DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ: DETI HAMELNU; recenzia Dereka Rebra

Text bol uverejnený v časopise Vlna 85 s témou SLOVENSKO/BRATISLAVA.

Knižný debut Dominiky Moravčíkovej bol pre jej kvalitné časopisecké publikovanie, potvrdené víťazstvami v súťažiach Básne 2019 a Poviedka 2019, ale aj vďaka online pozornosti vyzeraný s vysokými očakávaniami. Tie moje sa do veľkej miery naplnili.

Kniha, ktorá je rozdelená do náladovo aj myšlienkovo relatívne prepojených, predsa len však dostatočne samostatných oddielov, síce (ako každé dielo) nesie ozveny iných – v zhode s jej poetologicky zvláštnym a navyknuté recepčné nároky produktívne sklamávajúcim charakterom aj žánrovo rôznorodých (dvojdomosť autorky sa prejavuje aj v sujetovosti a naratívnosti básní, nehovoriac o premyslenej mikro- a makrokompozícii knihy) a kvázi protikladných diachrónnych a synchrónnych – poetík (L. Vadkerti-Gavorníková, E. Luka, A. Ondrejková, M. Haugová, M. Ferenčuhová či M. Tallo: tvorba oboch sa najostrejšie ozve na s. 35; ale aj lyrizovaná próza [naturizmu], texty autoriek ako D. Madro, A. Sabuchová a iné), hlavne však prináša nenásilne rázny básnický a intelektuálny odkaz. Túto knihu treba čítať, nasledujúce riadky sú len chabým pokusom o analyticko-interpretačné sprostredkovanie jej ťažko prenosnej príťažlivosti.

Prvá časť, ktorej názov Soviareň konotuje okrem iného (vrátane povestí či slova veštiareň, ktorého obsah sa sprítomní viac ráz, najvýraznejšie cez ľudový akt „liatia olova“ v tretom oddiele) dianie okolo Harryho Pottera (rozprávkovosť je spolu s mýtmi, legendami, fantastickou mystickosťou či baladickosťou významnou, ani nie tak sur- či ireálnou, ako skôr rovnocenne paralelnou, simultánnou zložkou „reality“ recenzovanej knižky), sa dá čítať (hoci nie jednoznačne) v partnerskom (najmä báseň Tinktúra) aj širšom (nielen environmentálnom: „teplo, ktoré sa vyparuje zo zvierat / sa nedá zavrieť do skleníkov“, s. 13) zmysle, s (nezámerne) nanajvýš aktuálnym presahom: „Rozprávky na dobrú noc o suchom podloží hory / by si nikto nemal pamätať / je dôležité v čase nepokoja // stratiť pamäť“ (s. 11). Hneď v prvej básni sme svedkami zámerného opakovania, ktoré sa (tak v synonymickej, ako aj totožnej podobe, a to v rámci jedného textu aj knihy vo svojom celku) vyskytuje tiež i neskôr a spolupodieľa sa na jej rytmicky dôraznom – v niektorých častiach (spolu so zaklínadlami, číselnou symbolikou a pod.) i s folklórnym plánom zbierky korešpondujúcom – charaktere, pričom chvíľami svojou zdanlivou nešikovnosťou (s ktorou súznie aj nedôslednosť v interpunkcii, keď na pozične rovnocenných miestach raz je, inokedy nie je bodka či čiarka, čo pri tradične precíznej jazykovej redakcii tohto vydavateľstva vnímam ako zámer), potenciálne redundantnou doslovnosťou či dopovedaním spoluvytvára niekedy akoby detské, neprešpekulované, a predsa jazykovo aj kompozične sofistikované, prospešne svojské univerzum: „ale do pol­ noci stihne ochladnúť na kosť / a tvrdá kosť hory leží v podzemí“ (s. 11); „požívať a pohlcovať, čo ľudia nikdy nemôžu / pohltiť a po­ žiť “ (s. 14). Prípadne má opakovanie terminologický charakter, keď nie je autorským zámerom synonymicky invenčné básnenie, ale (implicitne kriticky posunuté) zrkadlenie odborného jazyka: „Toto dieťa nemá končatinu navyše / alebo nezvyčajne tvarovanú končatinu / alebo čokoľvek na prvý pohľad nezvyčajné“ (s. 21).

