Text bol uverejnený v časopise Vlna 84 s témou ZVIERA.

Rovnako ako ostatné románske jazyky a angličtina, aj francúzština si toto slovo vypožičala z lat. animal, čo je ekvivalent gréckeho zôon (zoo-), pochádzajúceho z anima, čo znamená „dych, život“ (DUCH, DUŠA); ďalej označuje každého dýchajúceho živého tvora, ako aj každého tvora zbaveného rozumu (synonymom pre bestia [ZVIERA]). Vo všeobecnom slova zmysle zahŕňa animal človeka: z biologického hľadiska ide o organizovanú, heterotrofnú živú bytosť, vybavenú vnímavosťou, citlivosťou a pohyblivosťou; z hľadiska vesmírnym zákonom nadradenej, právnej vedy ide o rozumné, spoločenské, nadradené ľudské zviera, špecificky ľudskú bytosť, podľa definície Motesquieua: „Človek je spoločenské zviera.“

Jednako je však animal používaný primárne vo význame, ktorý vylučuje človeka a zahŕňa všetky nevegetatívne živé bytosti, čo nemajú virálne vlastnosti ľudského druhu (ktorý, naopak, charakterizuje hlavne neschopnosť zotrvať v homeostáze a symbióze s prirodzeným prostredím, artikulovaný jazyk, symbolické funkcie atď.). Všeobecná borgesovská taxanómia rozpoznáva:

/1/ Praveké zvieratá fosílie, z lat. fossilis, „vytrhnutý zo zeme“, fodere, „vykopať“, „vyhĺbiť“.

/2/ Fantastické a symbolické zvieratá, ide napr. o dipsása, tzv. vyprahnutého hada; mohutnú amfisbainu, čo dvoma hlavami sa týči – jednu z nich má na obvyklom mieste, druhú na chvoste, uhryznúť však môže oboma, zľahka sa plazí a oči jej planú ako sviece; škodlivé vodné hady a iné, čo dokážu lietať; pariása, ktorý si razí cestu len s pomocou chvosta; uroborosa, ktorý začína na konci svojho chvosta; pahltného presteara, čo dokáže spenené gágorisko roztiahnuť; ďalej sférické zvieratá, dvoch metafyzických tvorov, šesťnohé antilopy, Skyllu, Youwarkee – spola žena, spola vták; Ruchcha, zväčšeninu orla (alebo supa?); japonského osemnásobného hada s očami tmavej višne; nikým a nikdy nevideného nebeského jeleňa; nepredstaviteľného mravcoleva atď.

/3/ Priemyselný substrát: divoké plazy, lietajúce a plávajúce, domáce, úžitkové zvieratá, maznáčikovia a vôbec všetky „mäsiarske“ zvieratá, to znamená zvieratá určené primárne pre ľudskú (s)potrebu, výrobu potravín ako mäso, ryby, mlieko, vajcia, med atď. Ľudská krutosť a chamtivosť už začína pociťovať hanbu a začína sa skrývať – oxymoron – za rozličné eko- a bio- heslá (Biokurča chované na juhozápade Francúzska – voľný výbeh na BIO farme – 81-dňové kurča bez antibiotík a pod). Táto klasifikácia však ponúka jednu výstižnú analógiu, ktorú raz ktosi vyjadril takto: „Verím, že kým človek zabíja a trápi zvieratá, bude zabíjať a trápiť aj ľudí – dovtedy budú aj vojny, lebo zabíjať sa človek musí učiť a cvičiť na malých veciach. / Kým sú ešte zvieratá v klietkach, dovtedy budú aj väzenia, lebo zatvárať sa človek musí učiť a cvičiť na malých veciach. / Kým ešte existujú otrocizvieratá, dovtedy budú existovať aj otrociľudia, lebo zotročovaniu sa človek musí učiť a cvičiť na malých veciach.“ Takýchto veľkých, hamburgerových martýrov sú každý rok státisíce a takmer nikto si na nich nespomenie, nikto za nich nevyroní slzu. Alebo predsa? Áno – videl som plakať deti, ale sú to práve len hlúpe deti (Kupfer-Koberwitz).

/4/ Bezvýznamné pokusné a laboratórne zvieratá/organizmy. Výsledky našich malých, bezmyšlienkovitých prejavov krutosti a napredovania smerom k technologickej distopii. Pochodom vpred! Hlásajú svorne biotechnologickí a genetickí inžinieri, generácia inovatívnych vedcov sľubujúca pomoc tam, kde sme boli doteraz bezradní. Manipulácia s organizmami na molekulárnej úrovni – akokoľvek riskantná z hľadiska latentných a dlhodobých nežiaducich účinkov – býva ospravedlnená tou najvyššou mierou výskumnej odvahy a vernosti experimentálnym výsledkom – pravde.

/5/ Zvieratá zahubené z milosti. Keď dobytok hynie v horúcej slnečnej páľave alebo v ostrom zimnom mraze, čaká v rohu bitúnka s úzkostnou predtuchou. Vovedú ho do domu smrti, kde mu zostáva urobiť posledné kroky. Vzpierať sa mu nijako nepomôže. Nozdry vydeseného zvieraťa sa chvejú. Vníma rozpárané telá druhov, v ktorých sa hrabú usilovné, červenou krvou pokryté ľudské ruky a vyťahujú črevá. Hlas zvieraťa zmĺkne, pridusený hrôzou. Padne úder, posledný, a preto azda aj najmilosrdnejší, aký zviera v živote dostalo.

/6/ Čarodejné zvieratá, nočné zvieratá, zvieratá určené pre zábavu. Nočné zvieratá, ako sú netopiere, sovy, mačky, boli prenasledované po stáročia zástancami pravej viery ako vyslanci diabla. Ale historici uvádzajú aj niekoľko príkladov ľudovej veselice. Na stredovekých fašiangových slávnostiach v Burgundsku tvorilo mačacie mňaučanie povinnú súčasť „hudobného“ sprievodu pri tzv. posmešných procesiách (pod oknami vysmievaného paroháča alebo inej obete karnevalového veselia si posmievačníci podávali z ruky do ruky mačku a trhali jej pritom srsť. Tomuto jej žalostnému skučaniu sa hovorilo „robiť mačacinu“ (faire ke chat). Mačky sa tiež objavovali v obradoch spájaných so sv. Jánom Krstiteľom, 24. júna, pri letnom slnovrate. Dobrí ľudia v tento deň zapaľovali veľké hranice, skákali cez oheň, tancovali okolo a hádzali doň predmety, o ktorých verili, že majú magickú moc a že v nasledujúcom roku od nich odvrátia nepriazeň osudu a zaistia im šťastie. Obľúbené boli práve mačky, zaviazané do vriec, zavesené na povraze alebo priviazané ku kolom. Parížania najradšej upaľovali mačky napchaté do vriec, zatiaľ čo v Saint Chamond bolo najobľúbenejšou zábavou zapáliť mačku zaživa a vypustiť ju do ulíc. V niektorých častiach Burgundska a Lotrinska sa tancovalo okolo akejsi májky s priviazanou mačkou. V Metz bolo v košíku postavenom na vrchole hranice upálených rovných dvanásť mačiek. Obrad sa v meste vykonával s veľkou pompou až do roku 1765, keď bol úradne zakázaný. Mestskí hodnostári v sprievode prichádzali na námestie, slávnostne podpálili hranicu a vojaci z miestnej posádky vypálili salvu do vzduchu, kým jačiace mačky mizli v plameňoch. Hoci sa teda podrobnosti miesto od miesta líšili, základ zostával rovnaký: slávnostné hranice (fr. feu de joie), mačky a ovzdušie neviazanosti a ničenia (Darnton, Velký masakr koček a další epizody z kulturní historie).

/7/ Beštie. Beštia pochádza z latinského bestia „zviera (vo význame „divoké“). Por. rum. bestie, tal., okc., katal. a špan. Bestie či nem. bestie (napr. tal. biscia „had“, port. bicho „malé zviera“ a bicha „červ, pijavica“, často evokujúce nedostatok vyššej morálky a inteligencie (hlúpy, sprostý, zadubený a imbecilný), najmä však vždy prítomnú hrozbu reálneho utrpenia. Ak je ulovené zviera malé alebo zneškodnené tým, že má prerazenú chrbticu, požierajú beštie svoju obeť aj zaživa – a v takých prípadoch býva ich utrpenie veľmi dlhé a na pohľad strašné, pretože mačkovité šelmy – na rozdiel od psov – si dávajú so žrádlom načas. V rámci podskupín rozoznávame tzv. nevinné beštie-zabijakov: divé psiská – nomádov plání; šakalov obyčajných – smelých lupičov a hyeny škvrnité – chechtavých lovcov. Ale je tu aj skupina tzv. ľstivých beštií zahŕňajúca levy, leopardy, pantery a gepardy. Nemilosrdné, kráľovské a múdre beštie potom zastupujú napr. tigre.  

/8/ Božské zvieratá, ktorým človek oddávna prisudzoval schopnosť meniť podobu podľa aktuálnej potreby, pričom jeden a ten istý boh mohol byť raz mužom, inokedy ženou

a nakoniec zvieraťom: len v rámci egyptského panteónu je tu zastúpených hneď niekoľko významných postáv. Krokodílí boh Sobek (boh plodnosti, ale aj všetkých obáv), Horus s hlavou sokola, bohyňa Selket s hlavou škorpióna, Renenutet, bohyňa úrody opäť sa hlavou hada, rovnako ako Meretseger, iná podoba Eset. Chrámové a palácové zvieratá, vznešené perzské mačky a agresívne pudle.

/9/ Zvieracie obetiny, krvavé zvieracie obete. Spravidla zvieratá obetované neexistujúcim bohom, ich preliata krv má najčastejšie kozmogenický/kozmický a iniciačný význam. Obetovať zviera znamenalo dopustiť sa skutočnej vraždy. Zvieracia obeť sa javí ako poškvrnená, ale zároveň je to jediná prípustná a nevyhnutná poškvrna, pretože napr. zabitie býka či kravy je pre založenie vzťahu medzi konkrétnym spoločenstvom, obcou a božskými mocnosťami aktom bytostného významu (por. slávny Dumézilov „nárek“ duše kravy a pod.)

/Hors serie/

Dýchavičné, psychozvieratá. Neexistujúce zvieratá, ktorým vraj príroda nadelila dar duše. Pri uvedenej zootaxii sa treba vrátiť na začiatok (ako inak, v myslení sa predsa vždy vraciame na začiatok) a pripomenúť dvojznačný koreň slova: anima-l, má oporu v lat. animus (duch, t. j. racionalita) rovnako ako v anima (duša, t. j. eroticko-emocionálny charakter), pod. ako anemos (vietor). Je to teda oduševnený, veterný (Lietajúci? Vznášajúci sa?) múdry a príťažlivý duch. Iné grécke slovo pre vietor (pneuma) označuje, ako je známe, aj ducha. V gótčine sa stretneme s významovo podobným slovom us-anan, čo znamená vydýchnuť, a v latinčine zase s an-helare, čo znamená namáhavo dýchať (preto do tejto kategórie zaraďujeme všetky dýchavičné tvory, ktorým jednoznačne kraľuje francúzsky buldoček). Jung uvádza, že v starohornonemeckom jazyku bol spiritus sanctus označovaný ako atum, teda dych.

V arabčine je to rih, vietor a ruh, duša, duch. Podobne gr. psyché (pôvodne motýľ), ktoré súvisí s psycho, dýchať, psychos, t. j. chladný, a psychros, studený, či physa (mech). Tieto podobnosti jasne ukazujú, že v latinčine, gréčtine a arabčine je pomenovanie pre dušu spojené s predstavou pohyblivého vzduchu, studeného „duševného dychu“. Pre nás, inak civilizované a citlivé tvory s vyšším vedomím, žiaľ, často len pohyblivého mäsa. Zviera, animal, tento dýchajúci stroj, však predstavuje stotožnenie duše s vlastným menom. Názov živočícha je jeho dušou. Možno nezámerne, nechtiac a akosi proti našim ľudským záujmom ho nakoniec predsa raz uznáme ako nositeľa individuálneho vedomia.

A potom sú tu rozličné ďalšie, menej významné pod kategórie

/10/  zvierat určených na lov/na odstrel,

/11/  zvierat na úteku,

/12/  čistých a nečistých zvierat,

/13/  chránených zvierat,

/14/  primitívnych zvierat a inteligentných zvierat (primáty nenamietajú) a nakoniec aj

/15/ muzikálne, kabaretné alebo divadelné a filmové zvieratá.

Kladiem si súvisiace otázky: jestvuje u zvierat niečo ako „duševná porucha“? Prečo zviera nepotrebuje svedomie a prečo táto bestia nevykazuje žiadnu „tieňovú polaritu“?

VLNA 84 vyšla vďaka podpore Fondu na podporu umenia, LITA, autorskej spoločnosti a mesta Bratislava.

Predplaťte si Vlnu na rok 2021 a v aktuálnej akcii dostanete 6 čísiel za cenu 4. Najlepší prehľad o dianí v súčasnom umení vám bude chodiť do schránky až do leta 2022. Cena: 16 €.

Akcia platí pri uhradení predplatného do 31. 12. 2020. Predplatné vo výške 16€ pošlite na číslo účtu SK95 3100 0000 0040 3007 5802. Do správy pre prijímateľa uveďte svoje meno a priezvisko. Adresu pre doručovanie časopisu nám pošlite na vlna@vlna.sk.