Po niekoľkých pomerne úspešných dokumentárnych fılmoch a producentskej práci na snímke Zázrak Juraja Lehotského sa Marko Škop rozhodol nakrútiť svoj vlastný hraný debut. Škop pritom nie je prvým dokumentaristom, ktorý sa v posledných rokoch odhodlal na podobný krok. Jeho Eva Nová však vyčnieva – nielen z „dokumentaristických hraných“ fılmov, ale, dovolím si tvrdiť, z kvalitatívneho štandardu súčasnej slovenskej kinematografıe ako takej.

Dôvodov je hneď niekoľko. Najmä v kon- texte slovenských sociálnych drám, hoci aj bodujúcich na svetových fılmových festiva loch, prináša príbeh skrachovanej alkoholičky – kedysi úspešnej herečky – výraznú pridanú hodnotu navyše. Spomínané fılmy väčšinou môžeme označiť za prípadové štúdie so snahou o presah k celospoločenskej kritike. Hoci sú viac či menej odeté do súčasnej festivalovej este tiky (dlhé zábery, oddramatizovanie, absencia hudby, narúšanie diváckych očakávaní – azda najlepším príkladom môže byť fılm Môj pes Killer Miry Fornay či slabší Koza Ivana Ostrochovského) a s obľubou pracujú s tzv. východoeurópskou exo tikou, iba málokedy sa týmto fılmom darí rámec prípadovej štúdie jedného konkrétneho problému prekročiť. Snaha o kritiku spoločenských javov, skúmanie ich pôvodu a zamýšľanie sa aj nad iný- mi aspektmi, než je len bezprostredne viditeľný dôsledok, často ostáva v značne povrchnej rovine. Za výnimku môžeme považovať práve fılm Môj pes Killer či najnovšie Evu Novú.

Tá totiž plní viacero dôležitých úloh, ktoré by kvalitný fılm v medzinárodnom kontexte nemal zanedbať. Okrem case-study návratu alkoholičky z liečenia a jej snahy o opätovné začlenenie sa do odmietavej rodiny je azda najvýraznejším prínosom Evy Novej veľmi komplexné a pritom subtílne zmapovanie situácie, v akej sa súčasná slovenská spoločnosť, respektíve jej veľká časť, nachádza. Škop vo svojom scenári zachádza do hĺbky; postavy ohlodáva až na kosť a neostá- va pri tom len pri hlavných protagonistoch. Práve vedľajšie postavy môžeme chápať ako naj exponovanejšie a najviditeľnejšie príznaky zo brazovanej spoločenskej choroby. Napriek tomu však nejde o fıgúrky, ktorých jedinou funkciou by bolo hýbať dej správnym smerom či poukázať na konkrétny jav. V absolútne presnom rozprá- vaní je nám realisticky odkrývaný svet po ko lapse; svet ošumelých obývačiek, preľudnených sídlisk, staníc či vlakov, kde samota nie je spô- sobená nedostatkom ľudského kontaktu, ale skôr dlhotrvajúcou demotiváciou, všadeprítomným prehlbujúcim sa pesimizmom a neochotou kon takt nadväzovať. V jednej z najsilnejších scén fılmu tak vidíme zúfalú Evu na návšteve spievať v sprievode rozladeného rádia pieseň C’est La Vie, čomu predchádza presná a mrazivá replika susedy (s príznačným petržalským prízvukom): „Jak zabiť ten čas?“. Hoci suseda dostáva priestor iba v dvoch scénach, v žiadnom prípade nepôsobí ako barlička, ale ako plnohodnotná postava bez potreby ďalšieho dorozprávania či rozvinutia jej (de)motivácií.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna