Pred niekoľkými rokmi som dostala pozvanie stráviť niekoľko mesiacov v umeleckej rezidencii v New Hampshire. Počas tohto pobytu som napísala niekoľko básní, no hneď, ako som od nich získala odstup, takmer všetky som ich odhodila. Mala som totiž pocit, že nasledujem falošnú hviezdu, pretože som svoju literárnu citlivosť falošne prispôsobila americkej estetike. Bolo príliš jednoduché objať fılozofıu kultúry tak dlho ponorenej do tradície individualizmu, metafyzickej perspektívy a kontinuity, kde umelci jednoducho pridajú kameň do múru, ktorý bol stavaný niekoľko storočí. Takáto fılozofıa je úplne cudzia pre moju kultúru.

V Albánsku sa všetko udeje v priebehu 24 hodín. Každý deň musíš postaviť nový dom, dom, ktorý bude pravdepodobne v ten istý večer aj zbúraný. Dokonca jedna z našich najznámejších balád je založená na zbúraní novovybudovaného zámku v priebehu noci a to, navyše, i počas každej ďalšej noci. V Albánsku sa musíte ponáhľať prehovoriť aj za cenu, že budete drsný a priamočiary. „Konaj, pokiaľ máš šancu“ sú slová, ktorými žijeme. Možno je to tajný kód mnohých postkoloniálnych krajín, ktoré neboli pánmi svojho osudu, miest, kde čas znamená oboje: nič a všetko. Vstávať z vlastného popola ako fénix a skúšať sa radovať zo skutočnosti, že sme stále nažive, to je naša motivácia. Tento základný konflikt formuje pozadie Dieťaťa prírody. Ja tam prítomný ako vyblednutá škvrna na starom plátne, takmer neviditeľná pod novo namaľovaným obrazom.

Keď sa môj život čiastočne presunul do Spojených štátov, nerobila som nič iné, iba pretvárala vzťah medzi mnou a mojou krajinou, mnou a mojou históriou, mnou a mojím novým ja. Musela som čeliť všetkým pascám, pred ktorými som v minulosti utekala: tradícii, politike a sentimentalite. Myslím, že táto kniha je predovšetkým odrazom tohto zápasu.

Pri pohľade na túto zbierku som si všimla, že výraz „čítané od poslednej strany“ sa (potichu) opakuje v niekoľkých básňach. Pripomína mi to, že ako dieťa som mala zvláštny zvyk začínať čítať knihu od jej poslednej strany. Neviem, ako by to vysvetlil psychológ – možno len ako netrpezlivosť alebo prehnanú zvedavosť –, no obrazným spôsobom to odhaľuje môj tvorivý proces: utekám k záveru, potom sa vrátim späť a vyriešim „prečo“ a „ako“ poetického mechanizmu. Na jednom mieste v básni „Pondelok siedmich dní“ dieťa rozbije svoje hračky, aby odhalilo ich vnútorné tajomstvo. Týmto spôsobom naznačujem, že oslobodenie vecí od ich funkcie je prvým krokom aj k ich pochopeniu. Dalo by sa dokonca povedať, že táto kniha je súčasne „záverom“ a „odhalením“, niečím, čo ponúka pokoj a krehkosť voči bližšiemu pristúpeniu k predmetom a k objaveniu toho, čo je takmer nemožné vidieť z diaľky: vnútorného života vecí.

Rovnako dôležitými v čase môjho detstva boli ľudia, ktorí ma obklopovali. Často to boli drsní muži, úspešní vo vytváraní eposu z reality, v ktorej bol život zredukovaný na minimum. A tak pôvodným konceptom mojej knihy bol album týchto postáv. Ich vytváranie len v niekoľkých sekundách (čo je podstatou poézie) nebolo jednoduché. Jedna z postáv, môj strýko Sami, sa nikdy neoženil a zidealizoval si Florenciu, akoby tam bol strávil medové týždne. Bolo to jediné miesto, ktoré okrem Albánska navštívil, a počas tohto pobytu ochorel na zápal pľúc tak veľmi, že musel byť niekoľko mesiacov hospitalizovaný. Pre neho bol však tento výlet tým najlepším, čo sa mu za celý život prihodilo. Strýko Sami sa mohol zdať tvrdým, keď na nás neustále kričal: „Snažte sa!“ No bol to len jeho spôsob, ako sa vyrovnať s ponížením stalinským režimom a pritom si zachovať vnútornú hrdosť – tým sa uisťoval, že sme skutočne nažive. Pre dieťa to bolo ťažké pochopiť, takže vetu systematicky opakoval. Tie slová sme počuli častejšie, než videli jedlo na tanieri. Muži v mojej rodine boli arogantní – skrývali tým vlastnú slabosť.

