Hĺbková sonda do duše najčinorodejšieho folk-punkového pesničkára na Slovensku. Dáša fon Fľaša (nar. 1981 v Jablkovej rezervácii) odpovedal na konglomerát otázok so seberovným presvedčením. Tak ako spieva, „úprimne, až do samej prdele“.

Začneme otázkami čisto hudobnými a potom tú mŕtvu rybu zoširoka rozpitváme. Čo pre teba znamená hudba, tvorenie hudby a hranie naživo?

Punk a jeho silný politický aspekt ma nezvratne ovplyvnili a formovali moje nazeranie na svet. A som za to nesmierne vďačný. Muziku vždy spájam s posolstvom, hudba a texty sú dôležité rovnakou mierou. A teraz už asi môžem povedať, že muzika je môj život. Tvorenie hudby je môj chabý pokus o pridanie vlastných myšlienok a melódií do veľkého kotla. Ale je to tiež niečo ako vnútorný tlak, ktorý sa nedá ovládať. Je to potreba. Ak mám čo povedať, tak to poviem. Každý sa vyjadruje niečím iným a moja forma vyjadrenia sú pesničky.

Živé koncerty sú to jediné, čo chcem robiť, kým budem vládať. Interakcia, komunikácia, nepredvídateľnosť, improvizácia, vzájomná inšpirácia a výmena energie s publikom a potom búranie hraníc medzi interpretom a publikom, to je to, čo robí koncerty neopakovateľnými a jedinečnými. Nerobím si setlisty, nikdy dopredu neviem, ako bude koncert vyzerať, tak je to výzva a prekvapenie rovnako pre mňa ako pre ostatných. Asi preto sú moje nahrávky také nahovno, lebo to viem podať naplno, iba keď hrám naživo. Na druhej strane je to dobre, lebo ja som radšej za koncertné osobné stretnutia. Niet nad osobný kontakt, to je ďalší rozmer živého hrania. Najradšej by som to volal stretnutia a nie koncerty.

Práve si sa vrátil z ďalšej tour po krajinách bývalej juhoslávie. Mám pocit, že si známejší v česku, poľsku a na balkáne. Na slovensku o teba zatiaľ nezakoplo ani mienkotvorné rádio pre nadšencov alternatívy, naopak, už si sa ocitol v českom rádiu wave. Prečo? Na tour si už niekoľko rokov pravidelne počas celého roku, niekedy aj dve tretiny z mesiaca, ako to zvládaš? Keďže toto nie je rozhovor pre punkový zine, vysvetli, ako je to možné zvládnuť bez tour manažéra a podobných záležitostí? Veď ty si ako black flag počas svojho najaktívnejšieho hrania. Skús opísať, ako to celé funguje, kde všade, v ktorých blízkych aj vzdialených krajinách si hral, na akých miestach, čím je tá-ktorá krajina špecifická z pohľadu punkového pesničkára, ako si ty?

Uff, tak to je hneď záplava otázok. Ani neviem, kde začať. Alebo ako hovoria L+S: A nejakú inú tému nemáte? Sorry, počúvam hovorené slovo takmer každý večer pred spaním, tak mám toho plný mozogáň. Vlastne celkom pekný oslí mostík (používa sa toto slovné spojenie vôbec v slovenčine?) a od hovoreného slova prejdem k rádiu.

Áno, bol som už viackrát hosťom v rádiu Wave a moju muziku hrali aj v poľskom rádiu s podobným statusom ako Wave alebo naše rádio FM. Ibaže vo Wave som bol ako hosť u kamoša v relácii „Scéna s Banánem“ (vtedy ešte „Out Of Step“) a pochybujem, že by tie moje neučesané nahrávky zaradil do vysielania niekto okrem neho alebo toho šialenca Angola v poľskom rádiu. To sú všetko veľmi špecifıcké podmienky a špecifıcké relácie. Napríklad Rádio FM podľa mojich vedomostí nemá takú reláciu, ako je „Scéna“ na Wave alebo „Strefa Rokenrola“ v prípade poľského rozhlasu. Tú prvú reláciu robí celoživotný nadšenec a zároveň totálny znalec hardcore/punkovej hudby, teda komunity, kde sa obaja pohybujeme. To je, akoby niekto z nás, punkových špinavcov, robil reláciu v nejakom rádiu, asi by si tiež pozýval spriaznené duše.

A teraz k tour. Dík za poklonu, spôsob fungovania Black Flag bol pre mňa vždy veľkou inšpiráciou, oni vlastne nastavili základné princípy fungovania HC/punkovej kapely na DIY úrovni a asi aj preto sa z nich stala taká modla. Proste hrať bez garancií, spať na zemi, žrať najlacnejšie konzervy a hrať, aj keby sa čo dialo, na najrôznejších obskúrnych miestach. Ja som začal ako punkový bubeník, potom gitarista a basák a prešiel som niekoľkými kapelami, nikdy som toto podhubie zo seba nezmazal a ani nechcem, všetky tie krásne jedovaté myšlienky mi totiž zmenili život.

Postupom rokov sa to proste vykryštalizovalo tak, že som cestu pesničkára našiel ako to najlepšie vyjadrenie, a taktiež ohlas publika je rozhodne najväčší zo všetkých mojich doterajších kapiel. Najprv som hrával iba po víkendoch, lebo som mal robotu, kam som chodil 5 dní v týždni a minul som hádam všetky dovolenky a nafıngované péenky na to, aby som mohol ísť hrávať. Robotu som nechal a odvtedy všetky svoje „zamestnania“ podriaďujem muzike a tour. Nepýtaj sa ma na sociálne istoty, nič také nepoznám. Najprv som chodil na tzv. minitour, to boli také troj-, štvordňové víkendovky, a neskôr už aj na dlhšie.

Teraz hrám takmer každý víkend plus niekoľkokrát za rok si strihnem niečo dlhšie a aj do iných krajín. Tour manažéra ani agentúru nepotrebujem, všetko si plánujem sám a drvivá väčšina koncertov je dohadovaná na kamarátskej báze, nazývame to DIY alebo HC/punková scéna, akokoľvek to slovo „scéna“ nemám rád, ale je to iba pomenovanie, je za tým kopa tour kapiel z celého sveta u nás a naopak. Všetko sa to odohráva mimo ofıciálnych klubov a bookingoviek, hrá sa, kde sa dá, squaty, krčmy, byty. Vo väčšine prípadov sa priamo alebo z videnia poznáme medzi sebou, slovo publikum sa mi zdá také divné, sú to proste všetko kamoši. Všade, kam idem, hoc aj prvýkrát, vždy stretnem niekoho, kto pozná niekoho známeho, čiže spojenie je hneď nadviazané a na priateľskej báze. Takéto tour do zahraničia si vždy dohodujem sám alebo cez kamošov, nehráme sa na žiadne zmluvy, garancie, hotely a podobné hlúposti, ktoré poznajú ľudia z rokenrolových fılmov alebo známejších kapiel. Hrá sa s minimálnym ozvučením, spím a jem priamo u ľudí, ktorí koncert organizujú. Omnoho bližšie vždy spoznám dané miesto a keďže som geograf, čo viac si môžem k šťastiu priať? Cez pivo a domácich spoznávam krajinu, čistá empirická geografıa. Samozrejme, že sú aj chvíle ťažké, ale to už je o nastavení človeka, nakoľko si dobrodruh, nakoľko vieš byť empatický a otvorený. Xenofóbom toto neodporúčam. Alebo možno naopak, konečne by zistili, že všade sú takí istí ľudia, s veľmi podobnými problémami aj radosťami.