Pokiaľ ide o tvarovú rovinu, verše sú od začiatku esteticky uhrančivé nielen vďaka dôrazu na netypickú obraznosť, ale aj pre vecnú (p)opisnosť a chvíľami neagresívnu direktívnosť (podporovanú občas druhou osobou singuláru – cielenú rôznym adresátom vrátane seba; zapájané sú – v zhode s nielen časovo rozpínavým charakterom diela – priebežne rôzne osoby, vrátane neurčitého „ktosi“, s. 13), ktoré sú v intenzívnom pnutí s i zmienenými kvalitami tuženým obsahom. Hoci, ako ukážem neskôr, niekedy autorka hranice medzi dualitami zachováva (a je otázne, do akej miery úmyselne), väčšinou je pre jej písanie typické stieranie striktných čiar medzi nimi, čím (spolu s angažovanosťou) pripomína časť tvorby J. Bodnárovej: „budeš […] prenášať čas / ako pán aj služobník“ (s. 12; báseň, z ktorej pochádza citovaná ukáž- ka, sa dá interpretovať aj v heglovsko-nietzscheovskom kontexte dialektiky pána a raba, ale aj v zmysle ich čoraz väčšej – spotrebiteľskej, civilizačnoprírodnej, politickej… – previazanosti: „Telo, ktoré lovíš […] otázka potravy / ostáva aj po zovretí / v útržku kože visieť na zobáku […] Si v tom nevinne a vždy budeš“ (s. 12). Úvodné texty knihy sú výrazne dotované prírodnými motívmi, najmä flórou, no vzťah subjektky k nej je (v zhode s vyššie zmieneným nejednoznačným postojom k dualitám) ambivalentný. Na jednej strane čítame naše prepojenie s planétou: „Telo […] podľa krivky riek / nie je nikdy ako bytosť celkom pre­ konané“ (s. 12), nekarteziánske stotožnenie človeka s prírodou ako jeden z plánov potenciálne partnerskej básne („riečny or­ganizmus bez očí a tváre / ktorý sa mi od istej chvíle zahryzol do hrude / ostal navždy pripevnený“, s. 16), na druhej strane zaznie (artikulovaný) odstup: „nevyšla som zo zeme // ale z iného tela“ (s. 17). Ani ten však nie je toporný, lyrická hrdinka si uvedomuje vzájomnú prepojenosť „od zeme vždy odlíšeného ale vždy k zemi / pripevneného“ (s. 17; toto dvojveršie je významovo nosne od- členené zátvorkou), našu závislosť od vesmíru („Ktosi obracal stránky máp súhvezdí / a zapisoval choroby, ktoré z nich vznika­jú“, s. 13), predsa len však zastáva skôr pozíciu nezúčastnenej („nemôžem povedať, že mám vzťah ku korienkom, / podzem­ným bezstavovcom a blatu“, s. 17) pozorovateľky. V závere sa k nej zaujímavo pridáva partner, ktorým nemusí byť nutne muž (aj kontext ostatných básní dáva len málo rodovo jednoznačnejších gramatických indícií), alebo ak, tak skôr ako zástupca androcentrických „hodnôt“, ktoré však nie sú podrobené kritike, naopak, „jeho“ metódy sú sprostredkované ako striktné a nežné súčasne: „A keď spolu pozorujeme, pretriasame čiernu zem, / nie sme jej súčasťou. // Ty k svojim rastlinám pristupuješ starostli­vo, / rigorózne, vedecky“ (s. 17). Nasledujúca jemná irónia (ktorá sa tak môže iba javiť, v skutočnosti môže ísť o opäť až detsky „naivnú“ apoteózu) myšlienkový odkaz ešte väčšmi komplikuje: „tvoja veda je náhradou, / protézou skutočného spojenia, tak to dáva zmysel, // naše telá si nás nevybrali [pozri aj – kompozičnú precíznosť a významovú komplexnosť potvrdzujúce – verše „Teba som si nevybrala“, s. 37 a „hviezdy si vybrali nás“, s. 75]“ (s. 17; naznačená dráždivá „zamotanosť“, nielen pokiaľ ide o rodové očakávania, je jednou z kvalít, ktorá činí Moravčíkovej debut takým príťažlivým). Dochádza tu teda k nenápadnému (v tzv. postfaktickej ére hoaxov prospešnému) prehodnoteniu náhľadu na vedu, ktorá cez (eko)feministickú prizmu, respektíve po adekvátnej a kritické východiská zohľadňujúcej transformácii, nemusí byť nutne exploatačnou nepriateľkou, ale rovnocennou partnerkou. Recenzovaná kniha v tomto bode vstupuje do prúdu (nie nutne