… žánrovo nedefınovateľná hudobno-sónická skupina vedená Zbyňkom Prokopom v Košiciach, ktorú okrem „stálych členov“ Ondreja Bandyho Jurinu, Jozefa Furmana a Romana Valenta obohacuje aj spolupráca s renomovanými výtvarníkmi, resp. performermi Jurajom Bartuszom či Rudom Sikorom. Namiesto charakteristiky ich tvorby nás požiadali, aby sme ako ich manifest uverejnili nasledujúci v istom zmysle stále aktuálny text Marcela Strýka z roku 1980, keďže Global Endemit sa považuje za priame pokračovanie zoskupenia Lesní speváci & The Nace, ktorého 36. výročie vzniku – tak ako žiadne iné predtým – si na Slovensku asi nik nepripomenul (pozn.: jeho „členmi“ boli i Prokop a Bandy; prečo sú tu úvodzovky namieste, sa dočítate nižšie…).

MARCEL STRÝKO: LESNÍ SPEVÁCI & THE NACE

Zvuková produkcia skupiny Lesní speváci alebo The Nace (čítaj nás), ako sme sa neskôr premenovali, vznikla vlastne úplne živelne v čase, keď niekoľko ľudí zistilo, že sebarealizácia pomocou zvuku im vyhovuje viac ako pasívne vnímanie hoci aj kvalitnej hudby. Okrem toho sme mali pocit, že neexistuje hudba, ktorá by nám vyhovovala úplne, to znamená, že by nás bola schopná uspokojiť bezo zvyšku. Rozhodli sme sa teda, že takúto hudbu „vyrobíme“ sami. Vlastné rozhodnutie nebolo také podstatné, pretože zvukové produkcie boli v tomto okruhu ľudí pomerne časté. Šlo len o to, aby sme sa konštituovali ako skupina s názvom. Naším zámerom bola teda sebarealizácia, a nie realizácia pre publikum, čo je z hudby dosť zjavné, a aj keď sa niekedy v slovnom sprievode k fıktívnemu publiku obraciame, je to skôr súčasť hry (ironický moment).

Na hre alebo nahrávaní sa zúčastňujú spravidla všetci prítomní – niektorí iba sporadicky zasiahnu do toku zvukov, ak cítia potrebu tvorivo prispieť. Samozrejme, aj potlesk, ktorý sa miestami na nahrávkach objavuje, pochádza od nás. Jednoducho, ak sme s hrou spokojní, oceníme sa sami. Nehráme pre publikum ani nepotrebujeme, aby nás hodnotilo. Aj keď radi sprístupníme svoju hudbu okoliu, prejavy nesúhlasu sú nám ľahostajné. Ak sa vám naša hudba nepáči, hrajte si sami.

Viackrát sa nám stalo, že nám bola položená otázka, „či to myslíme vážne“. Na základe akých kritérií sa tu však hovorí o vážnom? Pre nás čo je vážne, to je vznešené, čo je vznešené, to je slobodné a sloboda je vždy radostná. Ak mám radosť, myslím to predsa vážne, že ju mám. V tomto zmysle slova je radosť vážna. A my berieme úplne vážne to, že to (hud. konvencie) neberieme vážne. Máme to šťastie, že „teória našej hudby nevznikla ani pred vlastnou produkciou, ani po nej, ale vždy vznikala synchrónne ako vedľajší (významom, nie obsahom) produkt. Uvádzame ju tu iba v zhustenej forme, pretože v sebe obsahuje špecifıcké prvky, ktoré ak je niekto schopný prijať, rozpracuje si ich v sebe sám, ale ak nie, bolo by ďalšie rozvádzanie zbytočné aj pre vás, aj pre Nace.

Teda: Sme súčasťou prírody ako čokoľvek a na še schopnosti vnímať hudbu sú vlastne schopnosťami prírody samej, ktorá smeruje k duchu. Taktiež vieme, že nemožno tvrdiť v absolútnom zmysle slova, že vydávame zvuky my. Je jasné, že môžem vydať iba taký zvuk, na ktorý sú dané predpoklady (v nás a nástroji), že tieto predpoklady vznikli iba na základe ďalších predpokladov atď., teda že zvuk vydáva sama príroda a my sme v jej rukách iba nástrojom alebo prostriedkom, pomocou ktorého sa nerealizuje len to, čo sa musí. Jediné, čo by sme mali robiť my, je nezasahovať do toho a neupravovať to, čo v sebe cítime vznikať ako potrebu hudby, aby sme ani umeleckými a podľa možnosti ani psychologickými konvenciami neznásilňovali aktivitu prírody (hudby) aby sme sa stali nestrannými pozorovateľmi a nechali umelecké ambície prírody konať v nás.

Umelecká aktivita prírody totiž znamená to, že hmota neguje samu seba v prospech ducha, ktorý vlastne tento pohyb nepriamo vyvolal. Neovplyvňujme teda hudbu ničím, čo je v „našom duchu“, mohli by sme sa mýliť a ona existuje aj tak len preto, aby smerovala k nášmu duchu najčistejšiemu (zbavenému aj potreby čokoľvek „upravovať“). Upravovať by v tomto prípade nepochybne viedlo k ničeniu.

Ďalšie tvrdenie: Nie sú principiálne dobré a zlé zvuky. Každý zvuk je zvukom prírody, teda vzhľadom na ňu (a my sme jej súčasť) je každé kvalitatívne hodnotenie zvukov neúnosné. (Ich „hodnota“ je rovnaká.) Každý zvuk môže byť súčasťou hudby, ide iba o kvalitu a rozsah nášho vnímania. Ak by sme hodnotili zvuk vzhľadom na nás (na našu psychiku), ale ako časovo samostatnú jednotku, mohli by sme konštatovať, že vyhovuje alebo nevyhovuje našej chuti. Lenže žiaden zvuk nie je samostatný a pre nás môže byť krásnym zážitkom aj ukončenie nepríjemného zvuku. Ak by sme napr. rozkúskovali nejakú nám príjemnú hudbu na samostatné zvuky, z ktorých sa skladá, našli by sme v nich mnoho nepríjemných. Ale to len vtedy, ak by stáli samostatne, bez zvukov predchádzajúcich a nasledujúcich. V kontexte skladby sú rovnocenné s inými, lebo sú stavebným prvkom, bez ktorého by celok nebol taký, aký je.

Ak nájdete nejaký zvuk, ktorý sa vám aj v rámci skladby javí ako nepríjemný, v rámci širšom možno svoju nízkohodnotnosť stratí, určite však ju stratí v časovom rámci najširšom (život). Vtedy bude rovnako „dobrý“ ako ktorýkoľvek iný. Pri našej hudbe, pokiaľ možno, nehráme na nástrojoch, ale hráme sa s nástrojmi, so zvukmi, čo pokladáme za činnosť, ktorá sa viac blíži k umeniu. Pod pojmom „hra“ sa tu, samozrejme, nemyslí nejaká svojvoľná činnosť, ale aktivita, ktorá nie je zväzovaná účelnosťou, utilitárnosťou, snahami o čokoľvek, disciplínou a z toho vyplývajúcimi deformáciami. Má to byť umelecká aktivita čo najmenej závislá od nejakého cieľa, a práve preto smerujúca k cieľu jedinému – k nezávislosti, čistému duchu.

Každý z nás má pomerne citlivý vzťah k hudbe, ale takmer vôbec neovládame techniku. Podľa nás to nie je zásadná prekážka (niekedy je to dokonca „užitočné“, nie sme natoľko zaťažení konvenciami techniky, z čoho vyplynul zaujímavý tvorivý moment – „objektívna náhoda“). Nikdy neskúšame, po nahrávaní jednoducho vyberieme to, čo sa nám páči. Samozrejme, že žiadnu skladbu nevieme, ale hlavne nechceme hrať druhýkrát. Kvôli tomu si predsa hudbu nehrávame. Nacvičovať skladbu, aby sme ju mohli zahrať viackrát, sa nám zdá aspoň také nezmyselné, ako keď napríklad niekto sa usiluje viackrát namaľovať istý obraz. Toto „opakovanie“ by malo zmysel iba vtedy, ak by reprodukčná technika (magnetofón, fotoaparát) neexistovala alebo by sa dosahovaním opakovania dostavil (nový) účinok diela, hoci aj v tom prípade treba zvážiť, či novým účinkom bude nacvičovanie statočne vyvážené (hráme pre seba).

Čo sa týka postavenia jednotlivca v skupine, malo by platiť asi toto: Nájde sa motív, ktorý je nám, pokiaľ možno, všetkým spoločný a v jeho rámci sa jednotlivec slobodne realizuje tak, aby jeho aktivita nepotláčala inú. Teda sloboda obmedzená iba toleranciou k spoluhráčom. Náš pôvodný názov bol Lesní speváci. Keďže však pri našich stretnutiach, na ktorých sme počúvali hudbu, sa ozývalo väčšinou „Pusť tam nás“ (našu skupinu), boli sme nútení z praktických dôvodov zmeniť názov na „nás“ alebo inteligentnejšie The Nace.