„Pondelok siedmich dní“ sa odohráva v malom meste na úpätí hory, kde som vyrástla. Letá sú tu suché a pre večné suchá vznikajú malé spory; svadby sú preľudnené a divoké – pomsta za naše biedne životy; smrť sa dlho a hlasno ozýva mestečkom, v ktorom sa nikdy neudeje nič nové. Ako dieťa som nikdy nepočula vysloviť slovo raj či posmrtný život, keď niekto zomrel. Možno to bolo preto, že oblasť bola kedysi obývaná Bektaši sufıstami. Podľa ich presvedčenia sú nebo a peklo súčasťou tohto sveta. Alebo to možno bolo tým, že dlhodobý zákaz praktizovania náboženstva zjednodušil koncept mešťanov o živote a smrti. Smrť neočakávala nič viac ako rešpekt pre tých, ktorým chýbajú ľudia, čo ich opustili. A potom tu boli oní muži – tmaví, temní muži –, ktorí vysedávali v kútoch kín, len aby skryli svoje slzy počas najsmutnejších častí fılmu.

Erotické škandály boli v našom meste populárnou témou. So ženou, ktorá podviedla svojho muža, sa zaobchádzalo úplne inak ako s Madame Bovary, na ktorú sme sa večer pozerali v televízii. Madame B. bola hodná opovrhnutia, to áno, avšak bola aj fılmovou postavou, a preto vždy idolom. Televízne správy sa tiež často rozoberali. Vždy sa týkali iného miesta, nikdy neboli čerstvé – sledovali sme ich apaticky a len zbežne. Navyše, boli „očistené“ diaľkou. Nedeľné nákupy na roľníckom trhu (jediný súkromný trh povolený režimom) a muži vracajúci sa domov s čerstvou zeleninou či príležitostným kusom syra alebo masla boli vždy zaujímavou udalosťou, ktorá ani tak nemala čo do činenia s hladom než so skutočnosťou, že sa dalo kúpiť niečo vypestované v súkromnej záhrade či v domácnosti, a nie v továrni alebo na družstve.

Pokojná scenéria, ktorú opisujem, bola najčastejšie narušená dvomi ľuďmi: Mustafom, miestnym opilcom, a Zyhrou, opustenou ženou. Mustafa bol pre každého dobrý terč, niekto, z koho sa všetci vysmievali. Bol pre druhých čosi ako korytnačka na pohrebe alebo, ako píšem v jednej zo svojich básní, „vatový tampón namočený v alkohole / pritlačený na ranu“. Zyhra chodila oblečená v handrách, takmer nikdy nevychádzala z domu a stala sa tak záhadnou a pútavou postavou hlavne pre deti, keďže jedinou záhadnou vecou, ktorú sme kedy videli, bola nočná mora – „džíp“, vozidlo tajnej služby, čo prichádzalo zatýkať.

Boli tam aj piatkové cigánky, ženy, ktoré predstierali, že čítajú našu budúcnosť cez nitky odstrihnuté z nášho oblečenia – výmenou za kus chleba či syra, alebo trochu oleja. Každý vedel, že sú falošné, ale aj tak ten piatkový spánok bol iný – magický a plný nádeje z ich predpovedí. Nemôžem zabudnúť ani na svoju šialenú susedu, tú, ktorá sa túlala ulicami a nahlas sa rozprávala s duchmi popravených ministrov či mŕtvych politikov. Politika, dokonca aj v jej zatemnenej mysli, ju všade sprevádzala!

Na poličkách sme mali iba niekoľko kníh – ľudia v našom meste sa pozerali na knihy s podozrením. Najvzdelanejšia generácia Albáncov patrila do 19. storočia a začiatku 20. storočia, keď sme ešte boli súčasťou Otomanskej ríše. No keď som vyrástla, všetko sa zmenilo. Bola to éra zakázaných kníh, kníh, ktoré boli obeťami kultúrnej revolúcie – väčšinou šlo o preklady ruskej klasiky: Turgenev, Tolstoj, Čechov a niekedy i o Američanov, ako bol Walt Whitman. Nikdy som nepochopila, prečo boli tieto knihy zakázané. No pre „kolobeh konšpirácie“ z verejnej knižnice – a i preto, že knihy náhle mizli z regálov – sme boli týmito titulmi posadnutí. Keď jeden môj priateľ zistil, že Camusove spisy dali v knižnici – v R-sektore kníh – na čiernu listinu, využil všetky svoje styky na to, aby sa k nim dostal. No vo chvíli, keď už Camus zakázaný nebol, stratil všetok záujem.

Po páde komunistického režimu nasledovalo obdobie racionalizácie, keď ľudia začali spochybňovať význam všetkého. Vyzerá to, že v súčasnosti je pre Albáncov písanie ťažšie než kedykoľvek predtým, rovnako ako je pre dieťa jednoduchšie naučiť sa plávať, keď má ešte obmedzené poznanie nebezpečenstva, než v dospelosti, keď je strach už väčší ako túžba plávať. Teraz, súc vystavení veľkému vplyvu svetovej literatúry, albánski spisovatelia si zrazu uvedomili, že voda, v ktorej plávali, je oveľa hlbšia, než sa domnievali.

Myslím, že v Dieťati prírody sa vraciam k svojej pôvodnej motivácii písať: jednoducho zaznamenať niečo z toho, čo som videla, počula a cítila. Nechávam hlasy troch generácií Albáncov, ktorí možno nahlas mysleli, no prehovoriť nemohli, prenikať cezo mňa. Ako hovorí príslovie, odkry niektoré skutočnosti a res ipsa loquitur, vec hovorí sama za seba.

[2010]