Rozhovor s Máriou Ferenčuhovou

Mária Ferenčuhová je poetka, prekladateľka a fılmová bádateľka. Vyštudovala fılmovú scenáristiku a dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a lingvistiku na École des hautes études en sciences sociales v Paríži. Získala doktorát z dejín a teórie fılmu. V súčasnosti prednáša na VŠMU. Je autorkou monografıe o dokumentárnom fılme Odložený čas (2009) a editorkou a spoluautorkou knihy Dokumentárny fılm v krajinách V4 (2014). Z francúzštiny preložila romány Amélie Nothombovej, Philippa Sollersa, Jeana Echenoza, Allaina Robbe-Grilleta a ďalších, eseje Philippa Brenota, Paula Virilia a Jacqua Rancièra a divadelnú hru Eleutéria Samuela Becketta. Sporadicky prekladá aj poéziu. Vydala tri zbierky básní, Skryté titulky (Drewo a srd, 2003), Princíp neistoty (2008) a Ohrozený druh (2012).

PŠ: Debutovala si v roku 2003 zbierkou skryté titulky (drewo a srd). Mala si vtedy čosi pred tridsiatkou. Z dnešného pohľadu, keď vek debutantov osciluje okolo dvadsiatky, ide skôr o neskorší debut. Prezraď mi však, čo sa dialo predtým. Čo si robila a čomu si sa venovala do roku 2003? Kde bola ukrytá všetka poézia?

MF: Náhodou, mala som len dvadsaťsedem! Poézia bola dovtedy všade okolo a najmä v knihách iných autoriek a autorov. Čítala som takmer všetko a trpezlivo oddeľovala zrno od pliev. Týkalo sa to aj mojich vlastných textov. Ak si spomínaš, v roku 1999 som ti prvýkrát dala rukopis, ktorý som krátko nato stiahla, lebo po oddelení kvality od nekvality z neho takmer nič nezostalo. V roku 2000 som odišla do paríža a tam som začala písať inak, sústredenejšie a homogénnejšie. Niekedy začiatkom roka 2002 som ti dala rukopis skrytých titulkov a kým vyšiel, mala som dvadsaťsedem. Všetko má svoj čas.

PŠ: Úprimne povedané, nespomínam si na veľa vecí a možno práve preto robíme tento rozhovor. V rovnakom roku ako tvoj debut vychádzajú aj debuty kataríny kucbelovej – duály a jany pácalovej – citová výchova. Kritika vás okamžite začala škatuľkovať, najprv ako druhú vlnu experimentálnej poézie, neskôr, už spolu s ľubicou somolayovou (debutovala v roku 2007 zbierkou prižmúrenými očami), vás derek rebro nazval krkolomným konštruktom anesthetic genderation. Niekedy sú do vášho okruhu včleňované ďalšie autorky. Najčastejšie nóra ružičková, ktorá však debutovala ešte v minulom storočí (mikronauti, 1998). Aký je tvoj názor na vytváranie podobných skupín? Samozrejme, všetky spomínané poetky poznáš osobne, ale predsa, priateľstvo je jedna vec a umelecký program druhá. Ovplyvnila ťa nejako ich tvorba? Cítiš sa s ich poéziou generačne či umelecky spriaznená?

MF: Citová výchova prišla z tlačiarne o trochu neskôr ako skryté titulky. Tie sú z rovnakého „vrhu“ ako duály kataríny kucbelovej a „debut“ pas de deux anny sneginy, alias michala habaja. Prvú recenziu na skryté titulky napísal jozef bžoch. Recenzoval vtedy všetky tri knihy naraz a už on sa snažil do týchto „ženských“ poetík vniesť akýsi klasifıkačný poriadok.

Takmer by sa mohlo zdať, že len čo sa niekde objavia ženy (odhliadnuc od toho, že snegina je ženou asi tak ako petra malúchová) a začnú vyčnievať, chytro ich treba upratať. Hoci aj do pozitívne vymedzeného a pomerne vysoko zasunutého šuplíka anestetickej poézie. No zrejme to platí o všetkom, čo je nespratné, nielen o ženách.

Pri debutoch tá inakosť písania možno ešte nebola taká nápadná. Potom to už išlo rýchlo. Nóra mala v roku 2003 vonku už dve zbierky a krátko nato, v roku 2004, jej vyšla tretia. Katarína kucbelová vydala v roku 2006 šport, v roku 2007 sa pridala ľubica somolayová a napokon v roku 2008 vyšla druhá kniha mne a tretia kataríne. V roku 2009 bol už pojem na svete. Derekovi som za to škatuľkovanie vďačná. V šuplíku s nórou ružičkovou, katarínou kucbelovou a s ľubicou somolayovou sa cítim dobre.

Existujú však aj iné klasifıkácie. Jaroslav šrank moje texty, zrejme pod dojmom z druhej knihy princíp neistoty, zaradil k poézii súkromia, spolu so zbierkami lucie eggengoferovej a radoslava tomáša. A hoci sú mi napríklad tomášove statusové hlásenia poetikou dosť blízke, myslím, že moje knihy majú oveľa viac afınít s poéziou ružičkovej a kucbelovej. Na moju reflexiu materstva (ktoré pre mňa s odrastaním syna prestáva byť takou naliehavou témou, akou bolo v princípe neistoty a do istej miery v ohrozenom druhu) zase nadväzujkniha všetko o mojej matke jany pácalovej, ktorá sa ňou vlastne takisto hlási k anestetickej gendrovej poézii.

Inak upratovanie nechávam na literárnych teoretikoch. Anesthetic genderation nie je poetická skupina, nemá program ani manifest, je len označením niečoho, čo sa vynorilo v čase grantovej konjunktúry v populačne silnej generácii žien a čo spájajú určité podobnosti. Poézia súkromia je zase označenie natoľko univerzálne, že by sa doň vmestil aj tvoj koniec modrého obdobia.

PŠ: Princíp neistoty (ars poetica, 2008) vychádza takmer s rovnakou časovou periódou od predchádzajúcej knihy ako tvoja nateraz posledná kniha ohrozený druh (ars poetica, 2012). Tie (skoro) päťročnice asi nie sú zámerom alebo ťa chytila reminiscencia za socialistickým plánovaním? Raz, v nezáväznom rozhovore, si texty týchto dvoch zbierok označila za laktačnú poéziu. Nakoľko materstvo vplýva na umeleckú činnosť? Nemala by sa táto kategória zaviesť ako terminus technicus? Hoci by to asi nebolo veľmi politicky korektné a bohvie, čo by na to povedala feministická kritika.

MF: Naozaj som to povedala? Znie to trochu ako zlý vtip. Ako „laktačná“ poézia môže byť označený maximálne jeden cyklus z princípu neistoty – nemota. Ale materstvo vplýva na umeleckú činnosť významne – zväčša tak, že ju načas celkom utlmí. Zároveň je silnou inšpiráciou. Podobne ako tehotenstvo, ktoré v tvorbe ešte nebráni a generuje nové témy alebo nové uhly pohľadu. Stačí sa pozrieť na skvelé tehotenské obrazy lucie dovičákovej. Aj katarína kucbelová napísala zbierku vie, čo urobí, keď bola tehotná, hoci v nej tento motív nie je explicitne prítomný. Na druhej strane je to v živote ženy len fáza, akútne materstvo odrastaním detí prechádza do chronického štádia a už nie je také nástojčivé.

Čo sa týka odstupov jednej knihy od druhej, rada by som ti poskytla nejaký algoritmus na ich výpočet, ale obávam sa, že žiadny neexistuje. Skôr sú to štyri roky než päť. Zvyčajne rok-dva po dokončení knihy nepíšem vôbec nič, potom sa čosi začne črtať a potom buď rok-dva intenzívnejšie pracujem, alebo knihu vychrlím za mesiac a následne ju pár mesiacov nechám odležať. Po každej novej knihe som zatiaľ mala dojem, že je mojou poslednou.

PŠ: Keď sme začali hovoriť o vplyvoch, nepochybne na teba pôsobí aj francúzska poézia, respektíve frankofónna kultúra en bloc, keďže patríš medzi vychytené prekladateľky po francúzsky písanej literatúry. Vo veršoch sa mihnú reálie paríža, kde si istý čas aj žila, fascinácia francúzskym filmom… Čo ešte?