Hrávam najmä v Československu, možno som smiešny, že používam stále tento názov, ale nech si hovorí, čo chce, kto chce, spoločná história a porozumenie jazyku je proste dané. Ďalej asi Poľsko, Nemecko a spomínaný Balkán, jedno tour bolo v Holandsku a nejaké koncerty v Británii, Rakúsku, Taliansku, Maďarsku či Litve, najďalej som hral v Nepále počas cestovania v Ázii. Ono to znie exoticky, všetky tie krajiny, ale keďže spievam v rodnom jazyku a texty sú podstatnou časťou piesní, tak najporozumenejšie je doma, čo si budeme hovoriť. Keďže som do dnešného dňa odohral vyše 500 koncertov, tých miest na spomenutie by bolo naozaj veľa, tomu sa asi radšej vyhnem, ani by som nevedel, ktoré skôr spomenúť. A žiadna krajina nie je uniformná, aby som ju vedel nejako generalizovať, proste každé mesto alebo skôr miesto je iné a tiež sa to mení v čase. Napríklad, vždy som si myslel, že Drážďany sú nejaké divné, proste všetky koncerty, čo som tam mal, boli o ničom. Až kým som tento rok hral v jednom malom bare, kde sa mi to celé otočilo a zmenil som svoj pohľad. Všetko sa mení, všetko závisí od momentálneho nastavenia ľudí, miesta, mňa, veľa vecí na to vplýva, je to hotová alchýmia večera.

Predpokladám, že okrem hovoreného slova ako dialógy L+S si púšťaš v aute po ceste na koncert do ďalšej zapadnutej obce aj audioknihy, čo také naposledy si „prepočúval“? Stíhaš si aj niečo prečítať v skrytých útrobách artfora? Tvoje staré poviedkové pokusy boli pocta bukowského alkoholickému realizmu a krčmovému povaľačstvu. Píšeš ešte niečo okrem textov? Básne? Máš doma v šuplíku román?

Je pravda, že po toľkých najazdených kilometroch ma občas omrzí počúvať muziku a nejakú tú audioknihu som zhltol. Naposledy som si znova vypočul výbornú Balabánovu „Černú hvězdu“ spracovanú pre rozhlas, predtým Čapkov román „Válka s mloky“ taktiež realizovaný do rozhlasovej hry a výborné Magorove memoáre „Pravdivý príbeh Plastic People“. Hovorené slovo má však v mojom živote výhradné postavenie ako zaspávacia kulisa. Máme to už s frajerkou dlhé roky zaužívané, ona to tak má hádam odmalička a ja nedokážem veľmi pri muzike zaspať, lebo sa na to príliš sústredím (predsa len som ako muzikant poznačený), takže ostáva hovorené slovo. L+S, Radošinské naivné divadlo a rozprávky vedú v rebríčku počúvanosti s takým náskokom, že to hádam nikdy nič neprekoná. Poznáme to naspamäť, akurát sme sa minule bavili o tom, nakoľko Lasica, Satinský a Štepka ovplyvnili náš slovník a život vôbec. Rád obchádzam antikvariáty a sliedim po rozprávkach alebo hocijakom inom hovorenom slove, keďže všetky punkové dosky sú už vykúpené a dražby na internete nie sú pre mňa.

Áno, moja „robota“ sa nachádza v priestoroch priamo spojených s kníhkupectvom, takže mám túto možnosť prístupu k čerstvej literatúre, ale keďže stále mám rozčítanú minimálne jednu knihu z vlastných zdrojov, neostáva čas na iné. Celkovo sa v tom dosť strácam, vychádza veľmi veľa kníh a pravdepodobne aj dosť braku, keďže s vidinou zisku sa vydáva naozaj hocičo. Už dokonca porušujem aj svoje niekdajšie pravidlo, keď som dočítal hocijakú knihu. Času totiž nie je nazvyš a načo ho márniť s nekvalitnou literatúrou – všetko je, samozrejme, posudzované subjektívne. Naposledy som doslova zhltol dva romány od Simona Mawera, má naozaj dar pútavo písať príbehy, ktoré rámuje hodnoverne opísanými historickými udalosťami. Ale už sa dávno nepovažujem za čitateľa takého ako kedysi. Muzika vytlačila ostatné múzy na okraj. Je to škoda. Ešteže sa vždy môžem klasicky vyhovoriť na nedostatok času. Okrem kníh mám nonstop rozčítaný nejaký punkový zin, čo je taká archaická forma samizdatu šíriaca sa v HC/punkovej subkultúre. Väčšinou sa tam píše stále to isté dokola, rozhovory s kapelami, reporty z tour, recenzie, stĺpčeky, články sú neveľkej kvality, kopa gramatických chýb, ale milujem cut´n´paste (papier, lepidlo, nožničky) grafıku a baví ma to čítať. Baví ma čítať aj staré ziny, lebo si pripomínam niektoré praveké akcie, koncerty a nahrávky. Aj keď niektoré ziny ako Hluboká Orba alebo Trhavina sú na vysokej úrovni a ich vydanie väčšina z nás očakáva a teší sa na ne ako dôchodcovia na seriál.

Čo sa týka písania môjho, tak si to trafıl, okrem textov piesní teraz nepíšem nič, aj keď stále mám ten pocit, že by som mal. Ešte donedávna som písal aspoň cestopisy alebo ako to nazvať, také zápisky a postrehy z ciest proste. Ale teraz, keďže dosť hrávam, tak neostáva čas na písanie. To totiž nie je len tak, na písanie musíš mať pokoj, samotu, dostatok času, výdrž. Osobne si myslím, že všelijaké blogy a krátke statusy a podobné pičovinky rozomleli kopu spisovateľov, ktorí sa venujú takýmto efemérnym momentom namiesto toho, aby si sadli, prekonali lenivosť a napísali niečo poriadne. Je jasné, že táto kritika prchavej literatúry je mierená najmä na samého seba.

Kedy sa dočkáme publikovania tvojich cestopisov? Môžeš prezradiť, ako vznikal dokument lost in Poland? Vieš si v aktuálnej situácii predstaviť, že by si sa živil niečím iným
ako hraním?

Stále s tým vydaním otáľam. Neviem sa rozhýbať. Ja som už raz taký, mne proste všetko trvá dvakrát tak dlho ako normálnemu človeku. Ja som strašne opatrný tvor. Neviem sa totiž rozhodnúť, ako to vydať. Či hľadať vydavateľa a osloviť tak pravdepodobne omnoho väčšie množstvo ľudí ako okruh kamošov a tých pár fanúšikov od muziky, alebo to urobiť ako všetko, čo som robil doteraz, čiže pekne-krásne v malom, DIY (do it yourself), práve pre tých mojich kamošov. Mne vždy viac vyhovovala tá cesta v malom, keď to môžem kontrolovať a nemusím nikomu liezť do prdele. Lebo už len to, že by som to niekomu ponúkal, mi príde také pchanie sa niekam. Viem, ako to funguje. Ten, kto ti to vydá, v tom vidí zárobok a tým pádom sa k tomu bude aj tak správať ako k spotrebnému tovaru a s tým spojenou reklamou, vychvaľovaním produktu, vírením vody, skurveným hypom. Možno je to tak normálne, predsa žijeme v kapitalizme, ale mne sa to nepáči a nechcem to tak robiť. Uvidím, ako to všetko dopadne.

