Rozhovor s maliarom a spisovateľom Robertom Bielikom

Robert Bielik (1963), slovenský maliar a spisovateľ. Dosiaľ vydal: Splny na inom nebi (1991), Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Ukrižuj sa (1995), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999), Gompa – kláštorný denník (2000), Vlčí ruženec (2002), Sansilia (2006), Zanzibar (2011), Akoby niekto nahlas mlčal (2012). Monografıa o Bielikovej výtvarnej tvorbe: Ivan Jančár: Robert Bielik, (2012). Svoje diela samostatne vystavoval niekoľkokrát v bratislavských galériách, ďalej v Nitre a Trenčíne. V zahraničí v Indii, Poľsku, Srbsku a na Srí Lanke. V rámci kolektívnych výstav sa s jeho dielami mali možnosť zoznámiť aj vo Francúzsku, v Nemecku a v Spojených štátoch amerických.

Znalci tvojho výtvarného diela vedia, že sa inšpiruješ fotografiami, ktoré si väčšinou zhotovuješ sám. Pri spracovaní námetu sa teda držíš nielen klasických maliarskych techník, ale aj realistickej kresby a tradičnej kompozície. Divák, čo len zbežne zorientovaný v súčasnom umení, by ťa asi označil za hyperrealistu, prípadne – vďaka niektorým motívom – za surrealistu či tzv. Fantastického realistu. Mňa by pokúšalo vidieť v tebe pokračovateľa symbolistov…

Symbolisti žili pred sto rokmi, ale ak chceš, v najširšom zmysle tohto slova môžem byť aj symbolista. Záleží na tom, čo v obraze považuješ za symbol. Ovci môžeme prisúdiť desiatky symbolov, no zároveň nemusí byť ničím iným, iba ovcou. Z tejto perspektívy môžeš nazvať symbolistom aj každého videoumelca alebo inštalatéra. Divák, ktorý by ma označil za hyperrealistu či dokonca surrealistu, by sa v umení orientoval – ak použijem tvoju formuláciu – naozaj zbežne. Surrealisti pracovali s podvedomím, hyperrealisti so štruktúrou fotografıckej reality, teda platónsky povedané s obrazom obrazu. Ani s jedným určite nemám nič spoločné. Ak sa pozrieš na súčasné maliarstvo, povedzme posledných dvadsať rokov, v prvom rade vidíš pluralitu, vedomé nerešpektovanie a rozbitie všetkých ikonografıckých hraníc medzi jednotlivými historickými slohmi a izmami. V istom zmysle teda môžeme dať každému súčasnému maliarovi nejakú nálepku, ale nebude to presné, pretože jeho východisko je sémanticky posunuté, čiže výrazne odlišné. Nazývajme ho radšej všeobecne „súčasný maliar”.

ŠTÚDIA K AUTOPORTRÉTU MŔTVOLY VI., OLEJ NA PLÁTNE, 30 x 30, 2014

Podľa e. H. Gombricha antické umenie dosiahlo taký stupeň realizmu, že ďalej sa už tvorivo rozvíjať nemohlo. Musel prísť prelom. Názor, že napríklad byzantskí maliari boli menej zruční ako rímski, je zrejme mylný. Geometrické zjednodušenia (skratky) na svojich maľbách aplikovali zámerne, aby zosilnili symbolický význam farby a tvaru. Nemáš pocit, že realistická maľba môže hĺbku symbolickej reči skôr devalvovať?

V prvom rade si nemyslím, že vizuálne umenie je obmedzené iba na reč symbolov. Samozrejme, pokiaľ nechceme ako pionieri psychoanalýzy z prvej polovice minulého storočia hľadať symbol vo všetkom. Po ďalšie, aj samotní symbolisti pracovali skôr s realistickým jazykom. Najštylizovanejší z nich je možno Redon, ale Gustave Moreau či Arnold Böcklin sú realistickí maliari. A taký Fernand Khnopff je takmer naturalista. A ešte po ďalšie, domnievam sa, že realizmus a štylizácia sa v histórii umenia pravidelne striedajú. Pred realistickým Rímom bolo výrazne znakové egyptské alebo etruské umenie. Po Ríme, ako píšeš, geometrizovaná Byzancia s opačnou perspektívou, ale aj západný štylizovaný stredovek, románske umenie a gotika. Od renesancie až po koniec 19. storočia znovu prevláda realizmus a po experimentálnych „izmoch“ 20. storočia sa opäť vracia. Nielen v súčasnej maľbe. Za návrat k realistickému spôsobu zobrazovania možno považovať aj značnú časť videoprojekcií, objektov či naturalizovaných sochárskych inštalácií.

CHVÍĽA NEHY II., OLEJ NA PLÁTNE, 70 x 80, 2012

Kedysi si sa aj ty zaujímal o ikonopisectvo…

Nejaké ikony som aj maľoval, ale môj záujem bol skôr teoretický. Z toho obdobia mi zostalo zopár pekných ikon, zvlášť jedna ruská z 18. storočia, ktorú mi daroval Peter Chalupa. Zaujal ma ani nie tak pohľad historicko-umelecký v zmysle ikonografıe, kánonu atď., ale skôr teologický. Dokonca s presahom do mágie, pretože v istých kláštoroch ikonopisci miešali do farieb ostatky svätých alebo ich umiestňovali v akýchsi minirelikviároch do ornamentálneho rámu ikony, tzv. košieľky. Jedným z významných teoretikov ikonopisectva bol Pavel Alexandrovič Florenskij. To je zaujímavá postavička, pretože ako ortodoxný kňaz bol zároveň významným teológom, umenovedcom aj fyzikom. Trockij ho po revolúcii poveril elektrifıkáciou moskovskej oblasti a niekoľko rokov potom sa mu komunisti odvďačili tým, že ho poslali na Solovky a neskôr na Sibír, kde aj zomrel. Florenskij sa domnieval, že kultová hodnota ikony v mnohom prevyšuje hodnotu umelecko- historickú. Ikonu chápal ako nosiča, ako transformátor a žiarič energie. Hovoril, že ikona má schopnosť absorbovať utrpenie a túžby tisícov ľudí, ktorí pred ňou kľačia a bozkávajú ju. Nielen absorbovať, ale následne aj pretaviť do energie pokoja a požehnania. Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, isté je, že západná teória umenia s takýmito modelmi nepracuje.

S ktorými zo súčasných umelcov sa cítiš najväčšmi spriaznený? A čo pri týchto sympatiách prevažuje: autorský rukopis alebo duchovné zázemie?

Mám mnoho obľúbených autorov, no vzhľadom na to, ako maľujem, sú mi najbližšie tí, ktorí inklinujú k realistickejším polohám. Spomeniem aspoň Angličana Jonathana Wateridgea, Belgiča na Michaela Borremansa alebo Číňana He Sena. A starých bardov: Lucian Freud, Odd Nerdrum, Tibor Csernus, Mark Tansey, David Ligare. Už niekoľko rokov sledujem maliarov tzv. Klužskej školy. To je silné generačné zoskupenie Rumunov a rumunských Maďarov z mesta Kluž, ktorí vstupovali na scénu krátko po roku 2000. Dnes sú už etablovaní európski maliari. Mám rád Serbana Savu a Alexandra Tineia. Ďalší z nich, Adrian Ghenie, vystavoval na tohtoročnom Benátskom bienále. Videl som tie obrázky zblízka. Poctivá maliarska robota. Nespomínam to náhodou, pretože v raných deväťdesiatych rokoch, keď som študoval, maľba takmer nejestvovala. S prižmúrením oboch očí sa akceptovala iba poloha, ktorú som privátne nazval „natieranie“. To bol určite jeden z dôvodov, prečo som si povedal, že takto nie, ja budem maľovať. A čo sa týka blízkosti autorského rukopisu alebo duchovného zázemia, vo vizuálnom umení to až tak nerozlišujem ako povedzme v literatúre. Rád čítam Thomasa Bernharda pre jeho spôsob písania, „autorský rukopis“, no s jeho duchovným backgroundom môžem polemizovať. V maliarstve to takto nefunguje.Aspoň u mňa nie.

