieho klavírneho krídla rozprával príbeh o jeho zničení (a o tom, ako na neho kedysi spadol a zavalil ho v byte), aby onedlho nato nečakane citoval fragment zo známej fluxusovej de(kon)štrukcie klavíra tým, že udieral sekerou do dreva iného klavírneho korpusu. Na vernisáži po dlhom čase prvej Adamčiakovej samostatnej výstavy Partitúry a koncepty v Galérii K49 na vrchole novozámockého paneláka (1998) som užasnuto spolu s jej kurátorom Jožom Cseresom načúval jeho pútavému, sčasti mystifıkačnému, viac než dvojhodinovému(!) autorskému príhovoru (po jeho skončení sme v galérii zostali len my traja). Potom cestou do krčmy v daždi sa na mňa nečakane obrátil: „Julo, nemáme na Slovensku vôbec spracovaný mestský folklór! Je to robota na 30 rokov… Ideš so mnou do toho?!“ Stretnutia s ním a jeho jedinečným intermediálnym umením pribúdali najmä po roku 2000, či už na nesmierne zaujímavej, ďalšej samostatnej výstave v Nitrianskej galérii (2000, kurátor: R. Gregor), ktorú som dal nafotiť svojmu študentovi Lukaszovi Wojciechowskému (prvýkrát zverejnené zábery z nej nájdete práve v tomto čísle Vlny), na Sound Off festivaloch v Nových Zámkoch (1998, 2002), na podujatí Art in Windows v Nitre (2001) alebo na autorskej prezentácii OSUM v miestnej Synagóge (2004). Na inom, jednodňovom festivale Opak je pravdou v Empírovom divadle v Hlohovci, venovanom ex post jeho šesťdesiatke (2007), sme na neho museli všetci hodiny čakať, kým ho Murin z auta doslova vyniesol na chrbte až do sály. Cestou mu vypadla topánka, ktorú som zodvihol a potom mu zahral svoju skladbu Adam-či-ako?! s grafıckými partitúrami vytvorenými z pôdorysu jeho tváre. Poďakoval sa mi hneď po nej najprv slovne a vzápätí príznačne, „zenovým“ gestom – pred všetkými buchol svojím čelom do môjho… Koncom roku 2010, pred košickým koncertom pre Rádio Devín – keď som o. i. za jeho prítomnosti dirigoval jeho Transfıgurazioni v podaní komorného telesa Žena s blchou – sa mi sťažoval, ako po noci strávenej na slame v studenej požiarnej zbrojnici takmer nevstal. Nevedel som, že ho práve deložovali z domu v Podhorí… V ten večer som vyzval divákov, aby počas poslednej časti mojej skladby Co(n)ver – Diver – Over – Ver robili to, čo sa na koncertoch zväčša nepatrí (mohli napríklad telefonovať, jesť, rozprávať sa, šuchotať, vŕzgať mobiliárom a pod.). A tak Milan, keď nastal ten čas, v priamom prenose vysielania na Devíne vzal jednou rukou spod seba umelohmotnú stoličku do výšky a šmaril ju s hlukom o zem, vedľa nás tak, aby sa nikomu nič nestalo… Veľmi príjemné bolo potom posedenie s ním, Jurom Vajóom i niektorými členmi Lesných spevákov a Transmusic comp.

Nemôžem tiež zabudnúť na jeho účinkovanie v dvoch ročníkoch nášho PostmutArt Festu v Nitre. Jednak na výborné vystúpenie s Transmusic Comp. Revivalom (2011) a neskôr na festivalovom dni Pocta Adamčiakovi (2014). Po Murinovej prezentácii Archívu I. – III., ktorú Milan občas veru jadrne paralelne komentoval (mimochodom, rovnako ako v závere Kojnokov fılm o ňom), sa ujal slova a violončela v minimalistickej performancii. Potom sme s triom Ne:bo:daj a hosťami (O. Veselým s P. Šimánskym) pod jeho dohľadom hrali a premietali mnohé jeho grafıcké partitúry (spomínam to pre úplnosť i preto, že Archív IV. toto poduja-tie opomína). Adamčiak zostal napokon s nami počas oboch dní festivalu, ktorý ho celý veľmi zaujal a v kuloároch ho aj patrične aforisticky reflektoval. Spolupráca s naším triom vyústila rok nato do nahrávok niektorých skladieb na druhom albume (2015), ku ktorým v Galérii Krokus nahovoril úryvky zo svojho textu Pár slov o J. C. ešte z čias Cageovej návštevy v Bratislave. Ich výsledné tvary odobril na návšteve mojej rodiny u neho v Banskej Belej, keď zrazu priniesol von jednu kartónovú krabicu s hračkami, jeho hudobnými nástrojmi, aby ich umyl vo vode, nech sa vraj naša malá Johanka má s čím hrať…

Podčiarknuté na záver: Bolo mi nesmiernou cťou, Milan, poznať Ťa a mať možnosť s Tebou občas byť, teda zdieľať spolubytie niekedy mlčaním a načúvaním, niekedy zhováraním a príležitostne i spoluprácou. Tie neopakovateľné chvíle (ba i tie, ktoré som priamo nezažil) sa mi môžu vyjavovať aj práve vďaka Tvojmu kompletnému Archívu I. – IV. Nielen preto patrí editorovi/zostavovateľovi a vydavateľovi tohto quadro-monografıckého počinu zaslúžený rešpekt a poďakovanie. Jeho hodnota sa totiž časom isto ešte viac zúročí. „Howgh!“ (cit. M. A.)