Lost In Poland vznikol úplne ľahko. Hral som v Tisovci a prišiel tam jeden starý kamoš Igor (dnes Egor Indiani) a pri pive (prosím o povšimnutie faktu, že všetky skvelé nápady vznikajú pri pive!) sa ma opýtal, či by o mne nemohol natočiť dokument. Samozrejme, že sa mi to zdalo trocha divné. Necítil som sa, že by o mne mohol byť dokumentárny fılm, to sa predsa točí o zaslúžilých ľuďoch. Ale keď mi vysvetlil trochu viac o tom, ako to chce točiť, že to bude skôr taký portrét a tak ďalej, tak som súhlasil (no proste viac vypitých pív). Veď kdesi hlboko vo mne je aj kus po sláve bažiaceho exhibicionistu a už aj Remek (česká emo/HC kapela, aj keď nepochybujem, že aj o tom kozmonautovi niečo natočené je) majú dokument, tak prečo nie. Za pár dní už kamoš Igor sedel so mnou v aute na minitour do Poľska. Pobehoval v tom svojom slamenom klobúčiku hore-dole, kamerka stále pripravená, nažhavená, Poliaci si ťukali na čelo a o to viac sa mi páčilo, že si ide za svojím. Vtedy aj mne išiel občas na nervy s tou kamerkou, ale myslím, že to je normálne, a teraz na to rád spomínam. Viac sme sa spoznali a okrem spomienok máme aj dokument. Nič nebolo pripravené, všetko je zachytené tak, ako išiel život a tour. Igor to natočil za päť dní (október 2012), ale potom sa s tým babral ešte asi pol roka, kým to bolo hotové, a premiéra bola v júni 2013 v Žiline v Ekocentre.

Formulácia „živiť sa hraním“ je pomerne zavádzajúca. Omnoho výstižnejšie by hádam bolo „prežívať z hrania“. A, samozrejme, že ani to by nebola pravda, keďže mám takú stálu brigádu v predajni urban/street oblečenia v Žiline. Do toho vstupuje ďalší rad faktorov ako to, že nemám záväzky, som bezdetný, nemám žiadnu hypotéku a podobné veci. Čiže môj životný štandard je nastavený veľmi, ale naozaj veľmi nízko, nevzývam materiálne statky a tým pádom mi to dáva slobodu robiť veci iného charakteru, ako je naučená väčšina ľudí. Ja som si odrobil dva roky vo veľkej automobilke za počítačom, sedel som tam ako šimpanz a cítil som, že čas mi uteká medzi prstami, proste úplne zbytočný človek, a to nie je pekný pocit. Vtedy som pochopil, že tadeto moja cesta nevedie, že chcem naplniť život ináč. Nebolo to ľahké rozhodnutie a vlastne sa ani nezrodilo zo dňa na deň, ale som k tomu tak nejako dospel životnými peripetiami počas rokov. Všetci máme nejaký dar a ten treba rozvíjať. Ale pozor!, vlastná cesta životom nie je vôbec super úžasný trip. Je to tŕnitý chodníček, kde často nevidíš, ako ďalej, pochybuješ hádam každý moment a miliónkrát to chceš vzdať. Ale práve to je to, vďaka čomu sa cítiš nažive, všetky tie prekážky a úskalia ťa zoceľujú, a keď sa aspoň čosi podarí, tak si to zaslúžiš. Nie je to cukrík v podobe prémie od šéfa, je to tvoje vlastné pričinenie a zadosťučinenie. OK, čiže po tejto úvahe späť k tvojej otázke, že či by som si vedel predstaviť niečo iné okrem muziky ako náplň svojho života. Asi jediné, čo by ma otočilo z mojej cesty, by bola nejaká osobná záležitosť, niečo veľmi súkromné a dotýkajúce sa mojej duše, neviem to teraz konkretizovať. Možno niečo ako vyhorenie, nejaká zlomová vec alebo také dačo. Práve sedím vo vlaku na koncert a veru nechcel by som sedieť vo vlaku na nočnú zmenu. To, samozrejme, neznamená, že pohŕdam prácou ako takou, to vôbec nie, práve naopak. Ale je tu jedno veľké ALE. Najlepšie to vystihuje text od kapely Davová psychóza:

„Proti práci nemám nič,
čo nás napĺňa a je užitočná,
proti práci nemám nič,
čo dáva silu a je potrebná,
proti práci nemám nič,
lenže ľudia drú ako stroje a to všetko pre koho?“

Čiže keby som nerobil to, čo robím, asi odídem niekde mimo a pestujem a chovám, čo to dá. A so štátom a tak podobne by som tak či tak chcel mať čo najmenej spoločného.

Čo ťa teda naučil život „on the road“? Nakoľko si sebestačný, nezávislý od štátu a jeho mašinérie, čo anarchizmus, si nejakým spôsobom aktivista? Skús priblížiť viac celú DIY etiku a estetiku, čo sa týka nahrávania, cez robenie vlastnoručných obalov na LP po vydávanie platní vlastným nákladom, ako to celé funguje bez zapojenia veľkých vydavateľstiev?

Myslím, že moja cesta nie je odlišná od akejkoľvek inej cesty hocijakého iného človeka, ktorý premýšľa o svojich krokoch a nespadol do primitivizmu nekritického prijímania informácií a apatie pred televíznou obrazovkou. Najprv v začiatkoch to bola, samozrejme, iba zábava a ešte väčšia zábava, kopa opiášov a hlúpostí, klamlivý pocit slobody pri ceste z koncertu na koncert, všetko bolo nové a neokukané, úžasné a bolo toho čoraz viac a viac. Človek tomu ľahko prepadne a trochu sa aj odtrhne od reality.

Ale na takej úrovni a v takom prostredí, kde žijeme, sa tým nedá živiť, preto mám nejaké kotvy v reálnom živote a nežijem ako nejaká rock star, čo ani nevie, aký je deň. Mne od malička hovorili, že som lenivý, tak som tejto ilúzii podľahol. Až potom ma vlastne frajerka odhalila, že som pracovitý až príliš. Ale musí to byť niečo, v čom vidím zmysel a čo ma baví. Takže som vlastne zistil, že ten život kočovníka, DIY vydavateľa a muzikanta je to isté, čo žijú iní ľudia, iba kulisy a okolnosti sú trochu iné. Pochopil som, že keď sa nebudem snažiť a nebudem robiť zmysluplné veci (v mojom prípade piesne alebo vydania), tak jednoducho končím.

Je to ako s hocičím iným. Keď sa niečo mu venuješ naplno a robíš to poctivo, tak sa to proste prejaví. Keď ojebávaš varenie v reštaurácii, nebudú k tebe chodiť ľudia, keď to robíš dobre a vydržíš dosť dlho, musel by si naozaj žiť v nejakej divnej spoločnosti, aby sa to neukázalo. Takže vlastne život „on the road“ ma naučil neojebávať a žiť poriadne, naučil ma zodpovednosti, ktorá je vernou družkou slobody. A naučil ma tiež vážiť si kamošov, lebo keď si furt preč, utekajú ti veci doma, a to tiež rýchlo pochopíš, keď sa vykoreníš a zvlčíš.

To ma aj dobehlo, keď som minulý rok hral ako šialený. Tento rok to je síce nakoniec kvantitatívne podobné, ale to vnútorné nastavenie je celkom iné. Nuž, anarchizmus a nezávislosť od štátu sú veľmi vrtkavá a nejasná téma. Podliehame ilúzii z oboch strán. Na jednej strane je viera v štát, pretože je mnoho prípadov, keď sa o teba skutočne nepostará, aj keď platíš dane, robíš celý život atď. Taktiež kričať „fuck the system“ a na druhý deň po koncerte ísť do fabriky je smiešne.

Preto nie som žiaden veľký radikál, skôr tak po svojom a v skrytosti robím veci, aby som sa nemusel pred nikým hanbiť a hlavne, aby som sa mohol pozrieť do zrkadla a aby som so štátom a jeho byrokratickými chápadlami mal čo najmenej spoločné. Z pohľadu nejakých ultraanarchistov kolaborujem a z pohľadu usporiadaných občanov som parazit a anarchista. Vyber si. Je to taký neustály pohyb na hrane. Ide iba o to, akej ilúzii uveríš. V nejakú veľkú revolúciu už neverím, v tom som asi hrany obrúsil. Skôr ide o osobnú zodpovednosť a osobnú zmenu. Vieš, tie kvapky v mori a zrnká piesku, čo majú význam. A ide to podľa mňa aj s vekom.