Na nepodarenom autoportréte s anjelom vtipne interpretuješ caravaggia. Každému musí byť jasné, že si sa veľa podučil aj od veľkých klasikov. Moja skúsenosť z Holandska je, že nejeden absolvent tzv. Umeleckej akadémie nikdy meno caravaggio nepočul, resp. Nemá ani len približnú predstavu o tom, čo všetko, aké prekvapenia skrývajú dejiny západného umenia. Čo myslíš, prečo nastala takáto situácia a komu to prospieva, resp. Kam to vlastne povedie?

To je ťažká otázka, vlastne súbor otázok, a ak sa nechcem hrať na proroka alebo trúfalého prognostika, musím povedať, že naozaj neviem. Občas mám tendenciu podozrievať Marcela Duchampa, že problém nastal vo chvíli vystavenia jeho pisoára. U neho to bol vtedy možno žart, no postkonceptuálne umenie, teda kánon, v ktorom je myšlienka nadradená vizuálnosti, pretrváva dodnes. Z tohtoročného Bienále v Benátkach som mal pocit, že ten pisoár je vystavený v každom druhom pavilóne. Preto tie hrubé, tristostranové elaboráty priložené ku každej inštalácii, aby sa zvedavý divák dopátral, o čo autorovi išlo. Preto tie poloprázdne pavilóny, a preto aj jediný, pred ktorým stál nedočkavý rad, boli toalety. Až tam konečne zohral pisoár svoju nezastupiteľnú úlohu. Ale nechcem byť kritický. Možno to prázdno, presnejšie nuda prevládajúca v súčasnom umení je iba odrazom hodnotového prázdna nášho sveta. Neviem…

Možno neprestajné nadraďovanie „konceptu“, „nápadu“ či „myšlienky“ nad maliarskou matériou a remeslom je len ďalším sprievodným znakom celosvetového úsilia presťahovať sa do netelesných, virtuálnych svetov… v tvojej odpovedi padlo slovo „prorok“. Už som sa chystal formulovať otázku na „prorockú tému“. Najmä v súvislosti s tvojimi obrazmi ako už spomínaný nepodarený autoportrét alebo chvíľa nehy i. Ii., Kde vidíme Stalina, resp. Hitlera v spoločnosti anjela. Anjel ako symbol zvestovania, vnuknutia. Max Ernst má jeden v podstate realistický obraz, na ktorom panna Mária plieska nezbedného Ježiška po zadku. Odkiaľ prišiel tvoj nápad spojiť diktátora s nebeským poslom?

Ernst bol dadaistický srandista, nepochybne často aj vtipný. Ale k tomu anjelovi. Ak by som anjela v kontexte s diktátorom maľoval ako symbol zvestovania či vnuknutia, nielenže by som sa vystavil obvineniu z propagácie totalitnej ideológie, ale predovšetkým by som sa spreneveril vlastnému naturelu, ktorý je v zásade pacifıstický. To sú tie semiotické nedorozumenia. Anjel v úlohe zvestovateľa je takmer výhradne ikonografıcky zobrazovaný ako dospelý muž, prípadne s feministickými črtami hermafrodita. Ja som si zámerne zvolil dieťa – fotil som svoju vtedy sedemročnú neter Paulu – v snahe dopracovať sa k inému významu, ktorý predikuje aj názov obrazu Chvíľa nehy. Teda dieťa ako subjekt spontánnosti, krehkosti, zraniteľnosti, nehy. Takýto subjekt eliminuje negatívnu energiu, roztápa kondenzované zlo, trebárs aj v podobe bludného, monštruózneho ideologického presvedčenia. Aj diktátori určite majú okamihy, keď v nich pozitívne prevládne nad negatívnym. Žiaden človek nie je absolútne zlý, ani masový vrah ako Hitler či Stalin. A žiaden človek nie je absolútne dobrý, pretože aj Albert Schweitzer alebo Matka Tereza mali svoje chyby a neraz o nich verejne rozprávali. V najhlbšej rovine, v akej som schopný uvažovať, verím, že sme všetci jedným organizmom. Že v istom zmysle som Hitlerom a zároveň aj Matkou Terezou. A zároveň aj tebou momentálne sediacim nad počítačom v brazílskom vnútrozemí. Môže to znieť ako lacná ezoterická táranina, no uvítal by som, ak by si to prijal jednoducho ako súčasť mojej viery. Toho, v čo verím.

