Peter Prokopec: Nullae
Ivanka pri Dunaji: F.R. & G., 2014

Nullae je označenie pre nulu v starorímskom počítacom systéme. Na rozdiel od pozičného číselného systému, ktorý využíva arabské číslice a obsahuje aj dôležitý symbol nuly – 0, v rímskom systéme je „nullae“ vydedencom, nie je organicky začlenená do systému, resp. nedá sa v medziach systému vyjadriť. „Nullae“ je nič, a preto je paradoxom. Ak myšlienku nuly (od ktorej sa neskôr v kontexte Prokopcovej zbierky dostanem aj k „stavu nula“) skúmame na pozadí klasickej matematiky, je tento paradox ešte niekoľkonásobne umocnený. Totiž nula je nič, resp. pozostáva z „ničoho“, obsahuje „nič“, no práve ona je najdôležitejším prvkom matematickej číselnej sústavy, ktorá bez nej, paradoxne, nemôže existovať – „nič“ je komplementárne k „niečomu“; „niečo“ sa teda odráža od „ničoho“.

Názov Nullae je teda odkazom na obsolentné, dysfunkčné vyjadrenie čohosi funkčného, je to odhalenie vzťahu medzi označením a označovaným, ktorý v tomto prípade de facto neexistuje vzhľadom na to, že neexistuje označujúce – „nullae“ nemá svoj symbol. Povedané inak (Saussurovsky a matematicky): Vzťah medzi denotátom a designátorom v sémantickom trojuholníku nie je možné uchopiť pre neexistenciu designátu, z hľadiska geometrie jednoducho ide o nemožnosť zostrojenia dvojuholníka. A o tom je Prokopcov debut: o uchopovaní (resp. približovaní sa k uchopeniu) čohosi fundamentálneho, čo, paradoxne, vyznieva ako neuchopiteľné.

V centre zbierky stoja dva možné prístupy k tomuto uchopovaniu: prístup konvenčný, scientistický, vyložene racionálny, a prístup nekonvenčný, do istej miery iracionálny, no hlavne intuitívny. Medzi týmito dvoma pólmi (intuícia vs. vedecká metóda) si autor evidentne vyberá prístup druhý – minimálne kým ide o ono univerzálne, fundamentálne jadro, ono „nič“, ktoré je najhlbšie v nás a je najdôležitejším konštitučným prvkom sveta i jeho zložiek.

Nullae teda podľa môjho názoru nemá ambíciu (resp. takáto ambícia pre zbierku nie je nosná ani kľúčová) byť charakteristickým, výsostne svojráznym básnickým prejavom, ale skôr bázou, odrazovým mostíkom pre nasledujúce rozmýšľanie. Čitateľ by nemal to, čo vyjadrujú verše, prijímať ako fakt, skôr ide o pohľad dovnútra sústavy, v ktorej prebieha experiment, dovŕšiteľný iba vďaka aktívnej participácii percipienta na deji, vďaka polemike s prvkami tejto sústavy. Na základe toho si dovolím tvrdenie, že účasť na texte je tu oveľa dôležitejšia než pri type „súkromnej“ poézie. Zbierka je rozdelená na štyri časti, ktoré predstavujú štyri vzájomne interdependentné problémové okruhy (prípadne štyri príbehy, keďže knižka, myslím, pôvodne mala vyjsť s podtitulom román). Prvým z nich je MÚDROSŤ, ktorého hlavnou myšlienkou je zobrazenie tmy za svetlom a demaskovanie ľudskej múdrosti vo vedeckom chápaní. Toto demaskovanie prebieha práve na základe toho, že múdrosť, ktorou oplýva „starec s bradou ako srsť, / potomok zasvätených“ (s. 11) na základe svojho vysokého veku („rýchlosťou dní mu / pribúdajú roky, / múdrosť ho oberá o silu“ /s. 16/), je schopná vidieť a opísať len svetlo a už nie tmu za ním – teda je schopná vidieť a opísať len „niečo“ a nie ono „nič“, z ktorého toto „niečo“ vzišlo.

Svetlo vo vzťahu k tme je teda ako „niečo“ vo vzťahu k „ničomu“, teda základom je tma, komplementárnym prvkom k nej svetlo: „keď jas niekto naplní, naplní, / inak je neodlíšiteľný od tmy“ (s. 15), ktoré sa tu aj zdôrazňuje ako obštrukcia pri hľadaní podstaty javu: „Svetlo prezrádza prepadliská, treba však pochopiť jeho reč – samo je prepadliskom pre tých, čo nerozumejú.“ (s. 12) Odhaľuje sa pochabosť ľudí, ktorí sa uspokoja s objavením svetla – teda zvolanie „Heuréka!“ a zažatie žiarovky na základe scientistického prístupu – a nepokračujú ďalej k tme, ktorá je základom; odhalia „nullae“, ale akoby zabudli na to, že „nullae“ je bez symbolu „0“ nepoužiteľné. Skutočná múdrosť totiž, ako sa dozvieme neskôr, spočíva skôr v tušení (intuícia) ako v úplnom poznaní (vedecká metóda): „Založíš kvet: / stačí údiv – / už to je múdrosť.“ (s. 42)

Omyl klasických vedcov, ktorí sa snažia aplikovať svoju metódu na čosi, čo je (asi) mimo jej dosahu, je ešte triumfálnejší, pretože: „Starec s bradou ako srsť, umelec, / múdrosťou reže do mäsa, aby / mohol tvoriť.“ (s. 13) V snahe o kultiváciu, o odovzdávanie „múdrosti“ – tu mám na mysli neúplnú múdrosť, teda poznanie svetla bez zistenia existencie tmy za ním, čiže poznanie masky javu a nie nahliadnutie pod ňu – tak „kazí“ starec (ktorý je „potomok zasvätených“ – teda aj jemu túto „múdrosť“ ktosi odovzdal, ktosi, kto žil v rovnako hlbokom omyle ako on) aj svojich nasledovníkov. Šľachetná myšlienka formovania človeka zo zvieraťa stroskotáva dosiahnutím falošného cieľa, ktorým je svetlo, lenže: „O svetlo sa nedá oprieť, / zato krv telu nedovolí / zrútiť sa do seba.“ (s. 14) Na opozícii jasnej (svetlo) a tmavej (krv) farby je teda evokovaná opozícia svetla a tmy, „niečoho“ len doplnkového k základnému „ničomu“.

Tragická dezinterpretácia sveta, pri ktorej „starec s bradou ako srsť“ verí, že poznaním svetla dospel k najhlbšiemu poznaniu, je podčiarknutá vyústením jeho príbehu. Starec najprv zomiera a hoci svetlo „nebojuje, / napriek tomu vyhráva“ (s. 18), pretože ďalší z tých, ktorí boli považovaní za múdrych – tak o starcovi hovoria nad hrobom (s. 18) – skončil v „prepadliskách svetla“. Na ideu svetla ako prejavu ilúzie múdrosti, ktorá by bola schopná ohraničovať (ne)poznateľný svet, priamo nadväzuje idea tmy ako pravdy na báze antitetickosti s prvou ideou. Na tomto mieste sa mení aj charakter lyrickej výpovede, ktorá nachádza adresáta v 2. osobe singuláru, čiže azda aj v čitateľovi, a priamo mu hovorí (s. 20 a 21), že má šancu pochopiť to, čo nepochopil navonok múdry starec, ktorý si myslel, že svetlo a na svetle založená múdrosť vedú k skutočnému poznaniu.

Ďalšou časťou Prokopcovej zbierky je PREMENA – POKRAČOVANIE, priamo na ňu nadväzujú aj zvyšné dve časti ZAKLADANIE KVETOV a ČO MNÍCHOVI, KTORÝ BY LEN CHCEL BYŤ MNÍCHOM, UNIKÁ, ktoré fungujú v organickom celku a v istom zmysle aj ako antitéza k časti MÚDROSŤ, a teda nemá zmysel ich interpretovať oddelene. Samozrejme, na pozadí interpretácie nesmie absentovať to, čo bolo už povedané v časti prvej. Počnúc druhou časťou je v zbierke vykreslená komunita mníchov (pravdepodobne východnej proveniencie), ktorá je symbolickým obrazom meditatívnej, kontemplatívnej spoločnosti, opojenej ideou nahliadnutia pod masku sveta. Vstupom, resp. nahliadnutím do takejto komunity sa čitateľ dostáva opäť o čosi bližšie k nule – minimálne o toľko, o koľko sú k nej mnísi bližšie než „starec s bradou ako srsť“. Charakter prístupu k poznaniu sa zvnútorňuje, „protagonisti“ tejto časti už nie sú defınovaní vonkajšou črtou (teda „bradou ako srsť“), ale ich funkciou v (mikro)spoločnosti (teda „mních hrobár“, „mních matematik“ atď., pričom treba spomenúť „mnícha, ktorý by len chcel byť mníchom“ – ten je vzhľadom na pravé poznanie rovnako stratený ako „starec s bradou ako srsť“ z prvej časti, čo vidieť najmä v časti štvrtej, poslednej). Dôležitejšou než vonkajšie svetlo sa tu stáva vnútorná tma, ktorá vystupuje ako symbolický zástupca tajomného jadra javov a entít.

