Balla svojou najnovšou prózou Veľká láska (KK Bagala, 2015) značne sproblematizoval situáciu čitateľom populárnej, relaxačnej, motivačnej či terapeutickej literatúry. Vcíťme sa na chvíľu do ich pozície. Nielenže v texte nenáj deme žiadny návod na získanie veľkej lásky, no absentuje tu čo i len náznak romantickej línie, ktorú tak radi sledujeme napríklad vo viacerých televíznych produkciách hispánskeho či me xického pôvodu. Hlavný hrdina – Don Juan, Pablo alebo dokonca Enrique – nemá potenciál naplniť očakávaný ľúbostný vývoj, je to mamľas s nepríťažlivým menom Andrič, ktorý nevypustí pekné slovo z úst, len tára – tára o sebe, o svete, o politike, čo to má s láskou? V intímnych scé- nach vidno Andričovo tučné brucho a pleť plnú vyrážok, o svoju ženu nijako nebojuje, akoby bol muchou prilepenou o stenu pomocou žuvačky – objaví sa ďalší chlap a Andrič nič, ani slzu, ani päsť – akáže potom veľkosť lásky? Bez preháňania možno napísať, že Ballov román je sklama ním pre každého vášnivého prijímateľa Danielle Steelovej či Táne Keleovej-Vasilkovej. Jediné,čo tu možno vyzdvihnúť, je výrazná červená obálka – zarmútený čitateľ tak knihu nemusí hneď zahodiť, hodí sa aspoň k farebnej výzdobe knižnice. Beda však, ak by si ju nejaký známy chcel vypožičať!

Dosť však bolo empatie. Naivní čitatelia majú pravdu v jednom – Ballov posledný román je špecifıcký, a to nielen vo vzťahu k červeným knižniciam, ale aj v rámci kontextu spisovateľovej doterajšej tvorby. Od Leptokarie až po Oko Ballov čitateľ počas percepcie textu osciluje medzi de personalizovanou, nefungujúcou, často až pato logickou skutočnosťou a egocentrickými, fılozo fujúcimi, zvyčajne realitou opovrhujúcimi jed notlivcami. Aj keď sa Balla od základného konceptu vo svojej tvorbe výrazne nevzďaľuje, predsa sa mi zdá, že v interpretácii Veľkej lásky možno viac ako inokedy uvažovať o tragike skutočnosti a najmä o tragickosti protagonistu.

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna