Toto by mohla byť veta. Veta jednej veľkej transakcie. Veta jedného veľkého procesu. Veta jednej procedúry. Či by to mohla byť veta významná, ukáže sa neskôr. Ako aj to sa ukáže, či je na správnom mieste. Či je to naozaj veta, ktorá môže byť prvou vetou. Neskôr sa možno ukáže opak. Alebo atrapa opaku. Neskôr bude pravdepodobne už tak neskoro, že vetu, ktorú uložili na miesto, kde má byť prvá veta, nebude už možné odstrániť. Prvou vetou sa tak navždy stane veta obyčajná, nevýrazná, veta ako každá iná.

Veta ako každá iná. Býva dlhá alebo krátka. Silnejšie vety predstavujú hrozbu pre slabšie vety. Priveľa silných viet môže zruinovať svet slabých viet. Platí to aj naopak. Nepreberné množstvo slabých viet vytvára močiar a ako je všeobecne známe, silnú vetu, ak raz stúpi na trasovisko, v poklese nič nezastaví. Lebo silná veta býva svalnatá. A svaly majú svoju hmotnosť. S tým sa musí počítať.

Pravda, jestvujú aj vety, na ktorých nevidno na prvý pohľad, že sú silné. Sú to vety, ktoré nie sú až také svalnaté. Vety, ktoré pôsobia vyslovene chudorľavo, ochabnuto. A predsa sa v nich niekde skrýva sila. Neobyčajná sila, s ktorou sa musí počítať. Boj proti takýmto vetám nebýva jednoduchý. Dve slabé vety pozrú na seba a hneď vedia o sebe, že sú slabé. Stáva sa – a veru nezriedka – že medzi slabé vety sa do stane aj silná veta, ktorá vyzerá ako slabá. Takú vetu – načo okolkovať – bez váhania možno označiť za zákernú. Zákerný znamená intelektuálny.

Silné vety, ktoré vyzerajú ako slabé vety, ukrývajú svoju silu do niektorých slov. Slabá, skutočne slabá veta sa k takému triku nedokáže uchýliť, lebo, ako si isto každý povrchný pozorovateľ poľahky domyslí, chýba jej k tomu bystrosť. Slabosť slabej vety spočíva v tom, že chce byť za každú cenu silná. Preto veľmi bedlivo dbá na to, aby bola vybudovaná zo samých silných slov. Potom dopadne ako bárka, na ktorú

naložili priveľa tovaru. Silná veta sa takto nikdy nespráva. Sila silnej vety spočíva v tom, že sa nebojí byť – miestami – slabá. Silu a slabosť vie v sebe rozmiestniť. Umne, uvážlivo, citlivo. Miestami bude teda pružná a miestami neoblomná. Silu a slabosť rozmiestňuje podľa racionálne premysleného plánu. Pamätá však na to, že nie vždy môže postupovať takto. Niekedy sa k slovu musí dostať aj intuícia. Nie je ľahké byť silnou vetou.

Silná veta pracuje nielen so silou jednotlivých slov, ale aj so silou jednotlivých slabík. Slabiky sú niečo, o čom slabé vety zvyčajne neuvažujú. Keď sa však náhodou stane, že slabá veta začne uvažovať o slabikách, zneistí ju takáto činnosť natoľko, že prestane byť vetou. Intelektuálna štrapácia jej vnútornú integritu jednoducho rozhodí. Slabá veta sa preto vždy musí rozhodnúť, či chce byť slabou vetou alebo len otravným fragmentom vety. Slabé vety nemajú ľahký život.

Podobné pomery vládnu aj vo svete slabík. Život slabiky plynie uprostred pekelných múk. Slabika si uvedomuje svoju dvojznačnosť. Uvedomuje si, že sa môže prejavovať graficky, čiže mlčky, a zároveň o svoje miesto pod slnkom môže bojovať aj v podobe zvuku. Uvedomuje si, že rovnako môže byť nositeľom významu, ako aj bezvýznamným zvukom či znakom na papieri. Slabika je povrazolezec, je odsúdená celý život hľadať rovnováhu, aby neupadla ani do vizuálnych vzťahov, ani do harmatanca významovo nosných či bezvýznamných zvukov. Slabika sa nikdy nemôže jednoznačne rozhodnúť, môže len udržovať rovnováhu.

Podobne je na tom, samozrejme, aj hláska. Môže byť zvukom alebo znakom na papieri. Môže byť grafickým znakom. Buď takým znakom, ktorý sa v každej krajine vyslovuje inak, alebo takým, ktorý sa vo väčšine krajín vyslovuje rovnako. Hláska je uväznená v písmene. Spoluhláska je spoluhláskou preto, lebo musí znieť spolu s inou hláskou, aby ju vôbec bolo možné začuť. Samohláska môže síce znieť aj bez pomoci iných hlások, no zakaždým musí počítať s tým, že jedného dňa ju zo všetkých strán bude obklopovať ticho. Legendárne, triviálne biele ticho. V Európe je hláska posol zvuku v grafickom priestore a posol grafiky vo svete hluku. Hlásky to nemajú ľahké. Rovnako ako písmená.

Medzi písmenami, hoci sa to nezdá, prebieha urputný boj. Najagresívnejšie sú tie, ktoré sú grafickou reprezentáciou samohlások. Väčšina písmen, ktoré majú reprezentovať spoluhlásky, sa popri nich len šedivo krčí. Ako keby ich niekto ponoril do tieňa, ktorý sa nehýbe. Alebo ako keby ich obliali asfaltom. Písmená, ktoré reprezentujú spoluhlásky graficky, síce vrčia, bzučia a hučia, ale to je asi tak všetko, na čo sa zmôžu. A predsa môže byť ich apetít pre písmená, ktoré reprezentujú samohlásky, nebezpečný. Keď sa pozrieme čo len na riadok textu, nevieme hneď a jednoznačne povedať, ktoré písmeno sa chystá zaútočiť na ktoré písmeno. Keď napríklad vidíme, že sa okolo písmena, ktoré reprezentuje samohlásku, zhŕklo priveľa písmen, ktoré majú reprezentovať spoluhlásky – aký pocit nás oblieva?

Na písmenách, ktoré majú reprezentovať spoluhlásky, hneď vidno, že by sa neváhali vrhnúť na písmená, ktoré majú reprezentovať samohlásky. Neváhali by sa na ne vrhnúť a roztrhať ich. Neviem vám povedať, či sú písmená, ktoré reprezentujú spoluhlásky, silnejšie ako písmená, ktoré reprezentujú samo hlásky, no isté je, že ich je viac. A preto písmeno, ktoré reprezentuje samohlásku, vždy bude ohrozené. Písmená, ktoré reprezentujú spoluhlásky, konajú totiž kolektívne a vedia si svoje úlohy (pozície) veľmi prezieravo rozdeliť. Nepotrebujú veľa miesta. A predsa zaberajú väčšinu priestoru. Dalo by sa namietať, že napríklad písmeno „w“ je dosť náročné na priestor. Lenže koľkokrát sa vyskytne v slovanskom texte? No dobre, v texte napísanom v azbuke sa nevyskytne vôbec, zato v texte, ktorý napísali vo Varšave, o to častejšie.

Písmená, ktoré v našej konvencii reprezentujú spoluhlásky, sú teda nenapraviteľne agresívne. Je len otázkou času, kedy to prepukne. Keď to prepukne, písmená, ktoré predstavujú spoluhlásky, sa vrhnú na písmená, ktoré reprezentujú samohlásky, a roztrhajú ich na kusy. Potom, ako sa dá očakávať, kanibalské nepokoje prepuknú aj medzi písmenami, ktoré reprezentujú spoluhlásky. Takáto kucapaca môže vyústiť do vzniku písmen, ktoré budú reprezentovať nový druh samohlások. Možností nie je veľa.

Veľa slabších písmen požerie málo silnejších písmen. Tento boj sa prenesie aj na slabiky. Veľa slabších slabík zožerie málo silnejších slabík. Ale niekedy to býva aj naopak. Vtedy málo silnejších slabík požerie veľké množstvo slabších slabík. Povrchný pozorovateľ nech sa radšej drží tohto scenára, zdá sa, že takto to bude zaujímavejšie.

Silnejšie slabiky, možno práve preto, že ich nie je veľa, sa vyznačujú neobyčajnou bystrosťou a úctyhodným nedostatkom empatie. Myslia dva kroky dopredu, takže v predstihu vytvárajú tajné spolky, ktoré vypracúvajú nesmierne pružné plány prežitia. A nielen prežitia, ale aj prosperity.

Silnejšie slabiky sa potom začnú spájať do silnejších celkov, menovite do silných slov. Silné slová si bez meškania rozdelia oblasti svojich záujmov. Keďže silné slová poskladané zo silných slabík nie sú vôbec sprosté, uvedomujú si, že v mase slabých slov poskladaných zo slabých slabík tvoria ostrovy, čo má svoje výhody, ale i nevýhody. Najvypuklejšou z nevýhod je tá, že silné slová s inými silnými slovami musia komunikovať ponad „hlavy“ či ponad ostrovy a zhluky slabých slov poskladaných zo slabých slabík. No aj v tejto nevýhode sa skrýva určitá výhoda. Slabé slová totiž vytvárajú medzi silnými slovami nárazníkové zóny. Ako je známe, nárazníkové zóny, nazývané inak aj ako zem nikoho, sa môžu stať ideálnymi kolóniami. Zhluky, najmä rozsiahle zhluky slabých slov, môžu totiž disponovať obrovskými prírodnými zdrojmi, z ktorých silné slová môžu výborne profitovať.

Ako to však už v dejinách chodí, zdroje v niektorých zhlukoch slabých slov sa v krátkom čase vyčerpajú a silné slová sa tak ocitnú v bezprostrednom susedstve. Ako je také čosi v texte možné? Veľmi jedno ducho. Prírodne vyčerpané zhluky slabých slov zostanú síce na svojich pôvodných miestach, no ich významy oslabnú do takej miery, že sa z nich stanú hluché, takmer neviditeľné oblasti. Amorfné, sivé útvary. Vplyv silných slov, ktoré mohutneli na okrajoch zhlukov slabých slov, vytvára nad vyčerpanými a nemými zhlukmi akúsi klenbu a pod touto klenbou – nad spustošenými územiami zhlukov slabých slov – sa rozpúta životaschopná a veselá interakcia medzi silnými slovami.

Silné slová začnú v takomto období vychádzať s inými silnými slovami mimoriadne priateľsky. Silné slová sa tešia úcte iných silných slov a iné silné slová sa zasa tešia úcte týchto silných slov. Silné slová sa začnú s inými silnými slovami stretávať na prepychových večierkoch, v pompéznych vilách vyzdobených jedinečnými maľbami starých majstrov, a keď neprší, schádzajú sa v rozľahlých, starostlivo upravených záhradách, kde nočný vzduch osviežujú početné fontány a kde ctených hostí obsluhujú nahé a štíhle krásavice privezené z oblastí slabých slov. Ohanbie nahých krások zakrývajú len listy psieho vína. Hosťom sú k dispozícii biele stoličky a biele stoly.

Silné slová sa teda v pohode stretávajú s inými silnými slovami, husto sa s nimi stretávajú, schádzajú sa na golfových ihriskách a v iných športových areáloch a debatujú. Debatujú a vymieňajú si skúsenosti, rozdeľujú si trhy, teritóriá, nahé krásavice, a uzatvárajú obojstranne výhodné obchody. Popíjajú šampanské, historické koňaky a vysokohorské minerálky. Silné slová sú silní individualisti, preto presne vedia, ako sa majú obliekať. Obliekajú sa jedinečne. Podľa aktuálneho trendu. Každé silné slovo je jedinečné rovnakým spôsobom. Povrchný pozorovateľ by asi poznamenal, že silné slová nosia rovnošaty. Povrchný pozorovateľ je však povrchný práve preto, lebo nevidí nuansy, minuciózne a rafinované odchýlky.

Silné slová nemilujú debaty o budúcnosti. Sú dosť silné na to, aby sa jej neobávali. To znamená, že asi vedia, ako sa zachovajú, čo podniknú, ku komu a k čomu všetkému sa uchýlia, keď bude zle. Silné slová neveľmi dbajú na to, k akým následkom povedie ich počínanie, ich sila, ich sémantická expanzívnosť. Budúcnosť však nikdy nenechá na seba dlho čakať.

Neuplynie dlhý čas a nastane obdobie, v ktorom silné slová s inými silnými slovami začnú vychádzať ešte lepšie než doposiaľ, dokonca tak dobre, že chvíľami sa to nebude dať vydržať a začnú vznikať drob né nedorozumenia. Tieto nedorozumenia spočiatku nikoho nevyrušujú, veď zakaždým sa nájde nejaké riešenie. Veľmi vie byť v tomto nápomocný humor silných slov, no ruku k dielu zmierenia bez váhania prikladajú aj nahé krásky privezené z oblastí slabých slov.

No ani nedorozumenia nepožívajú pred evolúciou imunitu, a preto časom už nepomôžu ani žarty, ani krásky. Nevyriešené nedorozumenia prerastú sprvoti len do súkromných roztržiek, no roztržky zakrátko vyústia do vážnejších šarvátok. Od šarvátok je už len krôčik k obchodnej nevraživosti. A nastávajú neprehľadné časy. Zavládne všeobecná nedôverčivosť. Množstvo priateľstiev bude prerušených alebo udržovaných len naoko. Za ligotavým úsmevom sa skrýva hrozba dýky. Spojenci sa hľadajú ťažko.

A vety? Čím sa v takýchto zaujímavých časoch zapodievajú vety? Tým istým, čím v ktoromkoľvek čase. Iba sa blahosklonne prizerajú. Blahosklonne, pretože ony, ich veličenstvá vety, žijú na oveľa väčšej, hoci nenápadnejšej nohe ako silné slová. Trpezlivo teda sledujú dianie vo svojich útrobách, všetok ten urputný boj, a vôbec nemajú strach, že slová a ich spojenci, slovné spojenia, sa nakoniec tak roztatária, že sa vrhnú na ne a roztrhajú ich na sémanticky nezrozumiteľné franforce. Nie, toto sa nemôže stať.

Slová totiž, slová silné i slabé, sa samoty boja ako vlkolak úsvitu. Hoci o tom nahlas medzi sebou nikdy nehovoria, vedia, že bez organizovaného protektorátu viet by sotva prežili. Majú strach z bieloby. Dá sa povedať, že trpia agorafóbiou. Každé slovo sa už od útleho detstva obáva, že keby sa jedného dňa ocitlo samo na šírej a bielej strane, jeho význam by poklesol a zakrátko by sa úplne vytratil. Slová majú pomerne slabo rozvinutú motoriku, bez vetných zákonitostí by sa sotva vedeli predrať bielou púšťou strany k druhému osamelému slovu. Tak znie holá pravda. Biela pravda. K bielej pravde patrí aj to, že slová, najmä tie zámožnejšie, bielymi stoličkami a bielymi stolmi na záhradných slávnostiach nikdy neopovrhnú.

A vety? Ako sú na tom vety? Vety sú na tom podobne ako slová. Sú vety silné a sú vety slabé. Ich čiastočnou nevýhodou je, že sú organizované horizontálne. Aj slová sú síce dlhšie než vysoké, no často stačí pohľad, aby sme pochopili ich významy. Veta však musí byť prečítaná celá. Jediným pohľadom nemožno pojať jej posolstvo. Práve tento horizontálny charakter vety vedie povrchného pozorovateľa k pochybnosti, či veta, na rozdiel od slov, nemá bližšie k živočíšnej sfére. Pravda bude asi niekde uprostred. Dejiny zlatého rezu dosvedčujú, že každý stred je len približný stred.

Veta sa často správa ako plaz. Ale to by povrchného pozorovateľa nemalo vôbec miasť. Lebo veta, hoci sa plazí, aj tak žije, ako na to povrchný pozorovateľ už bol upozornený, na nohe väčšej ako slovo. Väčšej a nenápadnejšej. Každá veta sa plazí za ďalšou vetou a každá veta sa usiluje nasledujúcu vetu nielen dohoniť, ale aj pohrýzť. Taká je realita. Syntaktická realita.

Medzi vetami, rovnako ako medzi silnými a slabými slovami, a potom medzi silnými slovami a rovnako silnými slovami prebiehajú síce boje na život a na smrť, no zas ani prímeria nie sú úplnou zriedkavosťou.

Každá veta chce nasledujúcu vetu pohrýzť do chvosta. Lebo chvost vety – hoci odborník na syntax by asi protestoval – sa nachádza na jej začiatku. Z toho logicky vyplýva, že hlavu vety má povrchný pozorovateľ, ktorý už však nechce byť povrchným pozorovateľom, hľadať na jej konci. Veta bez konca nemá hlavu. Má len chvost, chvost zdvihnutý dohora, čo je vyjadrené iniciálou, a nekonečne dlhý trup. Aj keď niektoré písmená majú pomerne úctyhodné päty, vetu ani tak nemožno považovať za stonožku.

Keby veta mala svoju hlavu na začiatku a chvost na svojom konci, nemohla by uhryznúť ďalšiu vetu do chvosta. Ba ani len do hlavy by ju nemohla uhryznúť. Zato predstava, že veta predsa len nemá svoju hlavu na konci, ale na svojom začiatku, stojí za pozastavenie. Za takýchto okolností sa veci majú presne naopak. Nie prvá veta hltá druhú, druhá tretiu a tretia štvrtú, ale naopak. Prvá veta je pohlcovaná druhou vetou, druhá treťou a tretia štvrtou. Je to lákavá predstava. Ale nemožno jej úplne podľahnúť, keďže povrchný čitateľ (funkcia pozorovateľa vyprchala), či sa mu to páči, alebo nie, musí pri čítaní postupovať zľava doprava, čiže prvá veta sa zahryzuje do druhej, druhá do tretej a tretia do štvrtej. Až do konca odseku.

Odseky – no to je tiež pekná fajta. Odseky pozostávajú z krátkych viet, zo stredne dlhých viet, z dlhých viet, z veľmi dlhých viet, z krátkych súvetí, zo stredne dlhých súvetí, z dlhých súvetí a z veľmi dlhých súvetí. Okrem toho pozostávajú, samozrejme, zo slabých viet, zo silných viet, zo slabých súvetí a zo silných súvetí. A potom ešte aj zo slabých zložených súvetí a silných zložených súvetí. Pre úplnosť treba dodať, že aj vety môžu byť zložené. Slabé zložené a silné zložené. Alebo zložené slabo alebo zložené silno. Alebo zložené nasilu.

Nájdu sa odborníci, vlastne takí laboratórni vrtáci, ktorí hovoria aj o stredne slabých vetách, o stredne silných vetách a potom aj o stredne slabých súvetiach a stredne silných súvetiach. A hovoria aj o stredne slabých zložených vetách, o stredne silných zložených vetách a o stredne slabých zložených súvetiach a stredne silných zložených súvetiach. Ich reči si však zatiaľ nikto nevšíma. Nič sa nedá robiť, musia predložiť relevantný dôkaz.

Podobné aliancie a boje ako medzi slovami či medzi vetami vznikajú a zanikajú aj medzi odsekmi. Hoci to znie nepredstaviteľne, aj odseky majú svoje golfové kluby, bujné záhrady, so svetovými galériami a starožitníctvami súťažiace vily, okázalé večierky, grandiózne orgie a uprostred nich štíhle krásavice. Fakticky je dosť náročné si predstaviť, ako sa v takomto vírení a vrení všelijaké tie bachraté i neduživé odseky pohybujú. Veď ich väčšinou objemným trupom chýba grácia slov a plavná, flexibilná elegancia viet. A predsa sa pohybujú, chodia do spoločnosti iných odsekov a vytvárajú s nimi kapitoly.

Kapitoly môžu byť silné a kapitoly môžu byť slabé. Je vysoko pravdepodobné, že silné kapitoly vznikli z útržkov slabých kapitol. Slabé kapitoly, ktoré môžu byť dlhé, stredne dlhé, veľmi dlhé alebo, naopak, krátke, stredne krátke a veľmi krátke, nebývajú kolonizované silnými kapitolami. Čiže svet kapitol sa naoko riadi úplne inými zákonitosťami ako svet slov. Slabé kapitoly sú z pohľadu silných kapitol skôr len skládkami odpadu než teritóriami bohatých prírodných zdrojov. Silné kapitoly nezvádzajú s inými silný- mi kapitolami boj o slabé kapitoly. Slabé kapitoly si tak užívajú privilegovanú apatiu „nedotknuteľných“. Silné kapitoly bojujú len so silnými kapitolami.

Knihy o tom niečo vedia.

Teda o krviprelievaní medzi kapitolami. Tiché rany, tichá krv. Násilie v prestávkach. Knihy nebývajú silné a slabé. Knihy sú len tučné a tenké. Knihy nevedia sedieť, len stáť a ležať. Keď stoja, sú, napodiv, pasívnejšie, ako keď ležia. Knihy, keď ležia, vedia ležať cudne i oplzlo. Niekedy ležia napriek tomu, že sú roztvorené, na bruchu. Knihy nechodia na večierky ako slová. Nehrajú golf, nepijú šampanské, neobracajú sa za nahými servírkami. Neládujú sa kokaínom na toalete. Iba ležia alebo stoja. Či už ležia, alebo stoja, padá na ne prach. Ak na ne práve nepadá prach, ničia ich prsty. Prsty špinavé, prsty upotené, prsty kyslé. Brušká. Trpké brušká prstov. Malé brušká malých prstov a zriedkavejšie aj veľké brušká veľkých prstov.

O knihy ako zdroj potravy sa však môže zaujímať aj kadejaký temný hmyz. Veľmi tichý hmyz. A niekedy aj hlodavce.

Napriek tomu, že knihy sa vyznačujú predovšetkým tým, že vedia pasívne stáť alebo odovzdane ležať, nájdu sa jedinci, ktorí ich delia na silné a slabé. Takto ich vnímajú stratégovia, ktorí sa starajú o to, aby knihy boli naozaj silné, aby sa prezentovali ako silné, nech už sú v skutočnosti akékoľvek, a aby na knižnom trhu vynikli čo najväčšmi.

Stratégovia prideľujú úlohy naslovovzatým analytikom, ktorí analyzujú knihy, kapitoly, odseky, súvetia, vety, slovné spojenia, slová, slabiky. Analyzujú knižné postavy, ich pohlavie, ich vzhľad, ich slovník, ich gestá. Analyzujú prostredia, opisy, atmosférické prvky, intenzitu osvetlenia, teplotu interiérov i exteriérov, perspektívu ulíc, lesov, polí, pohorí a prímorských oblastí. Potom vypracúvajú manuály, v ktorých sa píše o tom, ako sa má písať tak, ako sa má písať. Píše sa v nich, kde a ktoré slabiky, kde a ktoré slová, kde, ako a ktoré slovné spojenia, kde, ako, prečo, kedy a ktoré vety používať. Ďalší analytici rozhodujú o tom, ktorý žáner má byť aký dlhý. Ďalší analytici rozhodujú o tom, aká veľká má byť kniha. Ďalší analytici rozhodujú o tom, čo má byť na obale a či kniha má mať aj prebal.

Redaktori, ktorí sú – v závislosti od toho, v akom vydavateľstve pracujú – podriadení analytikom a stratégom, vedia, čoho sú schopné slová, slovné spojenia, vety, zložené vety, súvetia, zložené súvetia, odseky, kapitoly a v neposlednom rade aj knihy.

Redaktori – podaktorí – vedia svoje. Oni povedačkám len tak nenaletia. Darmo sa tvrdí, že kapitoly sú mierumilovnejšie ako odseky. Redaktori vedia, že kapitola žízni po krvi inej kapitoly rovnako zúrivo ako žízni odsek po krvi iného odseku. A nezáleží na tom, či sa tak deje v knihách tučných alebo ten kých. Redaktori videli vo svojom tristnom živote už kadečo, a preto vedia, že odseky, podobne ako vety, nemajú jednu hlavu a jeden chvost, ale dve hlavy, na každom konci (resp. na každom začiatku) jednu. Hryzú obomi smermi. Odseky, zložené súvetia, súvetia, zložené vety, vety, frázy, frazeologické zrasty, slová. Chvost je len iný druh hlavy, maska, maskovaná tlama, nenásytná, hadia tlama. Redaktori zažili už všeličo, a preto vidia do útrob autorom.

Autori, ako je o nich všeobecne známe, sú obmedzení ťulpasi. Nevidia a nepočujú. Nepočujú ten neustávajúci nárek, ktorý sprevádza vzájomné vyvražďovanie slov. Nevidia boje, ktoré prebiehajú medzi vetami. Nepočujú rinčanie ich zbraní. Autori majú dojem, že ak sa deje niečo dramatické, deje sa to len a len v nich, v ich predstavivosti, v ich žalúdku, v ich črevách, v ich konečníku, na záchode, keď si listujú v bulvárnom plátku, alebo keď fajčia a civejú do šerosvitu svojej pracovne. Autori si myslia, že to oni zápasia s vetami a nie vety s nimi. Alebo naopak. Autori si myslia, že vety si žijú samostatným životom a oni sú len sprostredkovatelia toho, čo vety chcú. Nevidia a nepočujú, že je to úplne inak, že to nie je ani tak, ani tak. To vidia a počujú len redaktori.

Redaktori vedia – veď videli a zažili toho už naozaj veľa – že autor si zvyčajne nevie so zápasmi, ktoré prebiehajú medzi slovami, slovnými spojeniami, rozvinutými idiomatickými dekoráciami, vetami, zloženými vetami, súvetiami, zloženými súvetiami, odsekmi, podkapitolami, kapitolami a knihami poradiť. Autori sa delia na tých, ktorí si myslia, že si vedia s takým harmatancom poradiť, a na tých, ktorí sa nad tým nezamýšľajú, len makajú ako píla.

Redaktorovi nemôže záležať na tom, čo si autor myslí. Redaktor vie, že autor – vďaka svojej kreativite, invencii, čiže vďaka svojej neschopnosti odolávať inovácii, experimentu a provokácii – iba prilieva do ohňa, ktorý blčí medzi silnými a silnými kapitolami, ďalej medzi silnými a slabými vetami a ešte medzi silnými a slabými a potom medzi silnými a silnými slovami, olej. A potom je už na redaktorovi, či nechá ten boj zúriť ďalej. Úplne utíšiť ho nemôže. Môže ho stlmiť. Alebo naopak. Ale môže hľadať aj rovnováhu, proporcie. Môže zo zúrivého boja uchovať najvýraznejšie, najstrhujúcejšie momenty. O ďalšej existencii najstrhujúcejších momentov však aj tak rozhodnú analytici a stratégovia. Lebo oni budú najlepšie vedieť, čo čitateľ potrebuje. Nemôžu za to, že čitateľ potrebuje to, čo potrebuje. Nemôžu za to, že čitateľ potrebuje len to, čo je v ponuke. Nemôžu za to, že ponuka je niečo, čo má byť pod kontrolou. O kontrole ponuky nerozhodujú sami, nerozhodujú oni. Neviditeľná ruka trhu je nevyspytateľná. Keby zasahovala predvídateľne, asi by nemohla byť neviditeľná.

Na knižnom trhu musí vládnuť poriadok a aby čitateľ mal možnosť vybrať si, musí mať ponuku. Musí mať pocit, že si vyberá z veľkej ponuky. Musí mať pocit, že z ponuky, ktorá vyzerá ako veľká, si môže vybrať slobodne. Naozaj slobodne si možno vybrať len z naozaj malej ponuky. Ale čitateľ musí mať pocit, že si vyberá z veľkej ponuky. Ale zas nie z takej veľkej, aby mal pocit, že ponuka ho ide zadláviť. Čitateľ má pocit, že slobodné je iba to, čo je veľké. Z veľkej ponuky si chce vybrať malú knihu. Malú a ľahkú. S veľkými písmenami.

Ponuka – podobne ako kniha – musí byť malá a s veľkými písmenami. Produkovanie veľkej ponuky by ohrozovalo ekonomickú stabilitu spoločnosti. Ponuka musí byť primeraná. V malej krajine prime raná ponuka, vo veľkej tiež. V malej krajine, v ktorej je veľká hustota obyvateľstva, primeraná ponuka, a v malej krajine, ktorá je obývaná riedko, tiež. A podobne sa postupuje aj v prípade husto osídlených či riedko osídlených veľkých krajín.

Prímeria sú však naďalej neprípustné. Naoko možno namodelovať nejaké, ale v pivnici musí boj pokračovať. Veď aj bunky. Bunky, z ktorých sa skladá prst redaktora. Veď aj tie bunky neprestajne zvádzajú medzi sebou boje. Urputné boje. Zožierajú sa navzájom. Silnejšie zožerú menšie. Alebo skupina slabších zožerie jednu silnú. Na chvíľu zavládne diktatúra demokracie. Tá však, ako na to upozorňuje Platón, nikdy nevydrží dlho a slabé bunky sa medzi sebou pohašteria. Nakoniec prežije len najsilnejšia bunka.

Ako bude vyzerať najsilnejšia bunka z prsta redaktora? A z prsta spisovateľa? A z prsta vydavateľa? A z prsta vedúceho výrobného oddelenia? A z prsta oddelenia marketingu? A z prsta umeleckého direktora? A z prsta zamestnanca tlačiarne? A z prsta člena finančnej skupiny, ktorá kúpila sieť najväčších kníhkupectiev a vydala manuál o tom, ako písať ziskové knihy? Prežije len najsilnejší člen. Člen s najsilnejšou bunkou. S jednou bunkou.

Molekuly, z ktorých sa skladá strana v knihe, požierajú iné molekuly. Aj atómy, hoci nemajú ústa, sa požierajú navzájom. Aj častice. Tie takisto nemajú ústa. Ale hryzú a žerú. Častice častíc požierajú častice a tie požierajú atómy a tie požierajú iné atómy a tie – spolu alebo zvlášť – požierajú molekuly a tie zas bunky. Štruktúra požiera štruktúru, písmená požierajú písmená a likvidujú tak slabiky. Slabiky zas likvidujú slová a slová zas likvidujú slovné spojenia, ktoré likvidujú vety. Holé vety likvidujú iné holé vety a tie zas likvidujú zložené vety. Zložené vety likvidujú iné zložené vety a tie sa zahryzávajú do súvetí, ktoré už plánujú útok na iné súvetia. Súvetia sa medzi sebou klbčia, mlátia sa päsťami, vytrhávajú si vlasy, chlpy i črevá, vrčia a hryzú. Súvetie, či už spolčené s inými súvetiami, alebo na vlastnú päsť, púšťa sa do likvidácie odseku. Aj odseky sa oddávajú vzájomnému vyvražďovaniu. Kapitoly, ktoré vždy vyzerali mierumilovne, vrhajú sa na iné kapitoly a trhajú ich na kusy. Knihy, ktoré stoja i ležia, predstierajú nehybnosť. V skutočnosti rozkladné procesy pokročili už aj v nich.

Zánik sa stupňuje. Zaniká sa s čoraz väčším nadšením. Zanikajú knižnice, kníhkupectvá i siete kníhkupectiev. Zdanlivo sa nič nemení. Stránky kníh sú vypĺňané čoraz väčším množstvom prefabrikovaných a bojaschopných kapitol, odsekov, zložených súvetí, súvetí, zložených viet, viet, slovných spojení, slov a slabík a produkuje sa čoraz viac kníh, čiže čoraz viac slabík, slov, slovných spojení, viet, zložených viet, súvetí, zložených súvetí, odsekov a kapitol. Rozmáha sa čoraz väčšia pažravosť.

Pažravosť je nákazlivá. Kanibalská bunka z prsta redaktora sa prenesie na korektúry. Z korektúr sa prenesie na prsty vedúceho výrobného oddelenia a odtiaľ sa prenesie na prsty grafikov na grafickom oddelení. Odtiaľ sa prenesie na klávesnicu počítača. Pažravá bunka si nájde svoj priechod medzi dvomi klávesmi a prenikne do pamäte počítača. Tam prenikne do súboru, ktorý obsahuje text chystanej knihy. Keď ten súbor bude odoslaný do tlačiarne, pažravá bunka sa dostane aj do knihy, na jej strany, a odtiaľ sa dostane na prst obchodného stratéga, ktorý vypracoval spôsob, ako profitovať z toho, z čoho sa profitovať veľmi nedá, čiže z kníh.

Z kníh sa dá profitovať jedine tak, že silné knihy (hoci neexistujú) zožerú slabé knihy (hoci tie neexistujú takisto ako silné knihy). A kde začať transformáciu, ak nie pri písmenách, ak nie pri slabikách, ak nie pri slovách, ak nie pri slovných spojeniach, ak nie pri vetách, holých i oblečených, ak nie pri zložených vetách, ak nie pri súvetiach, ak nie pri zložených súvetiach, ak nie pri odsekoch, ak nie pri kapitolách, ak nie pri knihách? Kde začať, ak nie vo vete, v jedinej vete, vo vete jednej veľkej transakcie, vo vete jedi ného veľkého procesu, vo vete jednej procedúry?

Procedúra je silné slovo. Presnejšie: stredne silné slovo. Na to, aby mohlo byť naozaj silným slovom, muselo by byť kratšie. Ale keď už je slovo „procedúra“ také dlhé, je nevyhnutné pristúpiť k analýze jednotlivých písmen. Tak napríklad písmeno „p“. Je to silné písmeno? Je to slabé písmeno? Fonológ vie odpoveď. „P“ je neznelá spoluhláska. Nie je potrebné, aby fonológovia stále mali pravdu, no výnimočne s nimi možno súhlasiť. „P“ samo osebe nič neznamená. Ale keď ho sprevádza „r“, hneď cítiť istú dynamiku, výbušnosť. Nástup je teda razantný. Razantnosť však čiastočne stlmuje „o“. Nehovoriac o „c“. Hláska „e“ disponuje istou ostrosťou, nepochybne. V hláske „d“ sa vzdúva vzdor. Potom nasleduje „ú“. Tu cítiť istý alibizmus, ambivalentnosť. Nepoznáme totiž dôvod, prečo znie tak dlho. „Ú“. Úúúúúúúúúúúúú. Je to smútok? Je to radosť? Je to triumf? Nedá sa vedieť. Nasleduje opäť „r“. Ale ako je známe, „r“ v strede alebo na konci slova nemá veľkú váhu. A podobne je na tom aj písmeno „a“.

O písmene „a“ však nikdy nevedno, či padne za obeť nasledujúcej vete, alebo prejde do ofenzívy a na nasledujúcu vetu zaútočí.