Rovnako, ako je ľahké „schovať mínus za plus“ (s. 27), je teda ľahké schovať tmu-podstatu za svetlo-masku – to už vieme a vie to aj „mních matematik“, ktorý na základe toho volí diametrálne odlišný prístup k problému, čo neakceptuje komunita matematikov – nie sú otvorení inému mysleniu, pretože nepripúšťajú možnosť tmy za svetlom (pravdepodobne sú to ľudia typologicky podobní tým, ktorí považovali „starca s bradou ako srsť“ za neskutočne múdreho). Mních matematik „sa teda vrátil do kláštora“ (s. 27), kde pre jeho spôsob uchopenia prístupu k poznávaniu „ničoho“ majú väčšie pochopenie. Problém však nakoniec tkvie v tom, že obyčajní matematici závery „mnícha matematika“ neakceptujú, pretože ich nevedia (teda nie nechcú) pochopiť. Tu sa vraciam k problému pomenovania objektu alebo entity, teda k problému arbitrárnosti a nepresnosti (a do istej miery teda aj neadekvátnosti) jazykového uchopenia sveta. Tak ako „nullae“ nebola schopná uchopiť svoj denotát, tak je aj slovo, ako ho poznáme, „prázdne“ (s. 25), neschopné presného pomenovania – na druhej strane mince je slovo „pravdivé“ (s. 33), ktoré je však neprenosné, pretože písmo sa pri prvom takomto slove „stiahne do ulity čarbanice“ (s. 33). Výsledkom tohto je (myslím si) idea neprenosnosti poznania – tak ako „starec s bradou ako srsť“ môže šíriť len svoju povrchnú „múdrosť“ (ktorú naňho preniesli „zasvätení“), tak ani slová nedokážu sprostredkovať nič viac, len svetlo, k tme za ním (a teda aj k designátu) sa musí každý dostať sám. Teda ešte raz: svetlo je dôležitým prostriedkom na poznávanie tmy, skrz „niečo“ sa vieme dostať až k „ničomu“. Azda aj preto Ján Púček v doslove k zbierke (s. 51) akcentuje prítomnosť ticha v zbierke – inak ono ticho je prítomné aj tým, koľko málo slov táto obsahuje (čo našťastie nie je jej vada, podobne to je napríklad pri zbierke Úzkosť Anny Ondrejkovej); preto je zbierka uzatvorená (aj) veršami: „Môžem sa upínať / na pravdy buddhizmu, kresťanstva alebo / iného náboženstva či presvedčenia, / ale v konečnom dôsledku / som na to sám.“ (s. 48)

Pre celú zbierku je charakteristické približovanie sa k nule, resp. k poznaniu „stavu nula“ – ten som už spomínal – teda k akémusi základnému stavu, k dotyku s tým „ničím“, z ktorého sme vznikli ako „niečo“. Komplementarita „ničoho“ a „niečoho“ je v zbierke zobrazená (aj) cez symbol mandaly ako harmónie – neúplná múdrosť „starca s bradou ako srsť“ je teda tiež dôležitá, cez jej spochybnenie sa dostávame k skutočnej múdrosti, k sebapoznaniu. Mandala je obrazec pozostávajúci z kruhu a štvorca, ktoré majú spoločný stred a po ukončení obradu, pre ktorý bola mandala vytvorená, „bude zničená, / ale sféra ostane“ (s. 29). Vo štvorci je teda zastúpené poznanie konvenčné, vedecké, poznanie „starca s bradou ako srsť“ založené na svetle (to je vlastne objektom zničenia mandaly) a pod kruhom-sférou potom rozumiem poznanie intuitívne, poznanie tmy (ktoré je poznaním pravým, a preto nemôže – keď už je dosiahnuté – byť zničené). Takto je na konci tretej časti vzkriesená aj samotná mandala (s. 36) – treba však ešte dodať, že použitím výrazu „sféra“ v zastúpení kruhu sa z pôvodne dvojrozmerného obrazca stáva obrazec trojrozmerný, čím autor ešte viac problematizuje možnosť dosiahnutia skutočného jadra mandaly, teda základného bodu poznania, čiže nuly, resp. dosiahnutie „stavu nula“.

Týmto jadrom, nulou, ktorá je tým najhlbším bodom v človeku, „ničím“ (tu však je „ničím“ len z hľadiska toho, že o nej takmer nič nevieme, preto má z nášho pohľadu bližšie k „ničomu“ ako k „niečomu“), ktoré nás zvnútra konštituuje a defınuje, je azda duša, odlíšená od tela tým, že je z „najjemnejšieho materiálu“ (s. 30) a jej kvalita je zvýraznená aj nevyčísliteľnosťou duchovných hodnôt, ako je zrejmé z obrazu príbytku mníchov ako banky, „no bez kariet, / len s číslami účtov, v ktorých / niet znaku, čo by nebol symbolom nekonečna“ (s. 32). Opozícia duša vs. telo je teda ďalšou v rade protikladov svetlo vs. tma; neúplná múdrosť vs. reálna múdrosť; vedecká metóda vs. intuícia; „nullae“ vs. „0“ – druhý prvok vo dvojici je vždy nadstavbou k prvku prvému, je sýtejší, plnší, viac obsažný.

Analogicky sa azda dá načrtnúť opozícia (ktorá je – čo platí aj pre už spomínané dvojice – aj vzťahom komplementarity) medzi matematikou a poéziou, ktorá je prítomná v texte v abstraktnejšej (i keď nie nepostrehnuteľnej) forme, ale je viac-menej zrejmá z toho, že Prokopec vyštudoval aplikovanú matematiku (s. 53) a píše poéziu. Akoby tu bola matematika len základom, ku ktorému je poézia nadstavbou pri poznaní skutočnej podstaty vecí (iste, inak je to pri poznaní prírodných zákonov, teda zákonov fyzikálnej povahy, o tých však Prokopec v Nullae nehovorí vôbec alebo len minimálne). Povedané jednoducho slovami jednej z postáv poviedky Dušana Mitanu s názvom Ihla (Nočné správy): „Teraz mi napadlo, že ten vrcholný, záverečný vzorec (v našom prípade teda de facto ide o „nulový vzorec“, pozn. MM) nemusí objaviť práve vedec. Možno je už dávno skrytý v obyčajnej Shakespearovej replike.“

Avšak ak k hľadaniu tohto „nulového vzorca“, teda toho, ktorý objasňuje „nulový stav“, pristúpime čisto vedecky, dostaneme sa iba k svetlu, netušiac, že sa za ním ešte niečo skrýva (aj keď to „niečo“ je vlastne „nič“). Lepšia metóda, vďaka ktorej sa dostaneme až za „múdrosť“, a teda skrz svetlo až k tomu, čo ešte je za ním, je poznávanie zmyslami, lebo „Kto pije bez toho, aby vnímal chuť a vôňu, / všetko má skryté…“ (s. 37) – a zo zmyslov celkom očividne najlepšie na takéto skutočné poznávanie poslúži šiesty zmysel, čiže intuícia. Jednoducho rozumu niektoré veci ostávajú skryté, veci, ktoré sa dajú iba vytušiť (pričom niečo „vytušiť“ je ešte zložitejšie ako niečo „predpokladať“) – ako nula. Nakoniec je teda azda poézia v tomto smere viac ako matematika – tak či onak, v debute Petra Prokopca netreba prehnanú pozornosť venovať slovám, ale treba nahliadnuť do toho, čo je pod nimi; nie uspokojiť sa so svetlom slova, ale hľadať tmu za ním (nie uspokojiť sa s „niečím“, ale mieriť k „ničomu“) a takto z čítania dospieť až k vyslovene osobnému, neprenosnému zážitku mystického charakteru.