S tým, čo si povedal o prítomnosti „dobra“ v „zlom“ a „zla“ v „dobrom“, možno len súhlasiť… ale o inom. Vie sa o tebe, že veľa cestuješ a že cesty ťa inšpirujú tak zo stránky výtvarnej, ako aj duchovnej. Veľký Slovensko-maďarský maliar Csontváry si ako lekár nik nahromadil toľko majetku, aby mohol slobodne maľovať. Náruživo hľadal „veľký motív“, vďaka ktorému by sa stal maliarom „väčším ako Raffael“. Namaľoval Tatry, Banskú Štiavnicu, precestoval takmer celý Balkán, dostal sa na blízky východ – do Palestíny a Egypta. Zachytil pohľad na Jeruzalem i ruiny v Baalbeku. Aj ty pátraš vo svete po veľkom, konečnom motíve?

Všeobecne môžem povedať áno, vari každý maliar túži namaľovať „veľký obraz“. No zároveň musím k tvojej otázke pridať dve spresnenia. Primárny dôvod môjho cestovania nie je hľadanie veľkého, konečného motívu, ako to možno bolo u Csontváryho. (Mne sa, žiaľ, anjel s prísľubom maľovania dokonalejšieho ako Raffael nezjavil.) Je to skôr prostá radosť z cestovania. Z premiestňovania sa. V nej sú zahrnuté rôzne mentálne polohy od potešenia z poznania nových krajín, etník a kultúr až po trochu poľutovaniahodný fakt, že jednoducho nevydržím dlho na jednom mieste. Hlboko vnútri som nomád, myslím, že v tom sme tiež podobní. A po ďalšie, pojmy „veľký obraz“ či „konečný motív“ sú dosť relatívne. Za najslávnejší Leonardov obraz je považovaná Mona Lisa. Pri poslednej návšteve Louvru pred tromi rokmi som bol šokovaný nie z obrazu, ale z atmosféry okolo neho. Obrovská miestnosť preplnená turistami, ktorí sa pred obrazom fotia a tlačia, ako keď sa na pódiu zjaví rocková hviezda. Na rozdiel od nej musí Mona Lisa znášať tento ošiaľ od rána do večera každý deň, mesiac, rok, desaťročia, možno až do konca sveta. V Louvri pre ňu zriadili samostatný vchod, pretože sa zistilo, že až polovica divákov navštívi múzeum len kvôli nej. Pozrú si ju, nafotia a odídu. Pritom, čisto hypoteticky, ak by sme mali možnosť opýtať sa Leonarda, ktorý svoj obraz si najviac cení, predpokladám, že by uviedol iné obrazy. Dokonca by možno manželku florentského obchodníka s hodvábom Francesca del Giocondu ani nespomenul. Ináč, som rád, že si pripomenul Tivadara Csontváryho. Považujem ho za jedného z najväčších maliarov dvadsiateho storočia. Vo „veľkých“ dejinách umenia chýba, ale to je, žiaľ, osud viacerých maliarov, spisovateľov či hudobníkov z tzv. periférnych kultúr.

NA BREHU TICHEJ RIEKY (AUTOPORTRÉT MŔTVOLY), OLEJ NA PLÁTNE, 100 x 200, 2015

Ďalší významný Uhorský maliar pôvodom zo Slovenska bol Ladislav Mednyánszky. Na niekoľkých obrazoch naňho otvorene odkazuješ. Čím ťa upútal?

Namaľoval som vari sedem jeho portrétov, v ktorých som imitoval monochromatickú tónovanú fotografıu z prelomu 19. a 20. storočia aj s pečiatkami dobových fotoateliérov. Mednyánszky ma najskôr zaujal ako maliar. V Paríži poznal rodiace sa „izmy“, no napriek tomu zostal verný svojmu maliarskemu videniu sveta. Pre mňa nieje iba jedinečným maliarom „atmosféry“, porovnateľným s Turnerom alebo s maliarmi Barbizonskej školy, ale predovšetkým originálnym človekom. Pravdepodobne bol jedným z prvých budhistov – minimálne v teoretickom zmysle slova, s teozofıou a budhizmom sa oboznámil už počas svojho prvého parížskeho pobytu – žijúcich na území dnešného Slovenska. Okrem denníkových záznamov tomu napovedá aj posledné obdobie tvorby, v ktorom sa opakujú motívy vzduchu, oparu, hmly, vody, vznikania, zmeny a zániku. Bol večný nomád, plynulo rozprával viacerými jazykmi, no azda najdojemnejší je jeho životný údel samotára. Predurčila ho naň nielen príslušnosť k šľachte a aristokratickým kruhom, ktorá vytvárala bariéru pred ostatným svetom, ale tiež jeho povaha, pre ktorú viazla komunikácia aj vnútri vlastnej sociálnej skupiny. V očiach rodiny a širšieho príbuzenstva bol čudák, tulák, odľud, navždy tým, ktorý zostáva nepochopený. Mednyánszky je akýmsi archetypom – jungovsky povedané – múdreho starca. V tom je pre mňa ešte zaujímavejší ako maliar.

Ktorá z tvojich ciest mala pre teba rozhodujúci, až omračujúci význam?

Začal som cestovať hneď po revolúcii, ale mimo Európy som išiel až v polovici deväťdesiatych rokov. Najsilnejšie boli možno prvé dve cesty do Indie rok po sebe, jedna polročná, druhá štvormesačná. Adjektívum „omračujúca“ je azda prisilné, i keď po návrate z prvej som zažil čosi ako mystickú skúsenosť a tá omračujúca bola. Na druhej ceste som si overoval svoje fyzické a hlavne psychické limity. Strávil som ju v dvoch himalájskych budhistických kláštoroch vo výške 4 000 metrov nad morom. Žiadne stromy ani tráva, iba skaly, oblaky a sneh. Zakúsil som, čo je to päťdesiat dní mlčať, niekoľko týždňov nikoho nevidieť, spať v izbe, kde sa teplota povážlivo blíži k bodu mrazu, alebo jesť iba horúcu vodu s akousi miestnou žihľavou, ktorú bratia v Budhovi odvážne nazývali polievka. Tento radikálny minimalizmus sa mi neskôr v živote zišiel. Možno skôr v mentálnej než fyzickej rovine. Nedá mi nespomenúť ešte jeden zážitok, ktorý patrí do kategórie silných. Asi pred pätnástimi rokmi som chodil s jedným Francúzom po ortodoxných kláštoroch na „mníšskom“ polostrove Athos. Ráno sme sa z jedného vybrali do ďalšieho, ktorý sa nachádzal na protiľahlej strane, takže sme museli prechádzať naprieč polostrovom. Zablúdi li sme. Cesta pôvodne nemala trvať viac než tri hodiny, a keď sme sa vari po desiatich stále predierali hustou athoskou „džungľou“, vyčerpaní, dehydrovaní, krvaví od všadeprítomného tŕňového porastu a už sme strácali nádej, že sa z toho labyrintu dostaneme, prvý raz v živote som si reálne uvedomil, že končím. Bola to hranica. Ako sa neskôr ukázalo, tá skutočná ešte nie, ale v mysli som ju tak prežil.

AUTOPORTRÉT MŔTVOLY A PÄŤ POTKANOV, OLEJ NA PLÁTNE, 150 x 140, 2014

A nedajú sa tieto skúsenosti zažiť v meditácii, čiže bez toho, aby človek musel cestovať? Lao-c vraví, že svet – rovnako ako tao nebies – môžeme spoznávať aj bez toho, aby sme vykročili z domu… ba ani z okna nemusíme vyhliadnuť…

Áno, po Laovi-c´ to zopakovali mnohí. Mne to povedal Rudo Sloboda a odvolával sa na amerického transcendentalistu H. D. Thoreaua. Myslím si, že isté vizuálne, sluchové a iné vnemy v meditácii nezakúsiš, iba ak v odlišnej podobe. Jednoducho, ak chcem vidieť Café de Flore na Saint-Germain–des-Prés, kde sedávali a písali Sartre s Beauvoirovou a dať si tam espreso za vskutku existencialistickú cenu päť eur, musím sa odtrepať do Paríža. Iná otázka je, či mi to za to stojí. (Evidentne áno, keďže som to už niekoľkokrát zopakoval.) Teda isté, prinajmenšom fyzické zážitky, myslím, meditácia nesprostredkuje. Navyše aj s mentálnymi to je – aspoň pre mňa – tajomstvo. Ak odhliadneme od náboženstiev Východu, len v samotnom kresťanstve sa názory rôznia. Napríklad dvaja zásadní formovatelia kresťanstva Origenes a Gregor Nysský. Oboch mám rád, každého pre niečo iné, sú mi bližší než Augustín alebo Hieronym, no v otázke kontemplácie sa zásadne líšili. Zatiaľ čo Origenes sa nazdával, že v kontemplácii sa duša dostáva do čoraz väčšieho svetla, Gregor Nysský tvrdil opak, do čoraz väčšej tmy. Ani nemusím hovoriť, že v tomto mám bližšie ku Gregorovi, ale nechcem odbočovať, tvoja otázka mierila k cestovaniu. Takže áno, svet sa dá poznať aj zvnútra izby. Cestovanie je iný spôsob jeho poznávania, no okrem neho ponúka aj ďalšie zážitkové kvality, situačné dobrodružstvo, relax, sociálne kontakty atď. No možno je to skôr záľuba než spôsob poznávania. Ak to máš rád, tak to robíš. A určite aj istá vrodená danosť. Jeden by išiel až na koniec sveta a druhého ťažko dostaneš na kraj dediny. Pritom obaja môžu byť inteligentní, kultivovaní ľudia.

Nepochybne. Dôkazom toho je tvorba domasedov ako spomínaný sloboda alebo rembrandt, či niekoľko severských filozofov. Cesty a písanie sú však u teba úzko späté. Najmä v knižkách z neskoršieho obdobia. Zdá sa mi, že ti v nich ide o čosi viac, než len o literatúru. Alebo sa mýlim?

Kedysi dávno mi bývalá žena povedala, že každý by mal napísať o svojom živote knihu. Z veľkej časti by to bolo nepochybne nudné čítanie, no ak by každý napísal čo len pár viet zahrňujúcich základný pocit z existencie, zlomové body, múdre aj chybné rozhodnutia, možno by to až také márne nebolo. Prinajmenšom ako svedectvo doby a azda aj zdroj poučenia pre budúce generácie. Aj ja v istom zmysle píšem knihu (knihy) o sebe a dúfam, že spomenuté dôvody v nej (v nich) prevládajú nad osobným narcizmom. K fıkcii som nikdy neinklinoval, dokonca ani v detstve k rozprávkam. Možno už vtedy vo mne skrslo podozrenie, že to je celé iba „vymyslené“. Že sa to nezhoduje so skutočnosťou. Najradšej čítam memoárovú, autobiografıckú literatúru. Také Denníky Sándora Máraia alebo Hora siedmich stupňov Thomasa Mertona. Z Wittgensteinových Denníkov viem, že aj on chcel napísať autobiografıu na spôsob Augustínových Vyznaní, ktoré považoval za najlepšiu knihu na svete. Dokonca aj fılozofıa sa podľa neho – pokiaľ sa robí poctivo a slušne – začína spoveďou. V Denníkoch má pozoruhodnú myšlienku, že skutočné porozumenie väčšinou nestroskotá na intelekte, ale na pýche. Memoáre môžu byť aj zle napísané alebo nudné, len nech ma pri nich neomína podozrenie, že dotyčný/á fabuluje. Slovom, rešpektujem a oceňujem fakty. Z týchto dôvodov už roky nepozerám ani fılmy, a ak sa o to sem-tam pokúsim, zriedka vydržím do konca. Aby som to zhrnul a vrátil sa k otázke, pokúšam sa písať o tom, ako prežíva subjekt R. B. svoju pominuteľnú existenciu. Pamäťový záznam s útržkami vzťahov, nádejí a sklamaní. Poznania? Či je to literatúra, neviem… A ani sa mi to nezdá dôležité.

