Salman Rushdie : Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem dní
Bratislava : Slovart, 2016
Preložil : Otakar Kořínek

Kedysi dávno, v 12. storočí, Ásman Peri – Nebeská víla, Princezná blesku a dcéra vládcu džinov v čarodejnej ríši zvanej Peristan, zostúpila na Zem a zaľúbila sa do fılozofa Ibn Rušda, muža s veľkým umom a mizerným majetkom, známeho na Západe aj ako Averroes. Džina Dunja, čo znamená „svet“, mala k ľuďom (a knihám) na rozdiel od ostatných džinov vždy blízko a splodila s fılozofom množstvo potomkov. Bola totiž nadmieru plodná. Ibn Rušd je však v nemilosti. Jeho spis Rozpornosť rozpornosti, polemizujúci s kritikou fılozofov „nedotknuteľného“, takmer storočie mŕtveho Peržana al-Gazzálího z Túsu, si vyslúžil posmech. Donedávna ešte osobný lekár cordóbskeho kalifa Abú Júsufa Jakúba sa ocitol v exile. A Dunjino prekliate potomstvo („Dunjázát“) sa onedlho rozpŕchne po celom svete, osudne predurčené vzdialiť sa bohu.

O osemsto rokov zasiahne New York katastrofıcká búrka a po nej čosi ešte horšie: doba „Čudesnosti“. Štrbiny medzi svetom džinov a ľudí sa po stáročiach opäť otvorili a svet sa odrazu viac neriadi prírodnými ani logickými zákonmi rozumu. Ľudí vo zvýšenej miere zasahujú blesky, stúpajú ako balóny do stratosféry alebo sú naopak zatláčaní do zeme… Realita prestala byť racionálna a stala sa svojvoľnou, protirečivou a absurdnou. Je vesmír ako taký… iracionálny? Blíži sa koniec sveta? A ako to súvisí s posmrtnou polemikou dvoch rozhádaných fılozofov? Princezná blesku sa musí opäť vrátiť do sveta, aby zhromaždila svoje roztratené potomstvo a vypravila sa s ním do poslednej bitky…

Aktuálny román Salmana Rushdieho uvádza ako incipit citácia z Goyovho obazu č. 43 z cyklu Los Caprichos: „Spánok rozumu plodí príšery.“ Ako vieme, citát pokračuje ďalej: „Avšak fantázia v spojení s rozumom je matkou umení.“ Aj Rushdieho kniha je akousi večnou polemikou medzi Rozumom a… tým druhým (vierou, fıkciou, snom); príbehom o nerozumných časoch, keď sa ľudia „odvrátili od zákonov reality a cítili sa doma v oslnivejšom rozmere fantazijnosti“ (s. 88). No prípadné (oprávnené) očakávania, že odzrkadľuje podstatné historické tendencie súčasnosti, že ide o tzv. „veľký“ dobový román, sú žiaľ prehnané.

Ústredný fılozofıcký spor medzi al-Gázzálím a Ibn Rušdom, aktuálny aj po stáročiach, je vedený iba po značne povrchnej, zjednodušujúcej až banalizujúcej linke. Chudák Gazzálí vyznieva až absurdne, priam ako karikatúra. Pokiaľ by Rushdie usiloval o skutočne dôležitý román nového storočia, ktorý by vystihoval jeho „čudesnosti“, potom by spor racionalizmu a idealizmu (či spiritualizmu) musel ísť podstatne viac do hĺbky. Nemohol by byť skrátka natoľko plochý, jednostranný a v podstate vyprázdnený. A tak jednoznačne sa prikláňať k jedinej, pseudo-osvieteneckej interpretácii dejín.

Ibaže by Rushdieho ambíciou v skutočnosti nebolo napísať veľký román o súčasnosti (ktovie, či je to vôbec ešte možné…) – hoci sa tak do istej miery zároveň tvári, a to je jeho jediný kardinálny problém. Namiesto knihy, ktorá by popri svojej hravosti zároveň vypovedala čosi podstatné o „duši doby“, predviedol iba fabulačné majstrovstvo a štylistickú bravúru ako džezový hudobník, ktorý si je až príliš istý svojou virtuozitou. Dva roky, osem mesiacov a dvadsaťosem dní nie je totiž nič viac ani nič menej ako roztomilá hračka, intelektuálne štylistické cvičenie, kompendium vcelku pekných a zábavných – nepodstatností.

A vlastne aj to je už dosť! Frenetické, bujaré, exotické rozprávanie pre rozprávanie, pre potešenie z rozprávania samotného – tak ako napokon aj „Házar Afsána“, čiže Tisíc a jedna noc, Rushdieho intertextová predloha, kde si neznámy autor tiež musel vymyslieť zámienku, aby prinútil Šeherezádu rozprávať stále znova a znova. Excentricita, extravagancia burleskného fabulovania skĺzne občas až k samoúčelnosti, no prezrádza veľkú lásku k rozprávaniu a úprimné potešenie z neho.