MF: Neviem, čo ešte. Kedysi ma francúzska kultúra určite významne ovplyvňovala, dnes už asi menej. Ale je pravda, že človek pri prekladaní, najmä ak potom ešte dosť veľa času strávi korektúrami, nasaje veľa. Z iných jazykov neprekladám, resp. len minimálne z angličtiny, a tak sú tie francúzske vplyvy asi najviac rozpoznateľné. Ale už tam nežijem, nie som v tej kultúre ponorená. Rovnako dobre by sa dalo povedať, že ma ovplyvňuje aj uvažovanie o fılme, a nielen tom francúzskom.

PŠ: Chápem, že človeka, nielen básnika, ale ľudskú bytosť vo všeobecnosti ovplyvňuje akýkoľvek externý impulz. Chcel som sa však dopátrať najmarkantnejších „ovplyvňovačov“, ktoré majú hlavný podiel pri kreovaní básnickej značky mária ferenčuhová. Viem, že sa zaoberáš alternatívnym voňavkárstvom. Neviem, či som fenomén iného nazerania na svet vôní, ako majú globálne parfumérie, pomenoval adekvátne. Koniec koncov, kým si mi o ňom neprezradila viac, ani som len netušil, že niečo podobné vôbec existuje. Cítiť teda „iné vône“ z tvojich veršov?

MF: Myslím, že ani nie. To skôr v mojom písaní o vôňach bolo cítiť moju poetiku. Ale je tu jedna vec, ktorú majú nikové značky parfumov a básnické „značky“ spoločné: zväčša o nich vie málokto. Málokto sa pre ne dokáže nadchnúť a málokto im skutočne rozumie. Len časť čitateľov poézie i čitateľov vôní sú „connaisseuri“, druhá časť sú snobi a zvyšok náhodní okoloidúci, ktorí sa pristavia, niečo niekde začujú, prípadne sami objavia a nadchnú sa, hoci predtým vôbec netušili, že niečo také existuje.

Ak naozaj pátraš po vplyvoch, musím sa priznať, že patrím asi najskôr do tej poslednej skupiny. Takto som sa doslova náhodne nadchla pre knihy, ktoré si v 90. rokoch vydával ty na slovensku, neskôr pre poéziu francúzskych textualistov, ešte neskôr pre súčasnejšiu francúzsku poéziu, medzitým pre preklad, dokumentárny fılm, voňavky a mnoho iných vecí, ktorým sa stále venujem. Niektoré vášne medzičasom vyprchali alebo som im skrátka nevenovala dosť času. Pozvoľna hasne aj moje nadšenie pre nemainstreamové voňavky. Svet nikových parfumov je veľmi pestrý – a ani zďaleka ho nemám prebádaný. Nikdy v ňom teda nebudem znalkyňou. To možno platí aj pre dokumentárny fılm, ale tam sa ešte stále usilujem. Aj preto, že už nejde o koníček, ale o prácu.

PŠ: Držme sa ešte chvíľku vplyvov. Mohla by si poskytnúť krátku databázu autorov, či už domácich, alebo zahraničných, ktorí ťa nejako ovplyvnili, ktorých považuješ za zaujímavých, inšpirujúcich?

MF: Možno ťa to prekvapí, ale najviac ma ovplyvnila asi slovenská poézia. Najradšej čítam poéziu v origináli, najlepšie jej rozumiem a najhlbšie sa v nej dostanem. Dokonca aj francúzsku poéziu si musím najskôr preložiť, aby som ju skutočne vnímala vo viacerých významových vrstvách. Vravela som si, že to tak zrejme robí aj karol chmel, keď prekladá básne z rôznych slovanských jazykov: že vlastne prekladaním číta. Ja som si takto pracovne prekladala a zároveň čítala niektorých francúzskych básnikov a poetky strednej generácie, ku ktorým ma priviedol taliansky experimentálny básnik michele zaffarano, keď ešte vôbec nebol básnikom – anne portugalovú, nathalie quintanovú, christopha tarkosa, neskôr som sama objavila davida lespiaua. Približne v rovnakom čase som vďaka ivanovi štrpkovi zistila, že kedysi existoval úžasný básnik-novinár jean-paul de dadelsen. Vďaka nedávnym prekladovým workshopom som spoznala aj nicolasa pesquèsa či na slovensku žijúceho škótskeho básnika jamesa sutherlanda-smitha, ktorého kniha pazúrik vyšla aj v slovenskom preklade jána gavuru, ale tú som čítala až po tom, čo som sa nadchla pre jeho zatiaľ poslednú zbierku mouth.

Spomedzi slovákov, ktorí na mňa mimoriadne zapôsobili, musím spomenúť jána ondruša, ktorý bol pre mňa zamlada doslova zjavením, ďalej štefana strážaya, ktorého vplyv sa dá vyčítať pravdepodobne aj z môjho vlastného písania, osamelých bežcov laučíka, štrpku, ale i repku, milu haugovú, už spomenutého chmela, petra macsovszkého, michala habaja, teba, agdu baviho paina a, samozrejme, aj ružičkovú s kucbelovou. Spomedzi poliakov musím spomenúť ryszarda krynického a wisławu szymborskú. Zvláštny vzťah mám k českej poézii. Čítam jej pomerne veľa – z rovnakého dôvodu, ako čítam tú slovenskú – ale nemám k nej takú afınitu. Môj vzťah k nej je trochu sentimentálny. Sentimentálne mám rada nezvala i skácela, s istou dávkou sentimentálnosti čítam petra borkovca, smrteľne vážne som prečítala poslednú rudčenkovú a nadšene debut alžběty michalovej zřetelne nevyprávíš. Páčia sa mi básne štěpána noska.

No a ešte nedávno ma dostali básne albánskej poetky luljety llesanaku vo vlne, tie však boli preložené z angličtiny a ďalšie som čítala takisto len v angličtine. Z prekladov do slovenčiny ma potešila marion poschmann v preklade nóry ružičkovej. Mohla by som pokračovať ešte veľmi dlho – už teraz som frustrovaná z toho, na koho všetkého som zabudla. A takisto z toho, koľko toho vôbec nepoznám a asi ani nestihnem spoznať.

PŠ: Vieš si predstaviť, že by si sa, ak by to bolo možné, v nejakej ideálnej krajine, venovala len a len písaniu poézie? Čiže by si nepracovala, nezaoberala sa filmom? Ja si to napríklad predstaviť viem.

MF: Ešte pred pár rokmi som si to nevedela predstaviť. Myslela som si, že som stvorená pre akademickú kariéru. Dnes, napoly vyhorená, behajúca medzi viacerými zamestnaniami, s pochybnou potrebou tváriť sa, že všetko zvládam, a permanentne pritom zlyhávať, po tej ideálnej krajine začínam túžiť. Hoci by mi vlastne možno celkom stačil ten štandard, ktorý ponúka väčšina zahraničných univerzít: plat, z ktorého uživím rodinu, a raz za pár rokov tzv. sabbatical. Viem, že ani inde to nie je ružové, nutnosť publikovať a naháňať výskumné granty je aj inde obrovská, ale na slovensku mi už situácia v školstve pripadá doslova bezútešná. Čiže áno. Viem si to predstaviť. Predstavujem si to!

PŠ: Mám rád geologické, mineralogické či kryštalografické metafory. Hneď prvý verš prvej básne skrytých titulkov sa začína: kryštály vyrástli prirýchlo. Aj v druhej zbierke je anorganika kde-tu prítomná, aby sa možno rozvinula do kartografie až urbanistiky v ohrozenom druhu. Odkiaľ sa berie príklon k tejto „zemitej“ podskupine exaktných vied? U mňa je to jasné. Kameňmi a šutrami som sa zaoberal počas svojich stredoškolských a vysokoškolských štúdií, ale u teba mi dôvod akosi uniká.

MF: Aj u mňa to má korene v strednej škole. Mojím najobľúbenejším predmetom bola totiž chémia. To, že som sa nakoniec ocitla na fılmovej škole, je vlastne iba náhoda. Celé stredoškolské štúdium som bola presvedčená, že ďalej pôjdem prírodovedným smerom. Dokonca som jeden semester chodila súčasne na všmu a na chemicko-technologickú fakultu stu. Tá výstredná kombinácia sa mi páčila, ale každá škola mala svoj vlastný lifestyle a ich kombinácia nebola zlučiteľná s mojím životom. Kedysi som mala myslenie doslova nasiaknuté chemickými metaforami, dnes som rada, ak si spomeniem, čo sú valenčné elektróny a aké sú to protolytické reakcie. To, čo si objavil v skrytých titulkoch a princípe neistoty, sú už len biedne pozostatky kedysi veľkej vášne.

PŠ: Súhlasím s tebou. Prírodné vedy dokážu byť veľkou vášňou. Rovnako súhlasím aj s ďalším tvojím tvrdením – veršom z princípu neistoty: v konkrétnom svete miera abstrakcie kolíše. Zdá sa mi, že v súčasnosti sa rozkolísala až-až. Pomaly to bude tak, že ľudia si dokážu predstaviť už len to, čo držia v ruke alebo prežúvajú v ústach. Avšak miera abstrakcie kolíše aj v tvojej poézii. Akoby lineárne klesala zo zbierky na zbierku. Debut je priam abstraktnou skulptúrou, kým ostatná kniha miestami hraničí so súkromným denníkom. Ako to teda vlastne je s tou abstrakciou?

MF: To uvidíš vo štvrtej knihe. Myslím, že neklesá – naďalej kolíše. Všetky moje knihy sú zároveň fragmenty súkromných denníkov. Z nich sa moje písanie vlastne vyvinulo. Nikdy som si nepísala klasický denník, iba v mladosti akési polopoetické fragmentárne záznamy. V tomto zmysle je ohrozený druh menej denníkom, než ním sú skryté titulky alebo princíp neistoty. Proti tvojmu postrehu môže stáť aj to, že práve prvá kniha má najviac väzieb na predmetný svet, sú v nej uteráky, príbory, lampy, prachovky a je obývaná množstvom konkrétnych osôb, resp. postavičiek. Postavy z ohrozeného druhu sú oveľa alegorickejšie. Táto kniha má jasnú kompozíciu a dalo by sa povedať, že je aj oveľa viac naratívna ako prvé dve zbierky. Je teda zrejme komunikatívnejšia a zrozumiteľnejšia. Alebo rečou výtvarného umenia: ak si chcel povedať, že od poetického informelu smerujem k fıguratívnejšej poézii, potom máš pravdu.

PŠ: Presne to som chcel povedať. Tu by som mal vložiť smajlíka, ale neznášam ten usmievavý kruh v texte. Keď sme sa už teda dostali k novej zbierke, prezraď o nej mne a čitateľom niečo viac. V neformálnom rozhovore si mi povedala, že to bude tvoja najexperimentálnejšia zbierka. Ako a čím sa to prejaví?

MF: To práve neprezradím! Kým vyjde (do roka a do dňa?), Všetci na tento rozhovor zabudnú. Poviem, keď to bude aktuálne. Alebo to pomenuje niekto iný.

PŠ: Po takejto odpovedi sa väčšinou končí, ja by som ti však ešte rád položil niekoľko otázok. Určite sleduješ súčasné literárne dianie. Počuješ, hlavne zo strany mladších básnikov, nejaké výrazné hlasy? Respektíve, čo ťa v našom malom rybníčku poézie v poslednom čase najviac zaujalo?

MF: Minulý rok ma zaujali tri knihy – tri debuty. Sie forma od evy tomkuliakovej, txt txt martina kočiša s nullae petra prokopca. Všetky tri idú v líniách, ktoré už dosť dobre poznáme – tomkuliaková nadväzuje na textovú generáciu 90. rokov a obohacuje ju o anesteticko-gendrové aspekty. Kočiš sa vpisuje do smeru načrtnutého už pred niekoľkými desaťročiami milanom adamčiakom a prokopec predlžuje líniu intelektuálno-meditatívnej poézie vedúcej od buzássyho až niekam ku gavurovi. Všetkým možno vyčítať, že sú do istej miery epigónski, no všetci napísali kompozične vyvážené knihy, ktoré považujem za zrelé a kvalitné debuty. Ani jeden ma však nedostal tak ako už spomenutá česká autorka alžběta michalová.

Tento rok som zatiaľ nepostrehla nijaký výraznejší debut. Ale už sa teším na budúci rok, keď vyjde – kde inde než u teba – kniha talentované- mu michalovi tallovi.

