Aby človek videl svitanie, musel vstať pred siedmou. To sa na strechu prenajatého domu dostala až okolo ôsmej, tak ako zvyšok ženskej posádky. Schodíkmi sa Hane za dva týždne podarilo len raz. Zväčša pri kuchyni vyliezli hore, podávali si mlieko, šálky s kávami, chlieb, avokáda, pomaranče a malé banány – banániky – kúpené na trhu v meste. Slnko stúpalo hore, osvetľovalo terasu a pomaly ju zohrievalo. Až keď doraňajkovali, cítila sa v mikine zazipsovanej po krk príjemne. Medzičasom dohrkotala aj prenajatá toyota so surfmi, chalani sa ponáhľali obsadiť obidve sprchy, dostať svoje telá pod horúcu vodu. Hana si nevedela zvyknúť na cícerky, ktoré s námahou vytekali zo sprchových hlavíc. Vždy keď sa postavila pod sprchu, všetko ju nanovo prekvapilo: že ju pri dotyku kohútika kopla elektrina, že z odpa dovej rúry stúpal závan hniloby, že voda bola buď žeravá, alebo ľadová.

Boli v Afrike, ale akoby čakali, že Maroko bude iné, európskejšie. Trochu viac európske. Alebo že sa bude teplo a chlad, romantika a rozklad, striedať konzistentnejšie. Všetci piati v rozpadnutom taxíku z letiska – zábava. Nosiči so somárikmi v uliciach Marrákeša – exotika. Štedrovečerná večera pri harire a kuskuse na námestí Džema el Fna – surreálny sen. Hostel v tmavom kúte hlinenej ulice s vnútornou záhradou a so strechou, odkiaľ vidieť Saharu – nádhera. Izby v hosteli, kde orientálne koberce na stene zakrývali dvojmetrové škvrny plesne – nemali sme ísť radšej na Kanáre?

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna