Text bol uverejnený v časopise Vlna 84 s témou ZVIERA.

Pes sa vlečie po okraji cesty, srsť má matnú a hnedočiernu od prachu, chvost zľahka ohnutý dovnútra. Vzdialenosť medzi nami sa rýchlo zmenšuje. Mohla by som prejsť na opačnú stranu, ale cesta sa prudko skrúca a spoza zákruty môže kedykoľvek vyletieť auto. Síce tadeto za poslednú hodinu prešli iba tri, ale všetky sa rútili prirýchlo, akoby sa v tomto lese nikto nechcel zdržiavať ani o sekundu dlhšie, ako je potrebné. Husté krovie a stromy nad cestou tlmia a skresľujú každý zvuk. Ale možno mi v ušiach hučí ešte od hádky s Petrom. Nedokážem odhadnúť, čo by mi hrozilo, keby som kvôli psovi zmenila smer alebo zišla z cesty – nemám chuť ani na okamih zastať a už vonkoncom nie preliezť zvodidlá, za ktorými sa svah príkro zvažuje do zarastenej, kamenistej rokliny. Vrátiť sa teraz späť by bolo riskantné. O chvíľu sa zotmie. Nemám so sebou ani len baterku. Bolo hlúpe vyraziť na takú dlhú cestu, a ešte z trucu, po hádke, bez výbavy, iba s malou fľaškou vody, s jedinou proteínovou tyčinkou. A s túžbou vyvolať v Petrovi strach, keď sa večer nevrátim. Prespať v dedine na druhej strane kopca. Vypnúť telefón, zatajiť sa, odmlčať. Vypínať nemusím nič: už hodinu som bez signálu.

Zakrátko som takmer pri psovi, kráčam teraz sotva meter za ním. Hlavu má zvesenú, no určite nesleduje žiadnu stopu. Nevetrí – urputne hľadí priamo pod seba, ale určite ma vníma. Čo spraví, keď ho budem predbiehať? Možno na mňa skočí, len čo mu ukážem chrbát. Zazdalo sa mi, že zaskučal alebo zívol, vietor mám v chrbte, musí cítiť môj zrýchlený tep, spotené, rozohriate telo a možno už aj krv – niekoľkokrát mi cestou skrútilo vnútornosti a do brucha mi už pár minút tupo udiera známa bolesť. Stres a prudké emócie fungujú ako spúšťač, aj keď som to čakala až o pár dní, prípadne vôbec. Prípadne vôbec.

Dvoma krokmi sa dostávam na jeho úroveň. Hlavu má stále zvesenú, akoby som tam vôbec nebola. Predbieham ho. Papuľu má otvorenú, visí mu z nej jazyk, možno aj on je už dlho na ceste, zaprášená srsť tomu nasvedčuje, možno náhle prišiel o pána alebo sa stratil ďaleko od domova. Zdá sa mi, že nemá obojok, jedine, že by ho celkom zakrývala hustá srsť. Pri predbiehaní automaticky natiahnem krok. No aj on zrýchli: teraz ho mám tesne za chrbtom. Mám dojem, že som na lýtku pocítila jeho ňufák. Začnem zľahka klusať, postupne nenápadne zrýchľujem. Podľa hodiniek som prešla už jedenásť kilometrov, o hodinu by som mohla byť von z lesa. Lenže aj pes sa rozbehne, drží sa mi tesne za zadkom. Mám ešte viac zrýchliť? Čo tým dosiahnem? Nedám mu tým signál, aby zaútočil? Okrem toho týmto tempom vydržím bežať maximálne tridsať minút.

Spomalím.
Zastanem.
Obrátim sa k nemu, stojí, nedíva sa na mňa.
Vypadni. Choď preč!
Nepohne sa.
Pokrčím kolená, na okraji cesty je dosť kameňov, veľmi nepremýšľam, pokúsim sa jeden zdvihnúť. Ozve sa tlmené, hlboké zavrčanie. Vystriem sa. Vnútornosti sa mi opäť rozochvejú, od strachu sa mi uvoľňuje zvierač, hladké svalstvo reaguje rýchlejšie ako hlava. Dýcham. Brucho a panva sa pomaly upokoja. Krv? Pes ani raz nezdvihne hlavu, akoby ma sledoval len periférne alebo vôbec nepoužíval zrak. Nechce sa mi pred ním cúvať. Čo získam tým, že sa naňho budem dívať?
Napokon sa mu opäť, celkom pomaly, obrátim chrbtom. Obaja čakáme, či ten druhý urobí prvý krok.

Prešli sme voľným tempom asi kilometer. Stále sa drží pri mne, nevrčí, nedíva sa na mňa ani ja naňho. Zrazu les na pravej strane zredne, zjaví sa vyhliadka. Kamenistá cesta je tu o poznanie širšia ako inde, dalo by sa tu obrátiť aj s väčším autom. Na tráve vedľa cesty stojí jednoduchý drevený stôl s lavicou. Zamierim k nemu, pes za mnou. Ľahne si neďaleko mňa. Vyberiem tyčinku a kúsok mu hodím. Oňuchá ju, ale ani sa jej nedotkne. Zjem svoju časť, zapijem vodou z fľaše. Pes sa na mňa prvýkrát pozrie, oblizne sa. V očiach nemá nič, čomu by som rozumela, len prázdny, akoby zastretý pohľad – rozpoznal vodu. Nakloním sa, chcem nájsť zvyšok tyčinky, prípadne ho zjesť. Skôr než začnem šmátrať v tráve, pes skloní hlavu, znova zavrčí a tyčinku doslova zlizne veľkým jazykom. Opäť ten prázdny, nezrozumiteľný pohľad.
– Hej! Poď sem.
Nezastrihá ani ušami. Vystriem sa na lavičke. Bolia ma kríže, v malej panve sa mi prevaľuje nevoľnosť, tupé, hlbinné kŕče, stiahnutie tkanív, ktoré vôľou neviem ovládať. Pes teraz sedí ako sfinga, predné laby má natiahnuté pred sebou, hlava rovná a oči stále akoby bez pohľadu. Odhodlám sa vystrieť k nemu ruku. Položím mu prsty na špinavú srsť. Nepohne sa, dokonca aj tú srsť akoby mal mŕtvu, chladnú a matnú, na pohmat pripomína skôr starú kefu alebo metlu. Hlboko pod ňou však cítim, že pravidelne dýcha, dosť rýchlo, jazyk sa mu hojdá do rytmu. Ten autistický pokoj ma mätie, neviem predvídať, čo spraví, všetky psy, ktoré som doteraz stretla, boli navyknuté komunikovať s človekom, používali stabilné kódy, dokonca aj dedinské psy, čo prežili celý život brechaním spoza plota a krky mali lysé od obojkov pripevnených k pohyblivej reťazi, tieto kódy aspoň sčasti poznali. Udržiavali s votrelcami očný kontakt, cerili zuby, ich pohyby sa dali prečítať. Poznali pánov, servilne sa im plazili pri nohách alebo okolo nich skákali. O antropomorfnej komunikácii bytových psov, ktoré v malej miere ovládali aj ľudskú reč, ani nehovorím. Bol toto kedysi služobný pes?
K nohe!
Ani sa nepohne. Vstanem, zamierim k ceste, zrejme pochopí moje taktizovanie, zostáva ležať, vôbec sa na mňa nepozrie. Také jednoduché?
Zrazu pokračujem sama, občas sa obzriem, stále leží, hlavu si zložil na predné laby, díva sa pred seba.
Čaká ma zostup. Výhľad sa uzavrie a zmizne s prvou zákrutou. Zrazu mi blízkosť psa chýba.

Monotónna, rytmická chôdza je ako meditácia. Vymaže totožnosť, rozloží ego, podstatný je len uhol dopadu chodidla na zem, práca svalov, dych, malý odpor v kĺboch – som živý, fungujúci stroj. Vedomie blúdi telom: od ľavého kolena ku kostrči, mäkkou oblasťou brucha, čoraz širším hrudníkom, až napokon rozpustí lebku a rozplynie sa v krajine. Je sivý, vlhkosťou nasiaknutý deň. Hnedasté farebné tóny, pomerne teplý október. Zrazu ma vyruší trhaný rapkavý zvuk a spoza zákruty priamo predo mnou sa vynorí motorka. Sedí na nej chlap v čiernej prilbe a tmavých okuliaroch, driape sa hore svahom. Naraz je pri mne. Spomalí a jednu nohu spustí na zem. Zastane. Má na sebe čiernu motorkársku bundu so strapcami na rukávoch a čierne čižmy aj nohavice. Chýba mu už len sajdkára a parťák s revolverom. Nesála z neho nič príjemné. Vadí mi, že mu nevidím do očí, jemu to vyhovuje alebo nedochádza. Zovrie mi žalúdok – nech už je preč. Ako ďaleko je hotel Červený býk, spýta sa.
Netuším, nešla som okolo nijakého hotela.
Na druhej strane kopca chatová oblasť, ale názov Červený býk mi nič nehovorí.
No dobre.
Opäť vyštartuje, o chvíľu počuť už len zvuky lesa a moje kroky na ceste.
Kráčam teraz pomalšie, už sa nerozpúšťam v okolí. Za posledné minúty som svoju trucovitosť a útek oľutovala aspoň desaťkrát. Kopec nemá konca, cesta sa kľukatí medzi stromami. Znova sa ozve bolesť v bruchu, sprevádza ju mazľavý pocit v rozkroku. Budem to musieť skontrolovať. Vložiť do nohavičiek aspoň papierovú vreckovku. Vo vrecku nájdem starý, takmer prázdny balíček. Nakoniec teda preleziem zvodidlá a predieram sa podrastom. Prikrčím sa kúsok pod cestou. Nie, nič, zatiaľ všetko v poriadku. Vytiahnem si nohavice, upravujem sa. Gate dolu, ruky hore, ozve sa mi za chrbtom.
Strhnem sa, zvriesknem, kúsok odo mňa stojí motorkár v okuliaroch, smeje sa.
Rozbehnem sa prudko dolu zrázom, tenké vetvičky náletových stromov ma šľahajú po tvári. Svaly mi pulzujú, kostra sa chveje od hrôzy a hnevu. Pod nohami praská celý les. Zastať je teraz nemožné, svah si ma priťahuje, rútim sa priamo dolu, zadrží ma až najbližší hrubší kmeň, narazím doň hrudníkom aj hlavou. Začujem motorku, chlap zrejme schádza dolu po ceste, možno ma chce počkať o vrstevnicu nižšie. Cez hustý podrast a vyššie stromy ho nevidím – lístie ešte celkom neopadlo a začína sa stmievať. Zrazu nevidím vôbec. Pravé oko mi zastrie červená clona.
Rozbila som si hlavu? Telefón je stále bez signálu.
Fotoaparátom skontrolujem tvár: roztrhla som si kožu pri obočí, nič vážne, treba len zastaviť krvácanie.
No poslednú papierovú vreckovku mám v nohavičkách.
Začína mnou lomcovať zima. Cesta opäť stíchla, zvuk motora sa stratil v údolí. Zostupujem opatrne najkratšou cestou, chcem byť čím skôr v dedine, chytiť signál a zavolať Petrovi, nech po mňa príde autom. Občas sa zveziem na zadok a zosúvam sa po štyroch, občas ma zastavia kriaky.
Cesta sa musela skrútiť iným smerom – po desiatich minútach narazím iba na takmer vyschnutý potok a lesný chodníček.
Na ňom, priamo oproti mne, stojí pes. Uprene sa mi díva do očí, nozdry sa mu chvejú.
A potom vyštartuje.

VLNA 84 vyšla vďaka podpore Fondu na podporu umenia, LITA, autorskej spoločnosti a mesta Bratislava.

Predplaťte si Vlnu na rok 2021 a v aktuálnej akcii dostanete 6 čísiel za cenu 4. Najlepší prehľad o dianí v súčasnom umení vám bude chodiť do schránky až do leta 2022. Cena: 16 €.

Akcia platí pri uhradení predplatného do 31. 12. 2020. Predplatné vo výške 16€ pošlite na číslo účtu SK95 3100 0000 0040 3007 5802. Do správy pre prijímateľa uveďte svoje meno a priezvisko. Adresu pre doručovanie časopisu nám pošlite na vlna@vlna.sk.

Foto: Eva Rácová / Novotvar 2019