Rushdieho próza má blízko k stále populárnemu štýlu magického realizmu (napr. A. Baricco), z ktorého sa stala akási značková nálepka inteligentnej, no zároveň zrozumiteľnej literatúry. Tento prístup je jedným z prejavov literárnej postmoderny s typickým dôrazom na hru namiesto výpovede, symbol skutočnosti namiesto (sociálnej, historickej…) skutočnosti samotnej (či sofıstikovanejšie: označujúce namiesto označovaného či dokonca – bez neho), odľahčený humor znižujúci vážnosť tragédie, štylizovanú excentrickosť postáv či veľké množstvo motívov a príbehov, drobných, ornamentálne vycizelovaných, minucióznych historiek. Priam excesívne rojenie príbehov-v-príbehoch pritom postmodernu naprieč epochami paradoxne spája so samotným prazdrojom fabulácie, akým sú napríklad práve Príbehy tisíc a jednej noci (pozri napr. charakteristická štruktúra ustavičného „odbočovania“ pri motíve príbehov z čínskej kazety). Príbehy vložené do iných príbehov a prerušované uprostred, práve v tom najlepšom… vyvolávajú doslova závrat.1

K postmoderne vedie aj línia viacvrstevnosti diela, pojmy ako palimpsest či double coding, a s tým súvisiaca hybridita štýlov: rozprávkové sa mieša so sci-fı (navigačný systém lietajúcich kobercov), fılozofıa s komiksom. Na jednej úrovni môžeme totiž Dva roky… čítať ako čistý superhrdinský komiks; hrdinovia sú skice, čiernobiele abstrakcie rovnako ako ich hodnotový svet (prvoplánový protiklad Dobra a Zla). Nepriateľ by však mal byť aj fılozofıcky defınovaný. Inak sa stáva iba prázdnou stranou, insignifıkantom: svojvoľným prvkom, ktorý nič neoznačuje. To je situácia, ktorá hrozí, ak postavíte jedného džina s nadprirodzenými schopnosťami proti druhému, s rovnako arbitrárnymi (!) superschopnosťami. V čom sa vlastne bojujúce strany líšia? Čo reprezentujú? Aký zápas Dobra a Zla? Absolútna moc džinov po chvíli začína nudiť a hlavne – čo vlastne znamená? Aké… Dobro a Zlo?

Rushdie, samozrejme, neostáva na rovine prostého spektákla a akcie, ale pokúša sa zodpovedať aj tieto „fılozofıcké“ otázky. No jeho naskrutkovanie zápasu gigantov na ideologický chaos dneška, tej iracionálnej, šialene zrýchlenej doby (s. 226), predsa len vyznieva trochu násilne a prvoplánovo. Nevyhne sa ani gýčovým metaforám. Napr. pasáž o tzv. oddeľovaní. Vraj žijeme v dobe, pre ktorú je charakteristické oddeľovanie: nielen ľudí od zeme, ale aj spisovateľov od tém, príčin od následkov, slov od významov, bohatých od chudobných… (s. 171). Príliš premúdrelé, príliš všeobsiahle…

Aj samotný „Dunjázát“ (pomenovaný podľa Šeherezádinej sestry), „vyvolený národ“ (s. 45), predstavuje typickú esenciu hybridity, z ktorej pramení celá Rushdieho tvorba a vôbec jeho postavenie globálnej literárnej persony. Celebrity obývajúcej kozmopolis univerzálneho sveta bez „príťaže“ špecifıckej (etnickej, náboženskej) identity. (Práve preto sú však najsilnejšie pasáže knihy venované priam milostnému vyznaniu rodnému mestu…, pozri s. 181 a nasl.). Rushdie vystupuje proti všetkému pravovernému, ortodoxnému ako čomusi zaslepenému, polovičatému, nerozumnému. Jeho román je oslavou „bezfarebnosti“ (s. 293), ideologickej promiskuity, „útočnej senzuality“ metropoly (s. 293) s jej školami, rovnako ako aj jej nevestincami! Je „intertextuálny rovnako ako intersexuálny“ (s. 119). Potomkovia džiny reprezentujú všetky národy a náboženstvá sveta – vrátane ateizmu. Je to pravé podhubie slobodomyseľnosti a postmoderného relativizmu, ktorý nie je a-teistický z presvedčenia, ale ako nezamýšľaný dôsledok tejto plurality identít. Nie náhodou predsa v románe svet zachráni polyglot, hovoriaci mnohými cudzími jazykmi…

Je to skrátka a dobre modelová postmoderna a je to tak fajn, nebolo by na tom vlastne nič zlé… Ibaže, možno je to už tak trochu pasé. Možno sa tento prístup k dielu už vyčerpal a je načase očakávať od veľkej literatúry niečo – iné. Nie „viac“ (lebo viac môže byť aj viac z toho istého, more of the same ako pri fılmových sequeloch či remakoch). Problém s Dvoma rokmi… je ten, že sa tvári, že toto „viac“ skutočne ponúka, ale je to žiaľ iba fake. Náhradka.

Vezmime si napríklad džinov. Čo sú vlastne zač? Bohovia nie, veď aj medzi nimi nájdeme ateistov. Zdá sa, že majú predstavovať najmä symbolický obraz iracionálneho chaosu, ktorý postihuje našu dobu „Čudesností“ – chaosu bez ideológie, fılozofıe. Vyčíňanie džinov reprezentuje okrem iného (napr. konšpiračnej paranoje) súčasnú vlnu terorizmu náboženských fundamentalistov. Ani teroristi predsa nemajú nijakú „reálnu“ ideológiu. Príčinou terorizmu je, ako vieme, nedostatok sexu… Príliš zjednodušené? Posolstvo, že práve „náboženstvo odvráti ľudí od boha“ (s. 68), lebo je zneužívané na ospravedlnenie násilia…, vyznieva doprázdna ako tendenčné klišé a ukážka neporozumenia, ahistorického zjednodušovania či zbožného priania, aby ľudstvo konečne mohlo „boha odložiť, ako chlapci a dievčatá odkladajú svoje hračky z detstva“ (s. 291). Nuž, také ľahké to veru nebude.

Perspektíva ďalekej budúcnosti, z hľadiska obyvateľov ktorej je celé rozprávanie retrospektívne podané, je totiž úplne vytrhnutá z dejinného kontextu. Dejiny sú z pohľadu tejto budúcnosti už iba legenda. „Toto je príbeh z našej minulosti, z času takého vzdialeného, že sa niekedy sporíme, či to nazývať dejiny, alebo mytológia,“ (s. 215) píšu naši budúci potomkovia. Doba „čudesností“ nemá v skutočnosti nijaký, ani len metaforický vzťah k aktuálnemu dianiu, jeho podstate a príčinám – skôr ho ideologicky maskuje. Chce mať naopak vzťah k domnelej bezkonfliktnej budúcnosti, kde osvietený Rozum opäť zasadne na trón. Už navždy.

Rozum, tolerancia, veľkorysosť, znalosti, sebaovládanie… (s. 294) – mierumilovný, civilizovaný svet budúcnosti sa skrátka musel rozlúčiť so zaostalou minulosťou. Aspoň teda v Rushdieho románe. Odlišnosti (rasy, jazyka…) už viac ľudí nerozdeľujú, naši potomkovia môžu na počkanie meniť pohlavie, farbu kože, potláčať negatívne emócie. Nie je to žiadna dystópia, ale naopak, konečné šťastie ľudstva! Títo Budúci už viac nesnívajú – to je cena za „krásny nový svet“, mier, prosperitu, múdrosť, dobrotu a pravdu. „To nespútané v nás, ktoré uvoľňoval spánok, je skrotené, a temno v nás, ktoré poháňalo divadlo noci, je utíšené. / Sme šťastní.“ Lenže hneď vzápätí dodáva: „No občas si želáme, aby sa sny vrátili. Občas, keďže sme sa celkom nezbavili zvrátenosti, túžime po nočných morách.“ (s. 294). Práve toto, tento stav je však skutočný splnený sen – sen, ktorého druhé meno znie vždy rovnako: nočná mora! Sen o konci dejín, o veľkom zbrataní národov, blahobyte pre všetkých… Je to skrz-naskrz falošná predstava – fantázia, ktorá zakrýva, že nie je univerzálna! Že aj „progresívny liberalizmus“ má svoje limity a vždy bude niekto vylúčený z Rushdieho šťastného spoločenstva. Jeho naratív je skrátka… hlboko ideologický.

To však nič nemení na fakte, že je to veľký spisovateľ. Domnievam sa dokonca, že si bol pri písaní týchto rozporov dobre vedomý. Veď napokon aj sám priznáva: „všetci sme uväznení v príbehoch“ (s. 122). Jednotlivci sú väzňami svojho solipsistického rozprávania, rodiny zajatcami rodinného príbehu a spoločenstvá, tie sú pevne uzamknuté vo vlastných, idiosynkratických verziách dejín. Preukazuje dokonca nevídanú jasnozrivosť, keď konštatuje: „Rozprávania na seba narážajú a vedú k vojne“ (s. 122); nezlučiteľné verzie bojujú o priestor. Áno. „Naše fıkcie nás zabíjajú, ale keby sme ich nemali, aj to by nás možno zabilo.“ (s. 123). Každý príbeh udržuje pri živote identitu svojho rozprávača.

1. Ako ten o pánovi Airagairovi v pracovnom tábore, kde stavajú stroj budúcnosti; alebo o chorobe mlčania; nemilujúcom otcovi a dcére, ktorá mala byť synom; o kupcovi a smejúcej sa rybe; o príbehových parazitoch; zvodcovi, čo sa zamiloval do každej ženy, ktorú uvidel; či napokon aj príbeh o posmrtnej hádke fılozofov.