Ťažko sa píše nekrológ za takým neprehliadnuteľným a mimoriadnym človekom, ktorého neopísateľná Hudba a  osobný vzťah s ním sa hlboko vryli do môjho života. Hovorím o jednej z najväčších postáv v dejinách slovenskej hudobnej kultúry, Mariánovi Vargovi, ktorý nás (zhodou okolností v tomto roku, bohužiaľ, obdobne ako iná neuchopiteľná osobnosť nášho hudobno-intermediálneho umenia Milan Adamčiak) opustil po dovŕšení svojej sedemdesiatky 9. augusta 2017.

Mág klávesovej hry na hammond, organ, klavír a syntetizátor, ničím neviazaná hviezda art rocku vymazávajúca v čase nastupujúcej postmoderny hranice medzi územiami tzv. vážnej hudby a bigbítu, skladateľ transžánrového vidu komplementárnej konfrontácie sofistikovaných kompozícií a originálne priezračných piesní, nezvyčajne invenčný improvizátor, a v neposlednom rade neuchopiteľná, vnútorne rozporuplná bytosť, pohybujúca sa na visutej hrazde nad vlastnými priepasťami. Neraz do nich spadol, no vždy sa vedel fénixovsky pozviechať a vytvárať jedinečné, nadčasové hudobné diela. Bol u nás jediný, kto najmä v prvej polovici 70. rokov minulého storočia úplne rovnocenne a nezameniteľne spoluvytváral charakter svetovej progresívnej art-rockovej hudby, načierajúcej do bohatstva tradície európskej písanej hudby. Bolo tomu tak nielen v zlatých časoch Collegium Musicum, ale i neskôr, v sólovej tvorbe na začiatku 21. storočia.

Môj hold Vargovi nechce a ani nemôže byť vzletný – patetizmy rovnako ako kamufláže neznášal –, má skôr črty osobných postrehov a spomienok, akýchsi dotyčníc s týmto slovenským hudobným géniom, ktorého smrťou sa u nás definitívne uzavrela jedna podstatná (asi nielen) hudobná éra.

Varga utváral svojím modusom bytia vnútornej slobody v hudbe i osobnom žití – ktorým sa vymykal sivému konformizmu a vzpieral akýmkoľvek pokusom o jeho definovanie – minimálne dve generácie, mal som šťastie, že do jednej z nich, tej mladšej patrím. Do kontaktu s jeho hudbou som sa dostával nevdojak vlastne už v detstve: asi ako každý v znelke televíznej relácie Nad listami divákov, v ktorej znel úvod z jeho Hommage à J. S. Bach, v odvysielaných piesňach z výborných, pre mňa vtedy ešte neznámych albumov Zvoňte, zvonky, Zelená pošta a Na II. Programe sna s Pavlom Hammelom (kamera zachytávala radšej jeho vysmiatu tvár, než ku klávesnici sa chúliaceho bizarného „Lizsta“ chuligánskeho výzoru s prepadnutými lícnymi kosťami), či vo vianočných pásmach s jeho čarovnou novoročnou kantátou PF 1972. Potom, ako som sám začal hrávať vážnohudobné kusy na klavíri v ĽŠU a rock v chalanských kapelách, som jeho hudbu už vyhľadával cielene – a udivene jej načúval… Zasiahnutý predčasnou smrťou výnimočne nadanej spolužiačky Veroniky Madajovej na Silvestra ´87 som nebol schopný niekoľko mesiacov normálne fungovať, až ma do života vrátil doslova zázrak slovenskej hudby – Collegium Musicum: Konvergencie (1971)… V čadčianskej knižnici som natrafil na úžasný dvojalbum na svoju dobu nezvyčajnej juxtapozície štyroch kontrastných druhov hudby (art-rockové suita vychádzajúca z témy Rimského-Korsakova, spomínaná vianočná kantáta, brilantné piesne a úchvatná  elektroakustická skladba Eufónia na záver), ktorý nahrali vtedy len dvadsaťštyriročný(!) Varga so svojimi rovesníkmi, basgitaristom Fedorom Frešom, bubeníkom Dušanom Hájekom a gitaristom Františkom Griglákom. Čím náročnejšej hudbe som sa postupne prakticky a neskôr i teoreticky venoval, tým viac som z diaľky obdivoval Mariánove rozhodnutia opúšťať zabehané trate…: či už na ďalšom polyštýlovom veľdiele Divergencie s orchestrálnou skladbou Musica Concertante v inštrumentácii Vojtecha Magyara (1981), ako aj na prvom sólovom, nekonvenčne poňatom, dosiaľ nedocenenom albume Stále tie dni (ktorý si zaslúži pozornosť nielen kvôli emblematickej Vežovej hudbe a tomu, že Varga na ňom cez vocoder dokonca spieva; 1984). Dodnes je však pozoruhodné jeho vtedajšie odvážne rozhodnutie venovať sa úplne voľnej, neidiomatickej improvizácii ako metóde, povedané Stravinským, vynachádzania hudby, a to priamo na pódiu asi ako prvý hudobník na Slovensku…

Prvé naše osobné stretnutie sa udialo vo februári 1992, kedy som sa mu telefonicky ohlásil, či môžem prísť za ním do bytu na Kozej ulici aj s platňou našej skupiny Teória Odrazu. „Tykaj mi!“, boli jeho prvé slová artikulované v slúchadle povestným chrapľavým hlasom. Schúlený v kresle, v opatere jeho anjela strážneho, manželky Janky, s tlejúcou povestnou cigarou medzi prstami, a hlavne s priamym pohľadom, ktorému neuhnete. Pritom prajne zvedavý a zároveň príznačne nekompromisný, uštipačne vtipný, napriek občasným trefným vulgarizmom vnútorným založením čistý, skryto krehký človek. A okrem iného nebývalo sčítaný intelektuál, schopný myslieť usúvzťažňujúco v neskutočných analógiách a provokovať paradoxnými postrehmi a otázkami… Onedlho dokonca prijal pozvanie ako utajený „krstný otec“ spomínanej LP na koncert našej kapely do klubu Rock Pop Jazz – nezaspal ani neodišiel. A na druhý deň som si telefonicky od neho vypočul asi najerudovanješiu hudobno-teoretickú analýzu našej hudby, de facto recenziu albumu, s akou som sa dovtedy nestretol. V tom čase, mimochodom, vytváral úžasnú intímnu hudbu k pásmu poézie Karla Kryla Dvě půle lunety aneb Rebelant o lásce. Ten si ju prišiel z Prahy vypočuť do Vargovho bytu. Po doznení tónov mu tiekli mu slzy – vraj cítil to isté, keď tie verše v exile písal.

Nasledovali moje ďalšie návštevy u Vargovcov (o. i. aj v súvislosti s jeho Výberovou bibliografiou vydanou Kysuckou knižnicou k jeho 45. narodeninám), aj stretnutia na jeho koncertoch – zakaždým, keď som sa mu za zážitok z nich poďakoval, vždy len precedil pomedzi zuby: „Nemáš za čo…!“ a zapálil si. Paralelne ako vytvoril s Hammelom, Peterajom, Hladíkom & spol. neprávom prehliadané albumy Všetko je inak (1989) a Labutie piesne (1993) a neskôr privolil ku koncertu prvého comebacku Collegia (1997), sa príležitostne, no s príslovečnou zaujatosťou venoval aj čaru nepredvídateľných improvizácií v dialógu s niekým iným (nadväzujúc tak na duo s gitaristom Lubošom Andrštom z Divergencií). Napríklad s Vladimírom Mertom na platni Stabil – Instabil/Cestou k… (1992), s Andrejom Šebanom, Ivou Bittovou, epizódne s Martinom Burlasom, Dodom Šošokom, Janom Kavanom, ba dokonca s Otomom Yoshididem a i. Neskoršie na prelome 20. a 21. storočia nachádzal zmysel aj vo vystavovaní sa riziku kolektívnej improvizácie s Ash Bandom, súborom Dana Mateja Vapori del Cuore a mojím zoskupením tEóRia OtraSu (niektoré naše „hudobné happeningy“, ako ich sám Marián nazval, sú zaradené ako bonusy na CD Bábkový režim zvuku, 2002).

V logike spätného pohybu vychýleného kyvadla však Varga postupne už dozrieva k inej sólovej polohe. V snahe o prinavrátenie zmyslu vlastnej hre a z potreby rehumanizácie do seba zahľadenej postmodernej hudobnej kultúry – ktorá navyše trpí z veľkej časti stratou pamäti – sa Marián Varga vracia k sémanticky veľmi zaujímavému intertextuálnemu portrétovaniu motívov z jeho srdcu blízkych diel z dejín tzv. vážnej hudby. Na pôdorysoch viac-menej lakonicky poňatých, no koncíznych etúd sa venuje kompozičným metódam ich rekontextualizačného citovania, resp. derivovania, žánrovej hybridizácie či konverzie (V. Godár), čiže osobitým transformáciám, alebo ako to formuloval svojho času ruský muzikológ Michail Semjonovič Druskin, portrétovaniu zvolených hudobných modelov. Postupne tak vykryštalizoval koncertný program Solo in concert (2003), v ktorom Varga viedol dialógy s príznačnými odkazmi na nimbus hudby Bacha, Vivaldiho, Händela, cez Beethovena, Chopina, Brahmsa, Debussyho, Šostakoviča, až po milovaného Bartóka, či poľskú školu sonorizmu, svojho učiteľa Cikkera a mnohých ďalších velikánov. V konfrontácii nesuplovateľnosti akustického klavíra a sónických možností syntetizátorov, z ktorých vedel vždy vydolovať sugestívne hrejivé farby, tu máme dočinenia s akýmsi Vargovým komorným, výberovým kompendiom, ktorému možno porozumieť a doceniť ho s odstupom času azda ešte viac teraz, než v čase jeho vznikania. Mal som možnosť pozorovať vývoj tohto projektu od počiatku, konkrétne, aj na niektorých jeho koncertoch, ktoré som organizoval, či sprostredkoval v rozmedzí rokov 2001 – 2013 v Nitre v rámci cyklu Hermovo ucho a festivalu PostmutArt (na ktorom vystúpil, mimochodom, v jeden večer, povedľa iných veľkých osobností, Chrisa Cutlera a Amy Knoles z EAR Unit, ktorých veľmi zaujal).

Obdobnú metódu transformácie či už zamlčaného, alebo zjavne priznaného modelu, aplikovanej nielen na časti, ale i celok projektu, som napokon použil na vlastnom albume Konvergencie do vrecka (2009/2010) aj s textami Petra Milčáka, ktorý je explicitnou poctou Vargovmu konceptu spred štyroch desaťročí. Prijal opäť pozvanie aj so ženou Jankou na jeho „krst“ do A4 – Nultého priestoru (bývalého legendárneho V-klubu, pôsobiska ranných Prúdov i Collegia), kde sa po rokoch stretol s Vladimírom Mertom, Mikolášom Chadimom, Zuzanou Homolovou, ale i Robom Rothom a J. B. Kladivom, z ktorých každý ochotne na tomto CD i na koncerte hosťoval.

V tom čase, na prelome prvej a druhej dekády tohto storočia došlo k druhému, kontinuálne životaschopnejšiemu comebacku Collegia s Frešom, Griglákom a flexibilným talentovaným bubeníkom M. Valihorom, čoho dokladom je reminiscenčný, no viac než presvedčivo odohratý koncert v bratislavskom divadle Aréna zaznamenaný na DVD/2LP Speak, Memory! (2009). Zdalo sa, že Varga v posledných rokoch hrá akoby na istotu – zohraté Collegium Musicum šlapalo ako staré dobré hodiny (úplne posledné Mariánovo verejné vystúpenie sa uskutočnilo, mimochodom, symbolicky práve s touto legendárnou skupinou 19. apríla tohto roku na koncerte k jeho jubileu), sólový koncertný program bol dlhodobo overeným ťahákom, s Moyzesovým kvartetom a Nonetom nahral dve CD recyklujúce jeho známe piesne a skladby v inštrumentácii iných aranžérov. Niekto možno predsa len čakal – ako to bolo u Vargu po istých odmlkách zvykom – výraznejší posun niekam inam… Celý život chorľavý Marián, ktorý bojoval kedysi s démonmi alkoholickej závislosti a rôznymi ťažkými fyzickými i psychickými stavmi, v posledných rokoch čoraz menej vládal, navzdory tomu opäť prekvapil.

Začal sa totiž trochu utajene, no čoraz viac venovať písaniu partitúr komorných i orchestrálnych diel zjavne trochu inej poetiky. Keď ma počas jednej návštevy primäl vypočuť si nahrávku jeho dokončeného 2. sláčikového kvarteta, zostal som nielen zaskočený, ale i prekvapený. Varga tu znel výrazne inak, než som bol z idiómov jeho skladateľského rukopisu navyknutý. Potešila ho moja poznámka, že v tejto kompozícii je v istom zmysle „nespoznateľný“. Čosi z jeho nepoznanej tváre ako skladateľa naznačili aj diela uvedené o rok neskôr na jeho veľkom profilovom koncerte v Slovenskom rozhlase (kde však boli dosť nešťastne inými upravovateľmi dovrzané jeho piesňové a inštrumentálne hity). Mám na mysli, napríklad, pozoruhodné orchestrálne skladby Punctum contra punctum a Ouvertúra (zo zamýšľanej rozsiahlejšej kompozície) a komorné kusy ako Pastorále pre flautu a Elégia pre violončelo a klavír. Ešte predtým skomponoval pre rovnaké nástroje skladbu Antifóna, ktorú neraz aj sám uviedol s violončelistom Jozefom Luptákom – pre neho napísal o. i. Sólo cello pre J. L. (tento slovenský violončelista nie náhodou dal svojmu úspešnému medzinárodnému hudobnému festivalu názov Konvergencie). Postupne dokončil aj tretie sláčikové kvarteto, ba i štvrté, ktorému dal skromne názov Quattro Movimenti per 4 archi (nájdete ho v interpretácii Moyzesovho kvarteta na jeho poslednom CD Marián Varga + Noneto, 2011), Hymnus pre 4 violončelá (existuje aj v kratšej verzii ako Hymnus Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici), ďalej Smútočnú hudbu za svojím zosnulým kamarátom Jánom Langošom pre tri violončelá a klavír, napokon aj Speak, Memory pre sláčikové kvarteto.

Na konci roka 2016, krátko potom ako mu bola udelená cena Pavla Straussa v Nitre, mu 13. decembra Vladimír Godár zorganizoval v cykle Albrechtina – (Ne)známa hudba koncert komorných diel za prítomnosti Vargovcov, ktoré zazneli takto „pokope“ asi po prvýkrát. Verím, že sa raz dočkám ich vydania na hudobnom nosiči, ktorý by (azda aj spolu s vyššie spomenutými, azda už nanovo naštudovanými orchestrálnymi opusmi) dôstojne uzavrel jeho úctyhodnú diskografiu. V rozhovore, ktorý mi Varga dávnejšie poskytol, sám sebe prorokoval, že keď nebude vládať hrať, bude asi len písať. Písal aj keď už temer vôbec nevládal a dokončil o. i. svoju Ave Mariu.

Po Mariánovej smrti som si vypočul znovu, deň po dni mnohé, kdesi pre mňa už zvnútornene „zadefinované“ albumy a musím priznať, že zostal som mnohokrát nečakane udivený – ako napísal Ludwig Wittgenstein vo svojich Rozličných poznámkach, v časovom posune sa menili posunky známych skladieb do prekvapujúco nových podôb, vďaka čomu som nachádzal nové a nové súvislosti v unikátnej logike Vargovho hudobného myslenia.

Prvé slová, ktoré som od neho počul boli „tykaj mi“, a posledné – keď som šiel k nemu domov v Čiernej vode zagratulovať mu k sedemdesiatke, lúčil sa napojený už na kyslíkový prístroj v polosede na lôžku – „maj sa dobre a ďakujem“. Mal som sto chutí povedať: naozaj nemáš za čo… To my Tebe, Marián, ďakujeme za to, že si tu bol s nami a daroval nám svoju Hudbu…! Pri jej načúvaní nám bude vždy dobre. Navyše, zostane tu s nami až na veky vekov, naisto… (Tak zvykol, asi ako vieš, prekladať „amen“, posledné slovo modlitby Ján Amos Komenský, biskup Cirkvi bratskej, v ktorej podzemnom chráme na Cukrovej ulici v Bratislave sme sa 13. augusta 2017 prišli s Tebou naposledy rozlúčiť.)

Julo Fujak
13. septembra 2017

Text vyjde v pripravovanej Vlne číslo 72/2017