Mne neprekážajú vymyslené príbehy. Skôr mám problém s tým, že množstvo spisovateľov sa sústreďuje na „lov osudov“. Že skrátka písanie odvíjajú od utrpenia druhých. Potom je už fakt oveľa čestnejšie zostať narcisom a knihu chápať ako zrkadlo alebo ako príležitosť na autoportrét. Je na zváženie, či česť možno vôbec zlučovať s literárnymi ambíciami. Ale zas nemusíme byť takí odmietaví k fabuláciám: môžeme ich predsa vnímať ako podobenstvá…

Ale, samozrejme, tak rigidne som to nemyslel, ako to možno vyznelo. Aj Ježiš a Budha si vymýšľali príbehy, aby na základe jednoduchej štruktúry podobenstva tlmočili svoje posolstvo. To by som potom musel apriórne odmietnuť aj veľké rozpravy ako Tisíc a jedna noc alebo Mahábhárata. Súčasťou jej šiestej časti je aj Bhagavadgíta, ktorú čítam takmer celý život a spolu s Novým zákonom ju považujem za jeden z najzásadnejších textov, aké kedy vznikli. Aj Dostojevskij má kdesi vetu: „Aký by som to bol spisovateľ, keby som si nevymýšľal.“ Ďalšia časť tvojej otázky: česť a literárne ambície. Nemusia spolu bezprostredne súvisieť, určite nie sú synonymá, no isté prepojenie medzi nimi sa mi zdá dôležité. Samozrejme, záleží na tom, čo rozumieme pod výrazom „česť“. Pretože to slovo má na rozdiel od „literárnych ambícií“ viac významov a interpretácií. Ty si sa však pýtal na môj spôsob písania a v tomto kontexte by som slovo česť radšej nepoužil. Povedzme, že úsilie byť korektný vo vzťahu k pravde. Ako ju chápem, pochopiteľne.

Byť korektný… asi aj sám máš skúsenosti s tým, koľko nekorektností sa deje v spisovateľskom a vydavateľskom svete. A pritom – ako sa nazdávame – pracuje sa na kultúre. Lenže zmysel kultúry asi nespočíva len v písaní a vo vydávaní. Či v záujme diela a slávy smie autor odhodiť všetky „škrupule“?

Ak dobre rozumiem tvojej otázke, smeruje skôr k literárnemu životu, k vydavateľskej či prekladateľskej praxi na Slovensku. Keďže sú mi známe viaceré čarovné odtiene našej národnej „holubičej“ povahy, nepochybujem o tom, že nejeden žabomyší svár sa odohráva aj na tejto pôde. Ja som však mimo toho a myslím, že nielen ako spisovateľ, ale aj ako maliar som vždy bol. Žijem v uzavretom svete, a ak nerátam cestovanie, celý môj mikrokozmos je ateliér, ktorý volám dielňou, najbližšia kaviareň Bakchus, ktorú dobre poznáš, a nočné prechádzky okolo prievozského kláštora. Nezúčastňujem sa teda literárneho života a hoci mi to je ľúto a cítim sa pri tom vždy trápne, odmietam aj pozvania na čítačky. Nie je to póza, iba dôsledok mojej asociálnej výbavy. Viac-menej pravidelne sa stretávam iba s vydavateľom Petrom Chalupom a s dvomi spisovateľmi, Kamilom Zbružom a Ivanom Koleničom. A vlastne ešte aj s Denisou Fulmekovou. A tí všetci sú, povedal by som, tiež mimo hry. Hrať sa hrajú, ale vystačia si so svojím pieskoviskom.

Napriek tomu, že žiješ uzavretým životom, tvoje maľby a knihy – nehovoriac o tvojich cestách – svedčia o tom, že svet ťa stále zaujíma. Možno ešte viac než tých, čo žijú „extrovertne“, takpovediac „čelom k masám“. Ako sa pozeráš na ďalší priebeh civilizácie? Huxley, guénon a ďalší tvrdili, že sa nachádzame v kálíjuge. A z toho vyplýva, že vyhliadky ľudstva nie sú práve ružové.

Nepochybne triafali do čierneho, no na rozdiel od nich mám podozrenie, že v kálíjuge sme od začiatku. Nemyslím si totiž, že svet bol v minulých dobách k človeku vľúdnejší. Minulosť si netreba idealizovať. Ani indickú, z ktorej toto rozdelenie kozmických cyklov pochádza. Stredoveký človek žil v ideovo ucelenom systéme, nemučili ho existenciálne pochybnosti o Bohu, vesmíre a hlavne o svojom mieste v ňom, teda o samom sebe, no podliehal morovým epidémiám, častým vojnám, a ak si dovolil slobodnejšie myslieť, riskoval kremáciu zaživa. Aj antický svet, ktorý je spomedzi niekdajších civilizácií historikmi považovaný za najliberálnejší, mal otroctvo a z času na čas sa v ňom objavil vládca, ktorý z dlhej chvíle dal vypáliť mesto. Ak spomínaš Aldousa Huxleyho, prvý raz som čítal Krásny nový svet ako tínedžer. No až keď som si ho prečítal znovu vari pred piatimi rokmi, uvedomil som si, aká prorocká bola jeho vízia budúcnosti, ktorú napísal v roku 1931. V „štátnych inkubátoroch“ sa ešte nerodíme, no vieme umelo oplodňovať, teda už sme oddelili sex od reprodukcie, ktorá sa deje v laboratórnych a geneticky spoľahlivých podmienkach. Náš život v čoraz väčšej miere určujú anonymní akcionári nadnárodných korporácií a bánk. Z dnešného zrýchleného kybernetického sveta sa vytráca priestor pre ľudský kontakt a elementárny cit. Nástup farmaceutického priemyslu znejasňuje vekové a možno až generačné rozdiely a ponúka širokú škálu anaxiolitík a antidepresív, ktoré síce potlačia frustráciu, no natrvalo zmenia mozog a celú osobnosť. To sú všetko neklamné indície, ktoré vedú k Huxleyho neradostnej vízii. Na druhej strane Huxley napísal aj opačnú, pozitívnu verziu budúcnosti v knižke Ostrov. Doboví kritici ju odmietli a dodnes je v tieni Krásneho nového sveta, čo je škoda, pretože si pokojne viem predstaviť, že časom svet môže vykročiť aj svetlejším smerom. V duchu Murphyho vety, že človek začne konať múdro, až keď vyčerpá všetky ostatné možnosti. Ja som skôr optimista. Ako stredoškolák som intenzívne čítal Teilharda de Chardina a za svoj optimizmus možno vďačím jemu. Ak verím v evolúciu individuálneho vedomia – a bez tejto viery by môj život stratil zmysel – prečo by som sa mal zriecť nádeje aj na evolúciu spoločnosti?

A nemáš pocit, že evolúcia – najmä z duchovnej stránky – hodila spiatočku? Že nastáva fáza civilizačného zostupu? Že kapitalizmus, do ktorého sme sa po roku 1989 tak nadšene vrhli, dnes už začína naberať črty feudalizmu a možno zanedlho tento nový feudalizmus začne pripomínať otrokárske zriadenie?

Naznačil som to, keď som spomenul rastúcu moc fınančných skupín. Ak ešte k tomu pridáme sprísnenia a zmeny zákonov v dôsledku globálneho terorizmu, teda čoraz väčšie okliešťovanie ľudských práv a slobôd, asi sa v blízkej budúcnosti naozaj nemáme na čo tešiť. Keď hovorím, že som skôr optimista, na mysli mám ďaleký časový horizont. Ak sa vrátim k Teilhardovi de Chardinovi, svoju kľúčovú mystickú víziu planetárneho zjednotenia ľudstva prežil ako ošetrovateľ v zákopoch I. svetovej vojny. Denne mal na rukách krv ako stopu nezmyselného zabíjania. A v čase ďalšej apokalyptickej stopy o generáciu neskôr, teda počas II. svetovej vojny, píše svoje hlavné dielo Fenomén človeka. Podľa Teilharda je človek stále v zárodočnej fáze svojho vývoja. