LAUREÁTKA ZLATEJ VLNY 2020:
8. októbra 2020EVA LUKA ZA KNIHU: JAZVER (MODRÝ PETER)
Text Porota v zložení:
Derek Rebro
Jaroslav Šrank
Eva Urbanová
Z piatich nominovaných zbierok sme vybrali jednu víťaznú – Jazver od Evy Luky. Zbierka vyšla vo vydavateľstve Modrý Peter a ide o štvrtú zbierku poetky a tiež autorky detskej knihy Pani Kurčaťová. Eva Luka už bola viackrát ocenená za svoju tvorbu, väčšinu ocenení však získala za svoj debut Divosestra (1999). Sme radi, že Jazver, ktorý prichádza vlastne 20 rokov od autorkinej prvej knihy, bude nositeľom práve ceny Zlatá vlna 2019.
Veď kto iný by to aj mal byť? Povesť Zlatej vlny nie je práve jednoznačná. Sleduje vážne, alebo prízemné ciele? Chce sa s ostatnými cenami družiť alebo sa od nich dištancovať? Slovo jazver sčasti odkazuje práve na takúto predlohu: jazveca – predátora? Potmehúda? Samotára? Skôr tvora do dôsledkov spoločenského, aspoň tak sa o ňom píše napríklad na Wikipédii. Pre literárny život môže byť potom inšpiratívna hoci táto črta jazvecovho života: „Trus ukladá mimo noru a vytvára si tak latrínu. Latrína je potom spoločenským centrom skupiny jazvecov.“
Kto čítal zbierku Evy Luky, vie, že tieto slová v nej použila tiež. Pravda, v inom kontexte, s iným účinkom. Nasledujúca úvaha nech je pokusom preklenúť tieto dva svety, svet literárneho diania a literárnej tvorby, pokusom o pochopenie básnického sveta Evy Luky. Keď sme sa ako porota pozreli na päticu kníh finálového výberu, ku ktorým sme v prvom kole dospeli, videli sme pred sebou päť rôznych podôb súčasnej slovenskej lyriky, päť – bez ohľadu na biologický alebo literárny vek – vyhranených autorov, autoriek, hádam aj autorít. Eva Luka je medzi nimi špecifická dominantným, takmer výlučným zameraním na privátno-intímny, ako už z názvu vyplýva, nočný, tmavý, zhusta aj temný vnútorný život, a zároveň sa vyznačuje schopnosťou živo aktualizovať artistno-rituálne funkcie básne.
Jazver je pokračovaním cielenej autorskej koncepcie, ktorú poetka naznačuje už prostredníctvom názvov jednotlivých zbierok – prvé
tri sa volali Divosestra, Diabloň, Havranjel, čiže ich menom bol novotvar,
názov nasledujúcej zbierky sa vždy objavil už v zbierke predošlej –, ale predovšetkým kreovaním spoločného špecifického priestoru a „postáv“ (mnohé z nich voľne prechádzajú medzi zbierkami, väčšinu tvoria najmä zvieracie a ľudsko-zvieracie postavy, totemy a monštrá). Jazver otvára akoby ďalšie dvere, či vari nory, tohto samostatného fikčného sveta. Má povahu autorskej mytológie odkazujúcej na mnohé kultúrne symboly najrôznejšieho rangu a cvengu. A je to aj sebaprojektujúci a sebaspytujúci svet, cez ktorý sa niekto definuje. Je to svet trpký, tvrdý aj ostrý, často je mimoriadne nepríjemný a zraňujúci, najmä je však natoľko expanzívny, že pohlcuje i ten náš svet, na ktorý, paradoxne, nereferuje, ale ktorý akoby paralelne prebieha popri ňom. Sugestívnosť imaginácie je jednou z hlavných predností takejto poézie.
Obraznosť jednotlivých básní sa môže niekedy zdať nekoncízna, respektíve akoby nemala medze. Monumentalizmus a okázalosť sú jej príznačnými aspektmi. Samotná metafora je metaforou veľkoplošných rozmerov. Ak jej
aj nemusíme zakaždým porozumieť, môžeme si vychutnávať krásu jednotlivých výjavov, ktoré občas pripomínajú až grandiózne nástenné maľby. Kto však by rád oživoval krásne temné obrazy? Tie Lukine bývajú bohaté na duality a ambivality, tak ako je ňou sen a negácia, a najmä – ich
štylizovanosť je „vyštelovaná“ tak, aby vnášali napätie do zdanlivo jasných,
daných a usporiadaných pomerov. Umožňujú nám pozrieť sa na svet
inverzne a ponúkajú nám obohacujúce dôsledky takýchto inverzií: ako
v básni, ktorá má v názve nie jednu, ale hneď „všetky tie márnosti“, a končí
očakávaním či nádejou, že dokonalosť nás čaká v ďalšom zabúdaní. Aby sa na takúto eventualitu nezabúdalo, ocenili sme knihu Evy Luky Jazver.