Všetko, čo som doteraz vydal sám alebo s hociktorou z kapiel, bolo robené bez veľkých vydavateľstiev, všetko sme si vlastne vždy vydávali sami alebo, lepšie povedané, doteraz sa na vydávanie iba hrám (v ponímaní ofıciálneho vydania fırmou) s mojím Burina Records. Veď to aj bolo založené ako zábava, len ako platforma pre vydávanie vlastných vecí, lebo som si myslel, že to lepšie vyzerá, keď je to pod nejakou hlavičkou. Nikdy som nemal ambície vydávať platne ani som si nikdy nemyslel, že na Burina Records vydám nejaký vinyl. Ale život to zariadil ináč. Najprv to boli iba kazety našich punkových kapiel The Kľemones, Brigada či Disident. Potom sa robili CD-r (vtedy som vôbec nevedel, čo to je, až neskôr som pochopil, že je to napaľované CD). Obaly sa prefocovali kade-tade po známych vo fırmách (vlastne ako dodnes).

Prvým vydaním bola asi nejaká kazeta a CD-r od kapely Disident, v ktorej som začínal ako bubeník koncom 90. rokov. Nikto sa nikdy nedopátra, v koľkých kusoch sme to pustili do sveta. Potom to bol album „Na fronte“ od kapely Brigada, kde som spieval, to vyšlo ako CD-r a kazeta. No a potom som prepadol kartónu, čo je moja úchylka doteraz, lebo ma fascinuje, že je to zadarmo a všade, vlastne sú to odpadové materiály, ktoré znova využijem. Tak sme vydali The Kľemones „Bycigľoví pankáči“ v kartónovej škatuľke, ktoré sme s basákom Pacom sami vystrihovali a lepili. Doteraz je to môj najobľúbenejší album od The Kľemones, kde som spieval a hral na gitare. Sú to nepočúvateľné demá, milujem to, je v tom kus súkromnej nostalgie.

Potom sme vydali ďalšie a ďalšie CD-r a vtedy som asi získal totálnu nechuť k plastovým obalom, vlastne posledné konformné vydanie bol CD-r split Disident/The Kľemones. Odvtedy som už plastovú škatuľku na CD pri vydaní do ruky nechytil a verím, že to takto ostane. Všetko, čo som vydal sám ako Dáša Fon Fľaša, je v obaloch, ktorým vládne papier, kartón, lepiaca páska, linoryt, koláže a kopa kreatívne stráveného času. Nehovorím, že tie obaly sú najkrajšie, možno niekomu prídu ako úplne nevkusné a neprofesionálne. Ja v tom však vidím kus osobitosti a rozhodne originality, každý je lepený a/alebo maľovaný ručne, nad obalom strávim čas, a preto je to plné ľudskej energie, ktorú na druhej strane niekto cíti. Žiadna pásová výroba. Ja mám rád chyby a vybočenia, to je predsa to, čo nás robí ľuďmi. Preto aj svojim nosičom chcem dať osobitú tvár, nech je každý jeden originál s vlastným životom.

Podobne to mám aj s nahrávacími štúdiami. Po skúsenostiach, keď vlastne to štúdio na tebe iba zarobilo a nahralo ti úplne sterilnú sračku, som si tiež povedal, že pokiaľ to nebudem mať vo svojich rukách, tak radšej nie. Teraz už vidím, že to bolo aj našou neskúsenosťou a naivnosťou, ale človek sa učí na vlastných chybách. Najlepšie nahrávky sú vždy tie, kde je niečo viac ako učesaný zvuk. Samozrejme, že viem oceniť dobrý zvuk, ale skôr idem po obsahu, po celkovom dojme, či z toho cítiť úprimnosť, alebo je to len ďalší tuctový produkt. A teraz už viem aj to, že každá muzika vyžaduje osobitý prístup a všetko je to strašná alchýmia, ale keď nemáš čo povedať, čo ponúknuť, tak ti nepomôže ani Steve Albini.

Takže svoje veci som si nahrával sám a tiež som sa postupne učil. Prvé demá som nahrával na jednu stopu, všetko to je riadna hrôza, potom som niečo nahral s kamošom Matúšom (bývalým spoluhráčom z Brigady) a niečo som si nahrával sám do takého malého nahrávacieho prístroja. To už má lepší zvuk, ale stále je to lo-fı jak sviňa. Ale po čase sa ukázalo, že dôležité je posolstvo. Posledný materiál som nahral v štúdiu a je to super. Bola proste dobrá atmosféra a tie piesne som už vedel hrať spredu aj zozadu, takže to poznať aj pri nahrávaní. Malo by to vyjsť ako split so spriatelenou, už nefungujúcou kapelou Ilúzia. Posledné vydanie zatiaľ na Burina Records je album „Nihil Blues“ od kapely Rúbanisko (ako vinyl, CD-r aj kazeta), kde sme do skúšobne zavolali kamaráta Libora (Vomitor Sound), ktorý zvučí akcie s extrémnou HC muzikou a nahral, zmixoval a zmastroval ten náš punk podľa svojho. A je to bomba. A to najlepšie, čo spravil, je záverečný dotyk analógového mixpultu, ktorý tomu dodal to správne za chlpatenie a akúsi starosvetskú jemnosť (akokoľvek to znie protikladne ku hrubému punku, viem, o čom hovorím), to asi digitálom nenafınguješ.

Okrem vydávania vlastných vecí a kapiel, kde fungujem, občas aj niečo spoluvydám, čiže klasická kolaborácia viacerých malých undergroundových jednoosobových vydavateľstiev. Vtedy viac ľudí dá hlavy a prachy dokopy a vydá sa niečo spoločne. Je to najúčinnejší spôsob, ako rozšíriť nahrávku, teda pokiaľ nie sú všetky vydavateľstvá z jedného regiónu, ako sa to často stáva, haha. No a ako to celé funguje? Pošleš materiál do lisovne, prídu ti vinyly a potom kompletuješ obaly v prípade, že si si ich dal tlačiť v tlačiarni, alebo si ich robíš sám linorytom, sieťotlačou, maľuješ na to pastelkami. A potom sa ich snažíš predať, aby sa ti aspoň vrátili náklady. Väčšinu aj tak vymeníš za iné vinyly s podobne postihnutými ľuďmi, ako si ty, a tešíte sa z toho spolu. Takto nejako v skratke funguje DIY vydavateľstvo.

Takto z diaľky to vyzerá, že si žiješ svoj sen, ale je mi jasné, že občas dokáže byť hranie a veci s ním spojené únavnejšie ako full time job. Spomínal si mi prednedávnom niečo ako post-tour depresie. Čo robíš, keď netvoríš vo svojej manufaktúre alebo práve nekoncertuješ?

Ako som spomínal, so slobodou prichádza zodpovednosť, takže to je tá druhá strana mince. Pri pesničkárovi ako ja je to ešte viditeľnejšie a som zraniteľnejší, pracujem s emóciami, do každého koncertu idem na 120 %, to človeka okrem nabitia energiou od ľudí aj pekne vyšťaví. Keby som hral jeden koncert za mesiac, je to OK, ale keď to robím intenzívne, prichádza vyčerpanie, vyprázdnenie. Mám to vyprázdnenie paradoxne rád, ale to nemení nič na tom, že to na teba doľahne. Niečo také ako príjemná únava po robote alebo po túre.

Takže keď sa skončí turné, si po vlne zážitkov mierne „dole“. Ale nie je to nič tragické zase. Potom som jednoducho najradšej doma alebo v prírode, proste v pokoji. Vtedy prichádza čas na čítanie, kukanie fılmov alebo prechádzky, či pivo s kamošmi. Ale ver mi, že veľa toho voľného času nemám. Ja ani veľmi fılmy nepozerám, lebo máločo mi príde fakt také dobré, aby som pri tom premárnil dve hodiny, respektíve tak málo sa o to zaujímam, že neviem posúdiť, čo stojí za to.

Najradšej z týchto zábaviek mám asi počúvanie platní, poriadne si prečítať texty, booklet, ponoriť sa do muziky, to ma baví. A príroda. Príroda neuveriteľne nabíja, upokojuje, balzamuje. A ako protiklad k vysedávaniu a hraniu v smradľavých krčmách som sporadicky začal behávať, je to super, nepočúvam pri tom muziku, naplno sa venujem čisteniu hlavy a zároveň zlepšujem svoju prepitú a prefajčenú kondičku, aby som na najbližšom koncerte po tretej piesni nevypľul dušu. Ale skvelo sa mi relaxuje, aj keď pripravujem svoj merch (CDs, vinyly atď). Uplietol som si na seba totiž tak trochu bič, keďže každý jeden nosič robím naozaj ručne, či už ako linoryt, alebo to lepím a maľujem. Takže keď sa mi minie niečo v distre, sadnem doma za stôl v kuchyni a hor‘ sa do roboty. Je to skvelé, pokiaľ mám čas, je to fakt relax. Pokiaľ čas nemám, je to stres a des. Ale aj tak to mám rád. Nikdy by som nepovedal, že ručne urobím toľko nosičov, už to ide rádovo do stoviek v rámci jednotlivých albumov, a keď to spočítam celkovo, tak aj do tisícov, radšej ani nevedieť. Nuž tak toľko k mojim voľnočasovým aktivitám. Ak si niekto teraz ťuká na čelo, nedivím sa. Ale na svoju obranu môžem použiť staré porekadlo: „Kdo si hraje, nezlobí.“

S osobnosťami ako Thurston Moore alebo John Zorn prestala platiť fráza, že dobrí muzikanti nemajú čas na zbieranie albumov a, naopak, nadšení zberatelia zväčša nebývajú dobrí muzikanti. Keďže obidvaja majú pivnice plné vinylov a ich labely sa hemžia kvalitnými kapelami, vyzerá to tak, že aj cesta môže byť cieľ. Niekedy na HC koncerte mávam pocit, že publikum a ľudia na pódiu sa v priebehu večera iba vystriedajú. Ako von z takého geta? Ako si na tom so zberateľstvom ty? Aké raritné nahrávky sa nachádzajú v tvojej pivnici, guilty pleasures na afterparty? Aké sú tvoje zdroje hudby? Sleduješ stále hudobné dianie okolo teba?

Vyšiel som z punkového podhubia, stále sa v ňom aktívne pohybujem, sám hrám alebo robím koncerty a tak ďalej, čiže veľmi dobre viem, o akom gete hovoríš. Je to naše teplé miestečko, zaprdená pivnica či útulná smradľavá krčma, kde sa stretávaš s podobne mysliacimi ľuďmi na akciách, kde je všetko povedané a zdanlivo aj urobené. Toto hniezdočko, aj keď ho mám rád, milujem ho, vyžívam sa v ňom, veď kto by nechcel byť obklopený priateľmi, však po čase začne byť občas klaustrofobické a myslím, že je iba zdravé sa neuzatvárať a žiť aj v reálnom svete. Každý toľko, koľko uzná za vhodné. Ako z toho von? Dvoma smermi. Jeden je, že ty sám začneš z geta občas utekať preč, to je ten ľahší spôsob. Proste zmeníš vzduch a prostredie. Preto nemám problém hrať mimo punkovej scény, aspoň tak konfrontujem svoje myšlienky s iným publikom.

Druhý spôsob je, keď do svojho geta nalákaš iných ľudí, čím uzavretý kruh trochu rozšíriš a spestríš. Ja mám tento geto-pocit najviac spojený s absenciou mladých tvárí. Deje sa to podľa mňa najmä v extrémnejších odnožiach muziky, kde to nie je asi až také lákavé pre mladých. Ja robím akcie skôr punkovejšieho, melodickejšieho a akustickejšieho razenia, kde sa niekedy objavia aj nové tváre práve kvôli tomu, že tá muzika je prijateľnejšia. Ale to je iba začiatok, cez tento „háčik“ sa chytia ľudia a potom spoznajú aj tvrdšie odnože punku, politický presah a mnoho ďalších pre mňa takých podstatných myšlienok, ktorých je punk hádam stále nositeľom. Aspoň tak som to mal ja. Tiež som nezačal s power-violence, najprv som počúval rock, grunge, punkrock a až potom (síce veľmi rýchlo) prišli Dead Kennedys, Oi Polloi, Discharge, vegetariánstvo, antiautoritárstvo atď. Samozrejme, že ostali aj niektoré z tých iniciačných kapiel, ale ako som rástol, aj hudobný záber sa rozširoval a kryštalizoval. A stále sa to, samozrejme, deje, najhoršie je asi ostať na mieste a uspokojiť sa sám so sebou. Stále rád objavujem novú muziku, aj keď už, pochopiteľne, nie tak hltavo, ako keď som bol adolescent.
Podobne to mám aj so zberateľstvom vinylov. Začal som s pár platňami a nefungujúcim gramofónom. Potom počas pobytu v UK som zistil, že v sekáčoch sa dajú kúpiť skvelé kúsky za pár šušňov. Takže sa to skončilo obrovským, vyše stokilovým balíkom plným čiernych ropných produktov. Taktiež počas dvoch rokov, keď som zarábal vo fabrike, som si dopriaval hojných nákupov. Odkedy som však bez stáleho príjmu, čo je posledné 3-4 roky, už to tak neprežívam, a keď nemám prachy, jednoducho si platne nekupujem. Nie som ten typ, čo dá prednosť platni pred žrádlom (iba občas) a skupuje predražené platne na internete, to ide úplne mimo mňa. Kus plastu za 100 €? To je hádam vtip. Nemám žiadne wishlisty, nekompletizujem zbierky obľúbených kapiel, je mi jedno, či mám prvý alebo desiaty press, ide mi o muziku, nie o statky. Som veľmi rád, že som si nikdy nekúpil platňu cez internet, všetky som si poctivo vyhrabal ako sliepočka hrabačka. Má to potom omnoho osobnejší rozmer, rituál a moment prekvapenia. Nestala sa z toho iba nejaká vec, kúpa ďalšieho kusa nábytku.

Nebudem tu vymenúvať nejaké rarity, lebo netuším, ktoré z mojich dosiek sú rarity, nestarám sa o to. Skôr mám k jednotlivým doskám osobný vzťah, ale neviem vymenovať iba zopár, lebo takmer každá má svoj pre mňa dôležitý príbeh. A na afterparty jednoznačne nesmie chýbať Peter Nagy. Ale nepovažujem ho za guilty pleasure, k nemu sa hlásim vždy hlasno a rád, lebo proste robil skvelú muziku, či už svoje albumy, alebo tie detské. Jeden z mojich zdrojov hudby si ty (prečo to nepriznať), ostatné veci kutrem po punkových internetových portáloch a jednoznačne na koncertoch, ktorých počas roka absolvujem viac než dosť. V poslednom čase som sa zamiloval do balkánskej scény. Dosť veľa vecí počúvam cez osobné skúsenosti a stretnutia, pre mňa je veľmi podstatné, akí sú ľudia hrajúci v tej-ktorej kapele. Čiže sa môže stať, že počúvam ska album, lebo sú to z ľudskej stránky skvelí ľudia, aj keď ska ináč veľmi nepočúvam, a na druhej strane mám rád dajme tomu rýchly punk, ale po osobnej skúsenosti s nejakou kapelou zistím, že sú to dementi, tak mi proste od chuti odpadnú, aj keby hrali neviem ako skvelo. Idem podľa srdca viac ako podľa nejakej hitovosti a podobne. Hudobné dianie sledujem natoľko, nakoľko mi to dovolí čas.

Kedysi, keď som sa nudil za počítačom vo fabrike, mal som prečítaný každý rozhovor, každú recenziu, každé prdnutie a novinku. Teraz už asi najviac tie papierové ziny, lebo tie si môžem zobrať na záchod či do vlaku, a občas, samozrejme, internet. Ale vychádza toho toľko, že človek to proste nestíha. Nadprodukcia vládne svetom, všade samé upútavky na kapely, ktoré sa pyšnia tým, že majú všetko „u prdele“.

Pohybujeme sa v kamarátskej bubline, kde sú organizátorky Pridu, ľudia aktívne antifašistickí a pod., ale nie je to bežná prax medzi našimi spoluobčanmi. Čo ťa serie na slovensku a čo myslíš, že by sa s tým dalo robiť?

Ja osobne sa snažím byť dosť mysľou otvorený a tolerantný. Asi presne tak, ako by som chcel, aby boli tolerantní aj ostatní ku mne. Narážame však na problém, že to nie je bežná prax u nás, ako píšeš. Nuž a to ma serie. Aj keď ja sa dokonca snažím o to, aby ma to nesralo. Lebo keď ma to serie, znamená to, že problém mám ja. Čiže ideál je, aby ma nesralo nič. Ale to by som asi musel byť tak nad vecou, že by to hraničilo s totálnou ignoráciou. Chcem nájsť nejakú rozumnú hranicu. Tak aby som videl aj zlé veci triezvym pohľadom, ale zároveň nebol natoľko zhnusený, aby som všetko neignoroval tým, že budem nad vecou a tým vlastne slepý.

Ďalšia vec je uhol pohľadu. Podľa toho, ako sa na veci dívaš, také sa ti aj zdajú. Nik z nás nie je objektívny. Na tú istú vec sa dá pozerať z viacerých pohľadov a furt to bude to isté a pritom iné, to podľa toho, ako sa na to dívaš. Čiže keď sa dáme vtiahnuť do negatívneho nazerania na veci, budeme naveky nasratí a nešťastní. Treba vedieť rozlíšiť, čo je podstatné a o čo sa oplatí zaujímať a čo je zbytočné. Toto má asi každý ináč nastavené. Niekto sa rozčúli nad maličkosťou, iný prepláva celým životom bez nasratia. Načo píšem takýto dlhý úvod a k ničomu konkrétnemu som sa zatiaľ nedostal? Lebo tých vecí, čo ma serú, je veľmi veľa, ale zároveň nechcem, aby ma to ovplyvňovalo.

Okej, serú ma náckovia, pivní rasisti, xenofóbovia, úplatkári, skorumpovaní sudcovia, politici, bigotní katolíci atď., čiže ľudská obmedzenosť a netolerancia, vlastne drvivá väčšina. Zmením ich? Asi ťažko. Práve preto nechcem, aby ma to sralo. Pretože nie ja, ale oni majú problém vo svojom živote (musím tolerantne dodať, že podľa mňa). To, o čom hovorím, je zmena celospoločenská. Je to zmena pomalá a zdĺhavá. Je to omnoho viac ako niekoľkogeneračná výmena, je to nikdy neukončený proces, je to utópia. Ja som skeptik. Keď už si to vymedzil na Slovensko, tak to je, bohužiaľ, ešte horšie. My nemáme nič také ako pozitívne príklady, nejaké veľké vzopretia neprávostiam, sme ustráchaní a posratí, vždy poddaní. Rozumní ušli preč, hajzli si to zariadili a ostatní sú nasratí, každý podľa svojho. My proste nevieme byť samostatný štát či čo to je. Ale ja s tým problém nemám, lebo mne nevadí, že štát nevie byť štát, ja na to prdím.

Nuž a toto je negatívne uvažovanie. Týmto smerom sa neoplatí ísť, ak sa nechceš celý život trápiť (niekto sa chce, lebo každý sme iný). Je tu však druhá cesta. Cesta osobného prístupu. Je podobne tŕnitá, ale predsa len o čosi lepšia. Vieš, ako to čínske či aké príslovie, cez seba že zmeníš celý svet. To už znie pozitívnejšie, čo? Takže pekne budovať veci okolo seba, záhradka, partner, kamoši, kto chceaj detičky, iný skladá pesničky, chápeš, každý za seba nech sa stará o dobro okolo seba. Tí, čo chcú meniť príliš veľa, to už je vôľa k moci, ale pokiaľ ich to nejako extra neprevalcuje, nech sa páči.

Proste každý podľa svojho. Niekto ide proti náckom golfovou palicou, iný sa im prihovára a pritúli či pohladí. Ja sám neviem, aký je správny recept, nedá sa generalizovať. Keď som zahnaný do kúta, asi tou palicou, keď nie, nebudem ju vyťahovať. A myslím, že to, ako kto reaguje, závisí od jeho momentálneho stavu a mení sa to v čase. Toto sú ťažké témy a dosť všeobecné, tu by som mohol o ničom vypisovať aj romány. Takže aby som odpovedal, že čo by sa s tým, čo ťa serie, dalo robiť. Asi rozlíšiť, čo je podstatné, a zachovať chladnú hlavu a ísť podľa srdca. Dobre sa to píše, ja viem. A čo sa týka toho nášho zaprdeného Slovenska, tak ak ťa niečo serie, asi netreba odchádzať preč, lebo tým pádom dáš priestor idiotom. Je to boj. Ja nie som veriaci v tom klasickom ponímaní, ale akokoľvek sa na veci pozerám, postava Ježiša Krista je asi to najlepšie, kam sa treba pozrieť. Treba si odmyslieť všetky tie hlúposti s Bibliou, Božím synom a podobne a dôjdeš na to, že to bol správny týpek.

U nás je údajne majorita kresťanov. Hlúposť. Takmer všetko sú to iba cirkevné ovce. Keby sa tá údajná majorita začala naozaj správať podľa Ježiša, potom by možno svitlo na lepšie časy. Keby sa človek ako on zjavil dnes, tí prví by ho znova ukrižovali.

Ako je to s textami? Ja tam počujem dosť veľký posun od prvých nahrávok, ktoré vznikali ešte v UK, až po tie posledné sebaspytovacie, kde sa často dostávaš od vtipných popevkov k osobným, často metaforickým veciam ako v songoch Vlastnou vinou, Strom, Pieseň kočovníkov, Koľkokrát alebo trefne sociálnokritické (Muzika, Všetko je na webe) a dokonca sa púšťaš aj do vlastných radov v stereotypoch. Bruce Springsteen spieva o tom, že sa naučíme viac z 3-minútovej pesničky, ako sme sa naučili za celý čas v škole. Jack White zase hovorí, že keď si publikum spieva tvoje songy, tak to je už folk. Kto sú tvoje vzory, odkiaľ pochádzajú inšpirácie, námety?

Áno, mám teraz vskutku viac takých vážnych, tak to momentálne cítim, nechce sa mi spievať o hlúpostiach, to prenechám iným. Ale neboj sa, aj zábavné sa nájdu. Ja sa snažím, keď píšem text, aby tam niečo bolo, niečo hlbšie, pokojne aj naozaj hlboké, ale zároveň nech tam je aj nejaká zábava. Netreba sa zasa brať až tak vážne. A keď už sa mi podarí niečo monumentálne patetické, tak aspoň na koncerte to zhodím nejakým žartom, to mi občas ide. Bruce má, samozrejme, v prenesenom význame pravdu, ale takých piesní je veľmi málo alebo musíš byť sakra dobrý poslucháč. A Jack neviem, čo hovorí, nerozkódoval to do konca. Podľa mňa chcel povedať, že keď si publikum spieva tvoje pesničky, tak sú buď dobré a hovoria im z duše, alebo majú tou piesňou vymyté mozgy, lebo hrá každý deň z rádia. Určite by si vedel zaspievať nejakú pieseň Elánu alebo Desmodu, ale to ešte nič nehovorí o jej kvalitách. To ukáže až čas. Ale to už budeš mŕtvy a tvoje publikum nebude mať s kým spievať.

Ja veľmi nepočúvam pesničkárov, takže o vzoroch toho veľa nepoviem. A keďže som nikdy neholdoval coverom, lebo žiadny neviem zahrať, tak ani tam sa to nedá vystopovať. Chcem byť sám sebou a som rád, že ma ani nikto k nikomu nejako extra neprirovnáva. Len čo sa pristihnem, že svoj život začnem k niekomu pripodobňovať, lebo nachádzam nejaké paralely, ihneď sa stopnem, lebo každá cesta je iba jedna a každý má tú svoju. Akokoľvek by bolo jednoduché nájsť odpoveď v skutkoch niekoho iného. Ibaže tak to nie je, každý to musí pekne na svojej koži skúsiť.

Čo sa týka inšpirácie, tak hudobná ide zo všetkého, čo počúvam, a je toho celá hromada. V hlave sa mi to všetko mieša a von to vylezie väčšinou už spolu s textom. Čiže mi napadne nejaká veta piesne a tá už má melódiu. Tú sa snažím zachytiť do akordov gitary a melódie spevu, ale keďže nie som extra muzikant, málokedy je to presne tá, ktorú mám v hlave, nanajvýš sa k tomu blížim. Ale aspoň je to dobrodružstvo. Nuž a námety na texty, tak to hádam ani netreba písať, že naozaj a vskutku všade okolo. Možno s výnimkou lásky, na to nemám bunky a ani potrebu vyziapovať do sveta, ako milujem svoju frajerku, to poviem predsa priamo jej.

Keďže téma čísla je domáca scéna, cítiš sa súčasťou nejakej? Napríklad tej novoobrodenej žilinskej? Čo osamelí jazdci ako Ctib, Jakub Tichý, Baty von Janof? Kam vlastne patríš?

Áno, cítim sa súčasťou HC/punkovej scény. Ako som už písal, tam sú moje korene, tam sa najviac pohybujem, aj keď je to také naše pekné malé geto. Zase to však s tým družením nepreháňam, predsa len som povahou asi solitér. Na malej scéne, ako je tá naša, platí, že čo dávaš, to dostávaš naspäť. Ak je niekto idiot, rýchlo sa to rozšíri, čiže máme nejaké dobré mechanizmy. Má to aj svoju tienistú stránku a tou je, že sme všetci strašne klebetní a rýchlo sa navzájom odsúdime. Tento policajný aspekt mi naozaj vadí. Ale opäť, čo s tým môžem robiť? Nič. Iba sa snažiť, aby som ja taký nebol. Nebudem nikomu nič dohovárať, nik nemá právo nikoho mentorovať a buzerovať. Dosť, že to robí okolie. Vlastne punková scéna je iba zrkadlom tej klasickej väčšinovej spoločnosti, nech to teraz hocikomu znie nepríjemne, keďže sa snažíme vymedziť voči majorite. Ale vzorce správania ostávajú. A nutné je dodať, že bez klasickej spoločnosti by neexistovala ani tá naša. Sme iba prívesok na nej. Chceme si ísť po svojom, ale sme spojení.

Keďže sa pohybujem v žilinskom podzemí a zároveň mám dosť široký rádius pôsobenia mimo, asi môžem zhodnotiť, že teraz to u nás vzhľadom na počet obyvateľov celkom funguje, resp. mne sa to tu momentálne naozaj páči. Nie sme ako vo veľkomestách, kde sú aj tri koncerty za večer a tým pádom je tam z toho každý znudený, ale zároveň sa u nás niečo deje. Je to tu proste tak akurát. Asi tento stav nepotrvá večne, ale už to tak funguje zopár rokov, myslím si. Vlastne mne sa nezdá, že by bolo niečo znovu obrodené. Žilinská scéna vždy fungovala. V starých časoch hájili farby podzemného punku kapely ako HT, Coexist, Junk, Komunálne Služby a Č.O.V. Silná bola scéna okolo dedinky Svederník, kde hrali Psi Pána Pavlova či Marchain a bola čulá družba s klubom Vrah v Rožnove pod Radhoštěm.

Neskôr, v nultých rokoch nového milénia, vznikli bandy ako Disident, Dies Irae, Brigada, Ilúzia, The Kľemones, P.P.L., Škoda Reči, Proti Srsti, Lykantrop a určite som ešte na mnoho zabudol. V Žiline fungoval v tom čase klub Guru, kde som zažil mnoho skvelých koncertov. To, čo myslíš pod obrodením, sú asi ľudia okolo kapiel Boiling Point, Unattended Funeral a Möbius a tiež Rats Get Fat či Rúbanisko. S tým sú spojené aj koncertné aktivity (funguje tu, samozrejme, zopár ofıciálnych klubov, ale tým sa venovať nebudem, ja osobne mám k nim veľmi negatívny vzťah). Akcie usporadúvame v spriatelených krčmách, malých klaustrofobických priestoroch, kde keď príde aj zopár ľudí, je plno a pot tečie zo stropu.

Koncerty robia, samozrejme, ľudia z kapiel. Ja fungujem pod hlavičkou môjho vydavateľstva Burina Records, chalani z Rats Get Fat pod hlavičkou Mutant Agency a najmladšia (vekom) crew je Analog Freaks (Boiling Point a spol.). Nelezieme si do kapusty, práve naopak, dohodujeme sa na akciách, nerobíme toho zbytočne veľa a aj hudobný záber máme každý trochu iný, podľa toho, čo preferujeme. Analog Freaks sa venujú extrémne rýchlym a pomalým formám HC/punku (power-violence, sludge, doom, thrashcore…), Mutant Agency sú väčšinou metalovejšie a modernejšie odnože a ja zase melodický a špinavý HC/punk či akustické akcie. Samozrejme, často si s akciami pomáhame a niekedy urobíme akciu úplne mimo svojho zamerania. Jednoducho, fungujeme tu všetci ako veľká šťastná rodina. Experimentálne a indie kapely hrávajú na Stanici Záriečie. Také hipsterské miesto, ktoré už má za tie roky svoje postavenie na kultúrnej mape, chodím tam rád do dielne a do baru.

Okrem toho, že sa cítim súčasťou žilinskej a zároveň svetovej HC/punkovej scény, mám z pohľadu príbuznosti štýlov logicky najbližšie k osamelým jazdcom, ktorí sa v súčasnosti nazývajú anglickým slovom singer/songwriter, čiže po slovensky pesničkár. Tu by som sa však chcel pozastaviť, lebo s týmto nie som celkom stotožnený. Ja dokonca ani veľmi pesničkárov nepočúvam, resp. maximálne takisto ako hociktorý iný žáner. Ani nevysedávam s podobne ladenými typmi pri táboráku a nehráme si country pod hviezdnou oblohou. Ja túto formu vyjadrenia používam, lebo za tie roky mi proste najviac sedí, nejako mi tak prischla, život to tak napísal. A to, že momentálne (vo svete, samozrejme, už dlhšie, to som však v začiatkoch ani len netušil) sú brnkálisti súčasťou punkového podzemia, je iba zhoda náhod. Ja ani dokonca nemôžem vystáť všetkých tých drsne sa tváriacich chlapcov (pôvodne z punkových kapiel, takisto ako ja, haha), ktorí spievajú sladké serenády, tŕpnu mi z toho zuby. Teraz sa to moderne volá alternative country, ale naozaj neviem, čo je na tom také alternatívne, je to proste americké country alebo folk, alebo čo, a nič viac. Ja hrám punk. Netajím sa tým. Všetko sú to štyri akordy a myslím, že tie piesne by fungovali aj s kapelou, mnohokrát ich aj nahrávam v takom šate. Ja som vždy hral punk, ibaže akustický, výstižnejší výraz pre svoju muziku naozaj nepoznám, možno ešte špinavý folk, lebo neviem dobre hrať. Napríklad nikdy nehrám akord F, proste ho neviem. Takisto ako neviem postojačky hrať barové akordy, tak hrám iba trampské, keďže už pri vystúpeniach nesedávam ako kedysi. Som úplný šuflikant. A z toho mála, čo viem, to celé nejako lepím dokopy. Omnoho viac mi ide o texty.

Keď som začal hrávať, v roku 2009 sme sa spolčili s Jakubom Tichým z Frýdka-Místka a odvtedy sme spolu odohrali mnoho akcií a doteraz nás spája priateľstvo. To boli tie krásne divoké roky a iniciačné koncerty. Tam ešte vtedy bol aj Buzzycat a Turoň a Votoupal, traja ďalší kamoši, ktorí už však teraz veľa nevystupujú. Ďalšie super kamarátstvo vzniklo medzi mnou a Danom z Orlové, ktorý vystupuje pod názvom Hledání (ex-Tyranie Identity) a zajtra ideme zase spolu na dva koncerty a kopu debát. V súčasnosti sa asi najviac a nielen na hudobnej úrovni stretávam so Ctibom, ktorý do punkového podzemia vyrýva už dlhé roky hlbokú brázdu svojimi veršami a tiež mnohými kapelami, kde účinkoval a účinkuje (Telefon, Co-Ca, VVB, Uštkni) a okrem toho aj ako sólo pesničkár. Je to jeden z najsčítanejších ľudí, akých poznám, a vlastne tu by som mohol priznať inšpiráciu. Baty a Hřebík (vystupuje pod názvom Tom77) sú dvaja skvelí pesničkári zo severu Česka, takže diaľka nás tak trochu oddeľuje, čo je veľká škoda, lebo mám rád ich muziku aj osoby. To je asi taký najužší okruh pesničkárov, ktorých som chcel spomenúť a trochu im spraviť reklamu, lebo za to stoja.

Podľa Jima Morrisona je self-interview nová forma umenia, esencia kreativity. Nuž načri teda na dno fľaše a spýtaj sa sám seba, čo len chceš, prípadne si aj odpovedaj.

Na to, aby som mohol súhlasiť s Jimom, som asi príliš málo sebastredný a príliš nerozumiem novým formám umenia. Alebo mi iba nič kreatívne nenapadá. A vôbec, to je tvoja robota. Ale ako sa tak dívam na kontrast dĺžky tejto odpovede s ostatnými, tak jedna otázka mi predsa len napadá:

Nezdá sa ti, že sa príliš rozpisuješ? Asi sa rád počúvaš, však?

Som v tom nevinne, povedali mi, že sa môžem rozpisovať a odpovedať čo najobšírnejšie. Verím, že to niekto zoseká na rozumnú mieru. Lebo uznávam, že niektoré odpovede sú naozaj príliš dlhé. Na svoju obranu môžem povedať, že je to spôsobené najmä tým, že tvorca interview do jednej otázky v skutočnosti napchal otázok aj sedem, ako si môže vážený čitateľ isto všimnúť, a tým mi nedal inú možnosť, pokiaľ som nechcel niektoré otázky zanedbať, bagatelizovať či ináč zamiesť pod koberec. Preto som sa snažil svoje odpovede deliť na odseky a každý venovať jednej otázke z konglomerátu otázok, aby som tak zachoval aspoň akú-takú prehľadnosť tak či tak chaotického a príliš gigantického rozhovoru (teda aspoň na môj vkus), pri ktorom sa asi málokto dopracoval bez ujmy až sem. To však, samozrejme, nemôže zatieniť fakt, že sa naozaj niekedy rád počúvam a požiadavka obšírnosti mi nebola ani trochu proti srsti.

Konglomerát teda pomaly ukončíme. Kde budeš 21. októbra 2015? Neprepadáš panike a uterák nosíš pre istotu so sebou? Aj tak jediné, čo bude zaujímať kultivovaných čitateľov, ktorí ťa nepoznajú a preskočili rovno na záver rozhovoru, je tvoj transgendrový pseudonym. Prezraď, ako si k nemu prišiel, a daj nejaký posledný odkaz svetu, epitaf. Zatiaľ, a ďakujem za ryby, ehm, teda rozhovor.

Verím, že budem niekde na cestách. Vyzerá to na dlhší trip, ale nerád hovorím plány dopredu. Áno, keď idem na tour, vždy so sebou nosím uterák. Panike sa snažím nepodliehať, som vcelku flegmatik a darí sa mi to. Horšie je, že ja nezačnem utekať, ani keď bude na paniku dôvod.

Keď som bol prvák v základnej škole, tak v prvý deň školského roka nás zobrali do kina na Čapkovu rozprávku „O Dášenke“. Keď sme vyšli z kina, nejaký zlomyseľný galgan ma nazval Dášenka. A keď ostatní pravdepodobne videli moju zlostnú reakciu, tak ma tak ihneď začali volať. Dôvod, prečo mi tú prezývku dali, už nikdy nezistím. Ale tipujem, že iba zo škodoradosti, ako to už v tých krušných detských časoch chodí. Veď čo iné môže byť ponižujúcejšie pre šesťročného chlapca ako to, že mu dajú babskú prezývku? Po rokoch som si zvykol. Čiže odkaz na záver, nepodliehajte panike ako ja, keď som bol malý. Keby som zachoval chladnú hlavu a nedal na sebe nič znať, nemusel som hádam mať tento divný pseudonym, ktorý nik nevie poriadne skloňovať. Lebo sa to ani nedá.

Dík za rozhovor, na časopis o pletení a štrikovaní prekvapujúco fundované otázky. ■

DISKOGRAFIA:

Sila & krása naivity (2007) 2 x CD-r demo
Me & my two strings (2007) CD-r demo
LO-FI (2007) CD-r demo
Dirty Recordings (2008) CD-r demo
Dirty Recordings II: Unchanged (2008) CD-r demo
Temporary Nameless EP (2010) CD-r
Mrchožrút EP (2011) CD-r
2 x EP = MC (2011) kazeta
New Mornings (2012) CD-r (v Káthmandu ako benefıt pre miestny Infoshop)
Radšej sám ako v zlej spoločnosti (2012) 10″ LP (linoryt a koláž, zelený priehľadný vinyl)
DxFxFx : Lost In Poland – guerilla document by Egor Indiani (2013) DVD
Mrchožrút (2013) 10″ LP (splatter orange on blue vinyl, limitovaná edícia 300 ks)

INFO:
web: www.bandzone.cz/dasafonflasa
muzika: www.dasafonflasa.bandcamp.com
kecy: www.dasafonflasa.blogspot.sk
label: www.burinarecords.blogspot.sk