1 : VEĽKÝ MAJETOK

Balzaca (1799 – 1850) dnes už nikto nečíta. O Balzacovi veľa ľudí (neskôr narodených) ani nepočulo. A kto ho predsa len číta, číta ho skôr len pre zábavu. Čiže neberie ho až tak vážne. Balzac patrí do devätnásteho storočia, medzi kurtizány a žobrákov. Balzacov kritický realizmus sa nás netýka, náš svet je iný a my máme úplne iné starosti.

Balzac povedal, že „za každým veľkým majetkom sa skrýva zločin“. Nič ohromujúce, aj malé dieťa vie, že zbohatnúť poctivou prácou nemožno. No i tak sa nájdu takí, čo si myslia, že demokratické mechanizmy väčšinu majetkových zločinov odhalia. Mechanizmy demokratického kapitalizmu. Hm, pekné protirečenie: demokratický kapitalizmus. To musí byť niečo ako kresťanská demokracia. Kresťanstvo má najvyššieho boha, spasiteľa, anjelov, svätcov, pápeža, cirkev, rehoľníkov. Ale inak sme si všetci rovní. Nie inak je to aj v demokratickom kapitalizme. Niektorí sa narodia do bohatších rodín, kým iní do chudobnejších. Ale inak máme na štartovacej čiare „potkaních pretekov“ rovnaké šance.

Blahobyt by si každý mohol predstavovať inak, ak by nehrozilo, že pri realizácii svojej predstavy príde aj o gate. Pretože ak sa vaša predstava o blahobyte v niečom odlišuje od modelu, ktorý spoločnosti vnucujú napríklad fınančné skupiny, potom si koledujete o poriadnu šlamastiku. Ná- tlak všetkých fınančných mechanizmov človeka tlačí do pozície galejníka, do povinnosti, aby sa hnal za takou vidinou blahobytu, ktorá mu možno nie je vôbec vlastná. Presnejšie povedané: bohatí smieme byť len jediným spôsobom, všetky ostatné varianty akéhosi alternatívneho bohatstva nás skôr či neskôr privedú na žobrotu.

Zaznelo slovo zločin. Jan Keller (1955) v Abecede prosperity píše: „Organizovaný zločin je nejlogič- tějším výrazem čistého trhu bez skrupulí. Ve společnosti, kde rozum je z důvodu efektivity redukován na pouhý nehodnotící kalkul, nemohou přímo z tohoto rozumu vyplynout žádná omezení pro hledání ziskových příležitostí. Lidské normy a etické principy nijak nepřispívají ke zvyšování ekonomické racionality. Z čistě ekonomického hlediska je pošetilé podnikat ve výrobě hraček, jestliže dětská pornografıe přináší momentálně při nižších nákladech mnohem vyšší zisky. Organizovaný zločin podniká v těch oblastech, kde zvy- šování užitku nerozlišuje hranici šíleného, perverzního či kriminálního. Tato čistě jen konvenčná hranice je ovšem do jisté míry určována více mocenskými zájmy státu než morálkou. ( … ) V tradici myšlení Maxa Webera by snad bylo možno organizovaný zločin zahrnout do kategorie regulérního kapitalistického podnikání, ovšem pouze v tom případě, když zločinci podnikají nikoliv nárazově, nýbrž systematicky, a při bilancování svého zisku používají metod podvojního účetníctví.“ No ale či sa dá v súčasnosti úspešne podnikať bez podvojného účtovníctva? A či sa dá podnikať bez odvahy, teda bez ochoty prekročiť určité konvenčné hranice a vydať sa v ústrety niečomu, čo nepodnikavý človek považuje za šialenstvo?

Celý článok si môžete prečítať v novom vydaní časopisu Vlna