(Dojmy a úvahy z aktuálneho ročníka)

13. medzinárodný festival súčasnej hudby – ako je Melos-Étos predstavovaný – sa úspešne skončil a okrem jedinečného zážitku zanechal aj ďalší príspevok do vyčerpávajúcej polemiky o tom, čo a aká súčasná hudba vlastne je. Pochopiteľne, jeho cieľom nie je alebo minimálne nemá byť rozlúštenie tejto otázky. Ak by som chcel tento problém alibisticky obísť (čo kvôli funkčnosti často robím rád, ale teraz to nespravím), povedal by som, že Melos-Étos je festivalom súčasnej hudby v zmysle, že môžeme počuť čerstvo „napečené“ skladby, nanajvýš päť rokov staré. To ho predovšetkým činí cenným a zaujímavým. Určitú špecifıckú pachuť povahy súčasnej hudby však práve svojou jedinečnosťou (ako aj jedinečnosťou každého diela) podľa mňa chtiac-nechtiac odhalil, nech už je diskurz o nej akokoľvek pálčivý, zbytočný či nekonečný.

Silnou stránkou (nielen) tohto ročníka bola pestrosť. Jednak pestrosť priestorov, v ktorých sa koncerty konali, ako aj rozmanitosť muzík samotných. Na ôsmich miestach, ak nerátame Kino Film Europe, kde sa premietala premiéra dokumentu o minulom ročníku, odznela rôzna hudba: cez skladby pre sólový nástroj (akordeón), performance, komorné aj orchestrálne diela, monodrámu, scénickú hudbu až po elektroniku. Takéto „rozmiestnenie“ dodáva festivalu, ktorý de facto sám prezentuje hudbu vo svojej podstate, rôznu a premenlivú, sympatickú sviežosť.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna