MEDZINÁRODNÝ FESTIVAL DIVADELNÁ NITRA 1992 – 2016.

Romana Štorková Maliti : NITRAFEST: 25 rokov Bratislava : Asociácia Divadelná Nitra a Divadelný ústav, 2016

Vrcholné medzinárodné divadelné podujatie na Slovensku – Divadelná Nitra (DN) – vstúpilo minulý rok do svojho 25. roku. Dôvod na oslavu. A na bilanciu. Oboje v sebe zahŕňa reprezentačná dvojjazyčná publikácia, ktorú Asociácia Divadelná Nitra vydala pod názvom … túžba živá po kráse / Desire alive for beauty…

Kniha je predovšetkým pohľadom späť. Kto v nej listuje, začnú sa mu vynárať obrazy, udalosti, mená. Zostava divadelných činov, 190 strán mozaiky textov a sugestívnych fotografıí highlightov, za ktorými nasleduje 70 strán faktografıcky presne zhrnutých všetkých ročníkov festivalu (plagáty a témy, zoznamy uvedených inscenácií). Pekná práca, ktorá zdokumentovala nielen úctyhodnú sadu takmer štyroch stoviek inscenácií, ale aj koncepčné úsilie riaditeľky Dariny Károvej a jej tímu – 25 rokov sústredenej práce,
objavovania, kultivovania, komunikácie, ale aj bojov, áno, aj urputných, aj s veternými mlynmi. Kontinuita festivalu, zosobnená v jeho šéfke a jej programatickom smerovaní, je fenoménom, ktorý na prvý pohľad vyzerá prirodzene a jednoducho, ale keď si (najmä my pamätníci) spomenieme, kde sme v našej krajine a kultúre boli pred štvrťstoročím, musia nám prvé

To je aj dôvod, prečo Soňa Šimková ako autorka rozsiahlej ťažiskovej kriticko-historickej štúdie o 25 rokoch festivalu (s. 41 – 67, resp. 71 – 105 po anglicky) stála pred mimoriadne náročnou úlohou. Kladiem si otázku, ako by si niekto iný na jej mieste poradil s toľkým rôznorodým materiálom zasadeným do dôb, ktoré sa tak menili a my s nimi. V osobe tejto našej bezpochyby medzinárodne najrozhľadenejšej a zároveň aj najžičlivejšej divadelnej kritičky mali však šéfka festivalu aj zostavovateľka publikácie šťastnú ruku. Šimková sprevádza festival už od začiatku, a to jednak ako členka predstavenstva Asociácie DN, jednak ako jeho návštevníčka/kritička. V štúdii sa jej podarilo zladiť interný pohľad s pohľadom zvonku, a to nielen v zmysle intencií a ich naplnenia, ale aj v tom, že festival reflektuje v kontextoch slovenského aj svetového divadla a svetových trendov. Šimková svoju reflexiu neštruktúruje mechanicky – veď najjednoduchšie by bolo postupovať v tradičnom novinárskom štýle rok za rokom – ale podľa tematických clustrov, ktoré si vymedzila po dôkladnom štúdiu materiálu. Tak sa jej darí odkryť podložia, na ktorých sa stavali a po ktorých sa za štvrť storočia presúvali ťažiská festivalu. Či už išlo o otázku, čo a ako hrať a objavovať (súčasné domáce divadlo, veľké mená svetovej réžie, klasika, nová dráma, menej známe divadelné kultúry), alebo vôbec o zmysel divadla pre dnešného diváka (politické a dokumentárne divadlo v širokom zmysle ako reflexia spoločenskej moci), alebo o príklon k rozličným formám performancie presahujúcim tradičné divadlo – tieto podnety zároveň odrážali aj premeny nášho životného a mentálneho sveta: veď pred dvoma desaťročiami sme voči divadlu mali iné očakávania než dnes. Preto Šimková svoj retrospektívny pohľad nestavia enumeratívne, preto doň vťahuje aj meniacu sa spoločenskú, kultúrnu a politickú realitu Slovenska, preto sa usiluje pomenovať „konceptuálny obrat“ festivalu, jeho dôvody a formy. Popri identifıkácii zmien, ktoré postihli paradigmu dramaturgickú a programovú (sprievodné akcie, tematické projekty, kurátori pre slovenské divadlo, rezidenčné pobyty), tu zaznejú aj kritické slová do vlastných radov (odliv záujmu kritiky, minimálny záujem domácich divadelníkov). Pasáž o tom, že slovenskí divadelníci alebo ich produkcie sú len minimálne pozývané na export, tu nie náhodou nasleduje po odseku,
kde sa konštatuje ich fyzická neprítomnosť, ak už nepovieme nezáujem o Nitrafest (s. 59). Šimkovej štúdia teda osvetľuje cestu, profılovanie festivalu a napĺňanie jeho cieľov z mnohých strán. V tomto zmysle by som ju odporúčala priam ako vzor kontextovej divadelnej kritiky, ktorá v mnohom presahuje „kartografıcký“ horizont, taký obľúbený a pestovaný v našom domácom prostredí (tzv. mapovanie).

Ex aequo druhým ťažiskovým textom knihy je rozhovor s riaditeľkou festivalu Darinou Károvou. Svedčí o tom, že Kárová má štruktúrovaný prístup a premyslenú koncepciu festivalu ako neštátneho a nezávislého podujatia. A zároveň je jej reflexia o naplnení cieľov otvorene kritická, skeptická a miestami až tristná (až by sa žiadalo dodať: keďže sme na Slovensku…). Hneď prvotný cieľ – aby sa DN stala zdrojom inšpirácie pre slovenské divadlo aj kritiku – sa v jej očiach výrazne míňa účinkom. V situácii dnešného „mentálneho chátrania“ v krajine (Šimková) sa festival ocitá pred úlohou, ktorej bez širokej podpory domáceho divadla a kritiky nemôže čeliť: boj o priazeň domáceho publika sa v záplave bulváru, mainstreamu a za prudkého poklesu úrovne vzdelanosti stáva sizyfovským.
Károvou načrtnutá téma etatizovanej kultúry, keď nezávislé podujatia (a divadelný festival, navyše „konceptuálny“, patrí medzi najdrahšie) strácajú šancu na dlhodobú fınančnú udržateľnosť, sa v posledných rokoch ukázala zvlášť vypuklo v konkurencii medzinárodného festivalu Eurokontext, ktorý v roku 2015 vyrástol na zelenej lúke, pestovanej, strihanej, výdatne zavlažovanej a štedro hnojenej štátom – výmenná výkladná skriňa prevažne tzv. národných divadiel, kde by sme darmo hľadali koncepčnú dramaturgiu či nebodaj transparentné fınancovanie.

Nitrafest za štvrť storočia svojej existencie predstavil stovky produkcií a tvorcov, z ktorých mnohí patria medzi špičku súčasného divadla (uveďme aspoň niektorých: Jarocki, Genty, Nekrošius, Braunschweig, Mesguich, Nadj, Donnellan, Kriegenburg, Koršunovas, Warlikowski, Schilling, Serebrennikov, Hermanis, Charnock, Gotscheff, Stemann, Klata, Pařízek, Mundruczó, Platel, Treliński, Jarzyna, Pitínský, Rau… ). Károvej pritom ide o vzájomnú komunikáciu o témach, ktoré hýbu človekom a spoločnosťou, o inšpiratívny dialóg, zasiahnutie diváka aj o provokáciu, a to v širokom spektre ponuky. Svorníkom jednotlivých ročníkov festivalu je vždy ich vopred zadefınovaná spoločná téma (v knihe aj s explikáciami a plagátmi, s. 192 – 217).

Zaujímavú súčasť publikácie tvorí 35 odpovedí zúčastnených zahraničných a domácich tvorcov na trochu nešikovne formulovanú otázku, ktorá by mohla znieť aj jednoducho: „Prečo robiť divadlo?“ (škoda, že kniha neumožňuje vyhľadať si odpovede podľa mena tvorcov).
Divadelná Nitra sa na Slovensku za 25 rokov stala vrcholným medzinárodným podujatím svojho druhu, kam sa chodí na špičkové aj kontroverzné nové divadlo na pulze doby a na inšpiratívne sprievodné podujatia. Nespája sa s obrázkami meštiacky peknými a spokojnými. Vytvorila si povesť a profıl rebela. V tomto zmysle však sládkovičovský názov publikácie „Túžba živá po kráse“ znie celkom nepatrične. Odhliadnuc od čísla „25 rokov“ (a to je naozaj iba mechanická zhoda) festival práveže z pojmu divadla celkom systematicky vyťahuje pátos domnelej „krásy“ a namiesto estetizovania oslovuje publikum aktuálnymi témami a neraz celkom neromantickými atakmi – a v tom je jeho sila. Ešteže v knihe rýchlo zistíme, že koncepty jednotlivých ročníkov nemajú s touto rétorikou 19. storočia nič spoločné. (Hoci občas sa v „záchranárskom“ podaní objavuje aj v iných materiáloch k DN, napríklad: „… tešíme sa na /znovu/objavovanie základných hodnôt spolu s Vami“, 2017.)

A ešte jedna poznámka: ubezpečujem zostavovateľov, že nielen spolupracovníci ich publikácie (s. 262), ale ani stovky ďalších ľudí píšucich u nás o kultúre a divadle nedostávajú za svoju prácu adekvátne, resp. vôbec nijaké honoráre. Nie je to v poriadku. Ale je to tak. Plakať treba na inom hrobe, sťažovať sa na inej lampárni.

Aj my sa tešíme na ďalšie ročníky Divadelnej Nitry, na živé pulzujúce divadlo. Je vysoko pravdepodobné, že mnohí z nás na festivale naozaj (znovu)objavia hodnoty, ktorých inde niet, a to aj – ak nie dokonca oveľa radšej – bez misionárskej rétoriky organizátorov. Píšem tieto kritické slová o slovách. Ale text o samotnom festivale Divadelná Nitra a jeho 25 rokoch nemôžem zakončiť inak, iba konštatovaním, že kultúrna misia, ktorú plní Károvej Nitrafest, je nenahraditeľná.