PŠ: Už z predchádzajúcich odpovedí je zrejmé, že máš prehľad aj v súčasnej európskej poézii. Na slovenské pomery si absolvovala množstvo čítaní na rôznych medzinárodných fórach. Vedela by si porovnať súčasnú slovenskú poéziu s tou európskou? Respektíve, kde sa naša súčasná poézia v európe nachádza? Myslím tým kvalitatívne, nie marketingovo, keďže väčšina populácie „západu“ ani poriadne nevie, kde je slovensko, nerobím si ilúzie, že by niečo vedeli o sú- časnej poézii.

MF: No, na slovensku sú aj väčší poetickí cestovatelia než ja. Pravdou však je, že na čítačky chodím posledných pár rokov dosť často a celkom si to vychutnávam. Veľmi rada by som ti odpovedala, že slovenská poézia je na tom veľmi dobre a vlastne máme byť na čo hrdí, prípadne, že na takú malú krajinu máme v súčasnosti vysokú koncentráciu kvalitných básnikov a poetiek – a ja si to v podstate aj myslím –, lenže tento môj dojem, ako väčšina podobných dojmov, je zrejme značne skreslený. Jednak festivaly poézie a iné medzinárodné fóra neodrážajú celú básnickú produkciu iných krajín, jednak aj z tohto nepresného mála ponúkajú len drobný fragment. Na každom festivale, na každej čítačke počujem alebo čítam pár básní, ktoré ma neskutočne navnadia, ale k ďalším sa už nedostanem. Podobne je to na veľkých databázach typu lyrikline, kde stále pribúdajú noví autori a nové preklady. Niektoré sú fantastické, iné priemerné. Ďalšie sú zase zle preložené. A na preklade veľmi záleží. Nie je nič krajšie, ako byť dobre preložená! Možno už len to, keď sama dobre preložím niekoho iného.

PŠ: Poetický cestovateľ, to je fakt dobrý názov. Tak kto je podľa teba najväčší domáci poetický nomád? Možno by sme sa jeho mohli spýtať na názor.

MF: Hovoríš to tak, akoby si za tým šípil čosi nekalé. Podľa mňa je super, keď cestujú dobre preložení dobrí básnici. Postrehla som, že tento rok si pekne pocestoval michal habaj, po minulé roky celkom dosť cestovala katka kucbelová, nóra ružičková, ale aj eva luka, ján gavura, rudolf jurolek, veľa cestuje mila haugová, ivan štrpka, napokon aj dana podracká a sám vieš, že organizátori básnických festivalov, ktorí pozývajú zahraničných básnikov k nám, sami dostávajú pozvania. Cestuje martin solotruk a napokon si si za svoj úspešný básnický a vydavateľský život celkom pekne pocestoval aj ty. Výjazdy podnikajú aj básnici združení v spisovateľských stavovských organizáciách, len ich cesty má zrejme lepšie než ja zmapované Michal Rehúš.

PŠ: Hmmm, na druhej strane za tých 20. Rokov, čo sa pohybujem vo „svete poézie“, sa nedá povedať, že by ma zaujal niekto viac ako autori, ktorých som vydal. Ale isteže je to subjektívne a skreslené. Ja mám rád skreslenia, aj pri prekladoch. A keď sme sa už dostali k prekladom, pracuješ momentálne na nejakom?

MF: Keby som bola vydavateľka, tiež by som vydávala výlučne autorov a autorky, čo ma zaujmú. Ale späť k prekladu. Na začiatku tohto nášho zámlkovitého, internetovými tichami prerušovaného rozhovoru som na žiadnom preklade nepracovala. Počas neho sa mi však tak trochu preskupili priority a ja som odsunula väčšinu aktivít, čo ma vyčerpávali, a rozhodla som sa ponechať si nateraz len tie, ktoré ma tešia a napĺňajú. Takže áno, začala som prekladať, konkrétne dvanástu knihu francúzskeho básnika nicolasa pesquèsa, ktorý, podobne ako cézanne, keď portrétoval sainte victoire, svoje písanie zakaždým odvíja od pohľadu na severný svah kopca juliau.

PŠ: Chcelo by to nejaký bonmot na záver. Napadá ti niečo?

MF: Bonmoty mi od istého času znejú ako frázy. Napadá mi viacero patetických viet, ale myslím, že si ich môžeme odpustiť.

PŠ: Tak potom už len: ďakujem za rozhovor.