slovenskej) „environmentálnej poézie“. Najmä báseň Zo života popínavých rastlín v tomto zmysle vedie dialóg napríklad s Ferenčuhovej Ohrozeným druhom a Černozemou (možno aj na ňu odkazuje vyššie citovaná „čiern[a] zem“, s. 17) či (aj pre filmovo tajomnú atmosféru: „Vo svojich nočných mo­rách je brečtan odhodlaný / preliezť cez okno dovnútra starnú­ceho domu […] ohmatať / všetky predmety a telá ľudí […] vždy narazí na čosi zlovestné a mazľavé, / čo ho posadne a otrávi“, s. 14) Kucbelovej zbierkou Vie, čo urobí, v ktorých takisto dochádzalo k verbalizovanému stretu flóry s človekom: „vlak pretne vinohrad / les o krok ustúpi“ (Černozem, s. 17); „les postupuje / dolina sa zmenšuje“ (Vie, čo urobí, s. 36). Moravčíková rastlinné motívy personifikuje/antropomorfizuje, poukazujúc na sebazáchovný, „opatrovateľský“ rozmer prírody („konáre, ktoré sa začali naťahovať cez sklo / aby dali priestor na život pavúkom a lien­ kam, ktoré / v nepozorovanej chvíli / vchádzajú cez oblok“, s. 14), ako aj na naše necitlivé zásahy a v prenesenom zmysle i na disciplináciu a (auto)regulačne preventívnu poslušnosť: „Vytr­hať konáre (…) znamená varovať popínavú rastlinu pred týmto postupom rastu – druhýkrát rovnakou cestou nepolezie / pretože ďalšie pokusy by znamenali znovu a znovu / prežívať trhanie lim­bických zapojení“ (s. 14). Dôležitá je aj obsahovo – tobôž v spojení s vedecky odosobneným jazykom – radikálna a estetikou ošklivosti sugestívne vybavená pasáž: „problémom brečtanu je, že chybu v postupe rozpínania / nemožno vrátiť späť / inak než nožnicami / alebo odumretím“ (s. 15), ktorej recepčná mrazivosť je zintenzívnená opätovným poukazom na našu prepojenosť: „skúste len tak zabiť časť seba, / ktorá prebýva v pamäti, / slizni­ciach / alebo končatine“ (s. 15; interpretačne plodná sa nielen tu ukazuje teória stanoviska S. Harding, N. Hartsock a iných).

Druhá časť Váha tvojho rómstva je odkazovo vyhranenejšia najmä vtedy, keď prostredníctvom viacerých aktérov moci konkretizuje vyššie naznačenú disciplináciu (čo nie je jediný významový plán tohto oddielu, ktorého – neskôr priebežne konkretizované – semiotické rezy sú pre mňa umelecky najuhrančivejšie a obsahovo najhutnejšie namiešané v istom zmysle erotickej básni Stomatológia). Prvý text s výpovedným názvom Kňaz, ktorý ma krstil vzbudzuje očakávania ohľadom kritiky cirkevného tvarovania individuálnych životov, ktoré sčasti napĺňa uštipačnými veršami ako „nenechá zarásť (…) otvor / ktorý do neho vyhĺbi­ la naša cirkev – / aspoň v to dúfame / a za to sa modlíme“ (s. 23), nedeje sa tak však priamočiaro a monotónne. Verše sprostred- kúvajú výrazovo opäť skôr vecný, myšlienkovo napohľad absurdný až komický, v skrytej osnove na viaceré predsudky – ohľadom „rasy“, normatívne nazeraných mentálnych a telesných limitov (ktorých aj hodnotová ambivalentnosť, do istej miery súzvučiaca s debutovou zbierkou P. Brezňana Skúsenosti týchto dní, bude reflektovaná hlavne v predposlednom oddiele) – zacielený popis („dieťatko / je mimoriadne biele, mäkké a / hladké // nepokrčil ho / pôrod ani povrchy […] pohľad naň je v zásade blahodarný / nič rušivé na koži ani v očiach […] nebolo ovplyvnené počasím. // Je to poddajné dieťa“, s. 21), ktorý je i rodovo príznakový: „Za seba a cirkev môžem povedať, že ide o dieťa, / ktoré sa stane ženou“ (s. 21). Posledný citovaný fragment, samozrejme, odkazuje aj na známy citát Simone de Beauvoir „žena sa nerodí ženou: stáva sa ňou“, s čím korešponduje aj zvyšok básne, zaoberajúci sa nielen problematikou „tekutosti identity“ (ukážka pokračuje: „aj keď samo o tom môže pochybovať / raz či viackrát v živote“, s. 22; pozri aj sociálno-archeologicky podnetné odkazy na kultúrne premenlivé vnímanie mužských a ženských rol v časti Rozprávky), ale najmä spoločenských, rodovými stereotypmi podmienených očakávaní: „Prvorodené dieťa ženského rodu / je navyše záťaž pre rodinu, / vyžaduje viac odevov, viac / odrôd jedla a kozmetiky (…) Zmierlivosť dieťaťa bude vysvetlená ako / ženská zmierlivosť“ (s. 22). Mohlo by sa zdať, že je tu autorka príliš doslovná, že jej angažovanosť šuští, no nie je to tak: jednak takýmto „suchým“ spôsobom zrkadlí mocenský (zaujímavo, respektíve znovu kráčajúc proti zvyčajným predpokladom, nielen tzv. západný, ale aj „ezoterický“, čím sa vnára hlbšie do kolektívneho nevedomia) diskurz, ktorého koordinujúce dozeranie („jeho odmietanie bude prisu­dzované / znameniu zverokruhu / pretože každá záležitosť povahy / musí byť nejako vysvetlená, s. 22) takto vynikne o to silnejšie, jednak sú dané pasáže vyvažované implicitnou aj priamejšou iróniou: „Prvorodené dieťa má byť spečatením manželstva / ale toto dieťa nespečatí nič (…) ste svojmu dieťaťu / najprv nechali prepichnúť uši / potom ho priniesli pokrstiť / a dobre ste spravili“ (s. 22). Navyše, báseň je v konečnom dôsledku triezvym, no existenciálne ponurým proroctvom („kresťanské“ je v zbierke opakovane napájané na „pohanské“ pramene, čo tiež produktívne komplikuje otázku viery, ktorá je v knihe priebežne a v rôznej podobe nastoľovaná; nielen pozične významné sú v tomto zmysle posledné verše zbierky), ktorého odkaz je komplexnejší, než sa zdá, a ním reflektovaný vplyv, ako aj zodpovednosť za svoje a cudzie životy rozpriestranenejšie: „Hebké telíčko dieťaťa / bude raz unaveným telom / s drážkami rozpínavej kože (…) počas života bude podrobované násiliu / a keď bude potrebovať / pomoc, os­tane úplne samo / neochránite ho vy rodičia ani životná poistka“ (s. 23). Ambivalentne (polemicky aj empaticky) text nazerá aj na samotnú cirkev, ktorej praktiky sú síce vnímané ako nedobrovoľné (podobne ako vyššie citované prepichnutie uší, ktoré kriticky mieri nielen na inštitúcie, ale aj na individuálne – stále však sociokultúrne a rodovo podmienené – zvyky), zbytočné (Bojím sa, čo bude s týmto dieťaťom / ale pomôcť mu nemôžem / viem ho len pokrstiť“, s. 23), čo autorka síce dopovie až polopatisticky („a krst veľa nezmôže, krst / je absurdný a zbytočný“, s. 24), no záver básne do nej vnáša ďalšie produktívne zneistenie (odmietnutie aj rešpekt) ohľadom hodnotovej a názorovej pozície subjektky, a teda pečatí mnohorozmernosť Moravčíkovej textovania, rodovo premenlivú multifokálnosť jej subjektu/subjektky: „všet­ci však vieme, že tie najlepšie veci / v živote sú absurdné a zby­točné / a aj toto dieťa sa to naučí // sláva tebe Pane“ (s. 24). Do analyzovaného kontextu („neistej viery“: „už netuším, kam patrí­me […] spolieham sa na mapy a prápory / o tom je predsa vie­ra“, s. 28; potreba istoty, stability – „hľadáš miesto stredu“ – sa ozve aj v texte prečo ísť naspäť) zapadá i báseň Sancte Donate, ora pro nobis, ktorá svojou (cez odkaz na gotickú zvonolejársku dielňu Konráda Gala konkrétnou) historickosťou predznamenáva ďalšie oddiely zbierky a prináša (v skratke) nepriamy a nie nutne konfliktný dialóg medzi svetsky militantnou, dočasnou a božsky neuchopiteľnou, kvázi večnou (prírodnou) mocou.

Problému viery sa dotýka aj báseň Doniesol som jej pohrebné kvetiny, ktorá pokračuje v (jemne ironickom) rozostrovaní sekulárno-svetských hraníc, s ich naďalej nejednoznačne vnímanými hodnotovými pólmi, aj pokiaľ ide o náboženstvom ovplyvňovanú tiesnivosť patriarchálnych rodových mantinelov („hroby za nič nestoja, ani celý cintorín / mŕtvi či živí […] vybral som kyticu, ktorá pôsobila neutrálne / decent­ne / nie nábožensky, tak to // predsa musí byť: // muž má ženu ovládnuť / zákonom a kvetom, / samozrejme v sekulárnom zmysle“, s. 33 – 34), majúcich za následok nejeden (aj v dôsledku rodovo stereotypných domnienok) žiarlivosťou a súťaživosťou narúšaný vzťah: „kyticu som jej venoval / po ceremó­nii, zašepkal / gratulujem, // si jeden titul predo mnou, // ale to nič (…) prehltla dve tabletky // a zase o pár sekúnd / oddialila smrť“ (s. 34). Rámec netypického, disharmonického partnerstva je rázne rozšírený – vesmírnou a bájnou topológiou dotovaným – textom červený monolit, ktorý komunikuje aj so „superkontinentálnou“ básňou tajomstvo Pangey; o oboch by sa dalo mnoho popísať, za všetko, čo si isto všimnú iné kritičky, odcitujem aspoň, ani nie tak ironické, ako skôr – najmä v kontexte zvyšku – oslobodzujúco vtipné dvojveršie, reagujúce na v knihe pravidelne reflektovanú potrebu „triediť a ovplyvňovať“: „neodporúča sa za každú cenu / bytosť uvidieť a spoznať // smrť zo zvedavosti / je najhlúpejšia z možných smrtí“ (s. 41). Inú podobu hierarchického inštitucionálneho vplyvu na naše životy predstavuje báseň Lekárka, ktorej povolanie autorka okrajovo usúvzťažňuje s vyššie analyzovanou funkciou farára (čím opäť vytvára prepojenie medzi zvyčajne vzdialenými dichotomickými pólmi), a to napríklad v zmysle sklamaných očakávaní, pokiaľ ide o ich všemocnosť: „priveľa ľudí si vyliečila // lenže aj tak viacerí / aj z rodiny / zomreli na tvojom oddele­ní“ (s. 25), ale aj cez ich poľudštenie, ktoré je v tomto prípade azda až príliš okaté, pokiaľ ide o hru s rodovými stereotypmi: „tvoji synovia / vedia, že dokážeš oboje: // dvíhať krv a čítať ľud­ské súradnice // aj pretriasať cukor / v prášku na vanilkové // rožky, // s operačnou presnosťou // do cesta zapiecť priznanie“ (s. 25 – 26). V protiklade s tým aj tento text obsahuje myšlienkovo plnokrvnú, s témou organicky prepojenú a i vďaka tomu (na rozdiel od gnóm a tzv. veľkých zamyslení toľkých iných autorov a autoriek) neobťažujúcu pasáž: „liečenie / nie je proce­som spomaľovania // bolesti // ale umožnenia toho, čo ešte // nie je bolesťou: // nie všetko je tečúca krv / nie všetko je zranenie srdca // snažím sa na to myslieť, / aj vtedy, keď pretekajú ob­väzy“ (s. 26; podobne neostentatívne zamyslenia hodné časti sú v knihe roztrúsené na mnohých miestach, pars pro toto: „na otázky démona / sú všetky odpovede nesprávne“, s. 70). Škoda, že báseň nekončí v tomto (aj obrazovo) silnom bode, ale je rozriedená banálnym, klišéovitým záverom: „a rok po roku ubú­da // počet tanierov / a očí // za stolom na sviatky“ (s. 26).

S (environmentálne, antikapitalisticky) angažovaným rozmerom zbierky korešponduje text Fly Dubai, ktorý úderne ironizuje (návštevníkom a návštevníčkam danej oblasti dôverne známe; žiaľ, čoraz viac aj tým, čo zavítajú do Tatier, v ktorých dokonca plánujú celoročné kryté zjazdovky, typické práve pre Emiráty, v ktorých sú pre absenciu zimy síce pochopiteľné, no pre ich nielen jednorazovú ekologickú záťaž rovnako neprijateľné) prestížou a ekonomickým ziskom (hlavne, keď ropa a s ňou previazané megalomanské sebazvýhodňovanie postupne vysychá) motivované zásahy do krajiny: „[tobôž v prípade Emirátov nie celkom] slobodný trh znamená (…) nové tvary ostrovov a jazier (srdiečka a palmičky) / tech­nologické inovácie / drinky z krvi vyhynutých bizónov“ (s. 27). Odkaz básne je – na rozdiel od tej predošlej – umocnený semioticky komplexným a poeticky nesmierne pôsobivým záverom, dokazujúcim autorkinu schopnosť pointovania: „pro­fesor Ghani (…) povedal, že pri nových vysokých teplotách / stačí ochladzovať len zem // vtáky môžu zhorieť“ (s. 27).

Ďalší oddiel Rozprávky nás prenáša do nielen časovej minulosti, a to počnúc stručnou úvodnou básňou, ktorá avizuje ešte výraznejšie pnutie medzi konkrétnym, (mimotextovo: „Barbora / *30. 12. 1955“ – v rovnaký deň a rok sa narodila sochárka, šperkárka Barbora Výrostková Opršalová) reálnym a abstraktnejším, v zhode s názvom tejto časti až rozprávkovo nejasným konotačným poľom, ktorý môžeme, no (najmä v súvislosti s ďalšími textami) nemusíme čítať v napojení na dielo spomínanej umelkyne: „si kostená (…) tvoje mesto je zahale­né (…) tvoje hniezdo / nikdy nevychladlo“ (s. 45). Nasledujúca báseň December sprítomňuje atmosféru vianočného jarmoku, nie však v zhode s harmóniou, ktorú od daného obdobia očakávame, naopak, práve v kontraste s ňou vynikne niekdajšími zvykmi unášané („stará babica vhodí olovo do bublajúcej vody […] uvidíš budúcnosť“, s. 46) a jazykovo presvedčivo tlmočené („ktorá by neprispela / ktorý by to nekúpil […] Ej, už sa na tej hore lístie červenie“, s. 46 – 47; zvýraznené autorkou ako citát piesne) zlovestné prúdenie („mužov bude príliš mnoho […] rovnaké slzy a kosti […] rany / po holení / a unavené šklbajúce svaly“, s. 46), ktoré adresátku výpovede ťahá smerom k rovnako neveselej budúcnosti. Jej vešteckému predvídaniu síce neverí („divinačným praktikám / nedokážeš dôverovať“, s. 47), no podľa (aj moralizujúcich: „to bola tá / ku ktorej chodili vojaci“, s. 50) zákonov spoločnosti, ktorej je súčasťou, je jej (ako uvidíme nielen táto) inakosť skôr na škodu (takmer všetko doteraz aj neskôr popísané treba, samozrejme, vnímať aj v – smerom k súčasnej situácii prenesenom – pláne): „kto nevie predvídať, / toho v zime / nič dobré nečaká (…) netvor vyliezol z podzem ného úkrytu“ (s. 47; dôležitosť poznania je v knihe opakovane zdôrazňovaná opäť tak v „západnom“, ako aj „mystickom“ zmysle; pozri aj: „čo nepoznáš, tomu môžeš podľahnúť“, s. 64). Ako som naznačil, lyrická subjektka sa vymyká z (aj rodovo a nábožensky podmieneného) spoločenského poriadku: „mariánky (…) v rukách držia spevníky a kríže // vyhýbajú sa ti (…) nemáš dobré meno v cudzích dedinách / ani vo svojej farnosti (…) ktovie, či si schopná skutočnej / ženskej práce“ (s. 48 – 49). Autorka sa síce ani tu nevyhla prílišnej (tentoraz nefunkčnej) doslovnosti („svadobné plátno je pre ženu / zároveň pohrebné […] vymažú z pamäti tvoju tvár / potom povesť / na­ koniec aj meno“, s. 49), nielen feministický odkaz aj tejto básne je však sprítomňovaný prevažne šikovne a v napojení na ústredný obsahový plán, z ktorého si vieme presah vyčítať, esteticky účinnejšie: „neostane kniha ani socha (…) aj tvojmu / hrobu sa budú vyhýbať (…) deti uveria / že sa po smrti prevtelíš do vrany“ (s. 50; toto poverčivé, až záhrobné vyčleňovanie „inakosti“, ktorej moci sa „dedina“ desí aj po smrti, síce korešponduje s témou jeho zapudzovania, no v zhode s viacznačným rázom Moravčíkovej textového sveta zároveň poskytuje subjektke bezpečie, úľavu: „a uletíš na miesto, / kam nedosiahnu praky a kamene“, s. 50). Hoci sme v závere svedkami príliš striktne odčlenených dichotomických pólov potenciálnej ženskosti, po dočítaní celej básne zabudneme na poučené rozpaky a rezonuje v nás jej celkovo podmanivý odkaz (aj pre individuálne opäť existenciálne nevľúdne vyústenie, ktoré i túto pasáž dôverne prepája so životom ako takým): „po iných ženách azda ostanú / deti / šperkovnice / hračky (…) po tebe / nožík a karty (…) obväz so zhnednutou krvou / pod srdcom prestrelená uniforma // a vy­ veštené olovo // z ktorého už nikto / nebude čítať“ (s. 50 – 51). Zvyšné dva texty (vzhľadom na aspoň relatívne dodržanie rozsahového limitu, ktorý je vo Vlne veľkorysý, vynechávam čoraz viac pozornosti hodných detailov) predstavujú – odkazovo potenciálne aktuálnu, atmosférou a motívmi naďalej do dávnych časov vnorenú – nielen rodovú dekonštrukciu bájoslovia, mýtov (časť Hydry zaujme aj obrazovo príťažlivou pasážou, ktorá je jednou z mnohých, dokazujúcich autorkin umelecký talent: „Nenechaj sa vyrušiť pukaním / obhorených kostier / predošlých ženíchov – / ty si ten pravý“, s. 53) a (Bottových, Erbenových…) balád (báseň s ďalším napovedúvajúcim názvom Strečno – Zlatné, r. 1380, ktorá prináša – na rozdiel od postavy Decembra – rozrôznenejší a komplexnejší obraz ženy, i v role partnerky či matky, mužsko-ženských vzťahov…).

Aj predposledný cyklus knihy, Deti Hamelnu, je vnorený do minulosti, konkrétne prostredníctvom legendy, ktorej (mnohými prameňmi dokladovaná) pravdivosť je viac ráz (viac-menej ironicky) zdôrazňovaná, čím sa nepriamo poukazuje na relatívnosť hodnovernosti historických naratívov, odkázaných na záznamy, aktuálne, ale aj dodatočné interpretácie (nielen v rámci feminizmov sa kladie čoraz väčší dôraz na „ústnu históriu“, ktorá sa v inej podobe – povier, rozprávok a iných konkretizácií ľudovej slovesnosti – hojne vyskytuje najmä v časti Rozpráv­ky): „táto legenda je pravdivá“ (s. 63); „všetky bytosti popísané / v Beštiári sú pravdivé“ (s. 69). Táto najdlhšia časť je napriek svojej konkrétnej a osobitej nálade aj téme, ktorú nebudem podrobne tlmočiť (tie a tí, čo radi pracujú s historickými prameňmi, ocenia množstvo s nimi styčných aj pozmeňujúcich, aktualizačných autorských nuáns), prepojená s ostatnými viacerými (nielen sociálne a feministicky) angažovanými témami (výpovedné je aj viacnásobné problematizovanie práce ako najvyššej hodnoty, ktoré otvára interpretáciu aj smerom k otázke nepodmieneného základného príjmu), opätovne sa ozve aj reflexia inakosti a (kristevovsky abjektívny) vzťah okolia k nej, tiež otázka devastačnej moci (náboženstva, tzv. charizmatických vodcov, prenesene aj kapitalistických záujmov). Všetko spomenuté priblížim už iba prostredníctvom výpovedných citácií: „náboženstvo : a to najdô­ležitejšie : právo vlastniť pôdu (…) posadnutosť a ženské hysté­rie (…) nepočúvaš muža (…) tvoje vlastné remeslá ťa čakajú (…) kolonizácia (…) Kristus je láska, ale, / ako sme bolestne zistili, // čistá láska nestačí (…) dnes som Mária, zajtra budem Salome (…) tak ani mňa nemôže vlastniť žiadny človek alebo úrad (…) postihnutie sa stáva výhodou v prípade istých lákadiel. // nevidieť znamená nenasledovať : / nepočuť znamená neveriť: / necho­diť znamená nepodľahnúť (…) zmyslom života je práca (…) muži dievča oddelili a nepustili ho ďalej (…) tak aj zomrieš : v bolesti práce a v neistote vzdelanosti (…) svätosť leží / iba v práci (…) čo je napadnuté chorobou : to treba odseknúť (…) zabila v sebe ka­tovo dieťa / korením : taký zločin sa u nás trestá sťatím (…) ako v každom spoločenstve, / z ktorého vylúčili hriešnika : že zločinci sa od nás nelíšia (…) mŕtvi, zatratení, akurát nie zabudnutí“ (s. 63 – 86). Dôležité je tiež to, že aj tento oddiel obstojí sám osebe, bez znalosti mimoliterárnej skutočnosti či sekundárne dotovaných interpretačných kľúčov, „iba“ ako poézia, a to znovu jednak vďaka individuálne silno prežívanej, intersubjektívne funkčne prenosnej existenciálnej úzkosti, podporenej v tejto časti samotnou témou, jej objektívnymi okolnosťami „vystlanou“ ťaživosťou, jednak vďaka estetickej, nielen metaforickej („listy hrozna roz­ložené v miskách zachytia (…) slzy / básnikov : prípadne kropaje vosku, keď nad nimi prejde kupec so / svietnikom“, s. 64; „údolia sa pred nami otvárajú ako ľudské rebrá“, s. 68), ale aj celkovej poetologickej kvalite mnohých miest: „začuješ ma klepkať na la­ kovaný povrch korytnačky : uvidíš ma / v lome briliantu“ (s. 79; motív briliantu má v básni aj obsahovo s iným bodom komunikujúce postavenie), prípadne: „kosť, ktorá je príliš mäkká na to, aby sa dala / rozkrájať, neprezradí žiadne tajomstvá“ (s. 82).

Posledný oddiel Čas Koptov prepája osobné s politickým (na čo poukazuje aj pootočený feministický refrén „čo je politické, nie je materské“, s. 91 – 100) a individuálne (partnerské) s politicko-spoločenským v názorovo síce jemne ironickom a variabilné okolnosti zohľadňujúcim, no relatívne priamočiaro angažovanom („všetky hranice sveta sa uzavrú / a ty budeš na tej správnej hranici – každý sa stará len o vlastné prežitie“, s. 100) cykle o (pocitovo) nejednoznačnom („Každú noc sa mod­lím, aby ťa deportovali“, s. 91; citát môže odkazovať na dvojakú túžbu: po zbavení sa partnera, čo je na s. 99 zrealizované jej útekom, ako aj/alebo – najmä v začiatkoch – domácej krajiny, ktorá im nepraje) vzťahu lyrickej hrdinky k egyptskému „utečencovi“, prostredníctvom ktorého autorka zacielila pozornosť viacerými smermi: od hierarchicky odstupňovanej spleti (nielen) náboženských rozdielov, ktoré sú prekonateľné („V komu­ nite kebabárov / medzi sebou hovoríte všeobecnou arabčinou / obrusujete hrany miestnych dialektov“, s. 92) a ktoré autorka, našťastie, podáva nielen priamo („Kresťanstvo je napokon / len spôsob, ako získať výhodu / v procese azylu“, s. 97; „príslušní­ci ISIS zavraždili koptských kresťanov / smerujúcich pútnickým autobusom“, s. 101), ale aj zastretejšie („Hlboko v piesku / odpo­číva kríž a dýka / ktorú strážil divoký pavúk / a až k nemu dora­zia slnečné lúče / otvorí niekoľko párov očí / a vyrazí do krajiny“, s. 101), cez absurdnosť migračnej politiky (celý text na s. 95) a „náš“ vzťah k jej osudom („‚Dávaj si pozor,‘ vravievala / sta­rá mama, / ‚lebo to je veľká lotéria.‘“, s. 93; prípadne smutno úsmevné: „stará matka ťa prijala, / pretože jej to v televízii pora­dil pápež“, s. 95) až po významotvorné zapisovanie telesnosti do básne („Keď sme spolu rozprestreli krvavú plachtu / mohla sa na nej zjaviť Kristova tvár“, s. 98) a s tým súvisiacu, s predošlou ukážkou prepojenú tému (spoločensky odsudzovanej, no predsudkami tej istej society – tak v jej, ako jeho rodnej krajine, čo znovu dosvedčuje názorovú komplexnosť knihy – často podmienenej) interrupcie: „keď som šla okolo lekárne a zvažovala / potvrdiť či vyvrátiť možnosť dieťaťa, ktoré // som nikdy, nik­dy / nesmela mať // ani v lete ani v zime / v bledej / alebo tvo­jej tmavšej farbe // v tejto krajine či späť v Hurghade“ (s. 91).

V druhej časti knihy sa nachádza báseň Váha tvojho Rómstva, ktorá napriek protirasistickému odkazu („vyhlásiť tvo­je rómstvo / za čarodejníctvo / vzburu proti / poriadku / a zavrieť ho do krypty“, s. 31; verše korešpondujú s inými v zbierke reflektovanými objektmi spoločenského „pohoršenia“, za všetky: „hovorili / o mne, že som bosorka […] umriem sama, od hladu“, s. 78) nechcene prehlbuje esencializujúci pohľad (tvoje róm­stvo […] neexistuje nikde, ale je vždy prítomné“, s. 30), ústiaci až do exotizujúceho, inakosť kolonizujúceho romantizovania: „[rómstvo] na tvojom tele v tvojej / kuchyni / vo vlasoch v sprche v tvojom / tieni na dlažbe // je hmyzovo ľahké ale to / nezname­ ná že ho môžeš // zameniť či pritlmiť (…) tvoje rómstvo je šelma / nikam nepatrí“ (s. 30 – 31). Na druhej strane, aj s ohľadom na autorkinu poučenosť (zrejmú i z jej mimoknižných aktivít, ktoré nás isteže nemusia pri analýze textu zaujímať, predsa len však môžu byť pri recepcii nápomocné), môže ísť o jemne výsmešné tlmočenie takto predpojatého vnímania. Cez takúto interpretačnú prizmu by potom podobné pasáže predstavovali nesúhlasné sprostredkúvanie apriórnych postojov k inakosti, eventuálne kritickú reflexiu ani nie tak povrchovo vnímaných rysov („nie je možné svoje rómstvo nechať / doma v skrini // alebo zahaliť pod šaty“, s. 30), ako skôr automatického pripisovania istých charakteristík iným (v kontexte zbierky tak „rasám“ a „etnikám“, ako aj ženám), ktorých (tobôž skupinová) identita je do značnej miery vždy konštruktom: „tvoje divoké rómstvo // sa nedá zoškrabať ani / operačne odstrániť // je životaschopnejšie než burina“ (s. 31). Spomínam túto báseň až teraz, pretože podobné rozpaky som zažíval pri čítaní posledného oddielu zbierky, kde je „etnicita“ sprítomňovaná znovu aj prostredníctvom dobre mienených a pravdepodobne neuvedomovaných, tentoraz však predsa len (cez akokoľvek prívetivé interpretačné oko) príliš neproblematizujúco reprodukovaných, esencializmom dotovaných názorov: „Myslela som si, že všetko čo ťa / robí Koptom / je nale­pené na telo, / ale je to skôr naopak: // etnicita je akýsi úlomok na dne človeka / ktorý nemôžeš vytiahnuť / ani vysušiť a nechať odumrieť / pretože tvoja etnicita / umrie až po tebe“ (s. 97).

Napriek (pri debute očakávaným a pri takto veľkom rozsahu vskutku pár) slabším miestam, kniha patrí k tomu myšlienkovo najzaujímavejšiemu a básnicky najpresvedčivejšiemu, čo u nás v ostatných rokoch bolo napísané.

VLNA 85 vyšla vďaka podpore Fondu na podporu umenia, LITA, autorskej spoločnosti a mesta Bratislava.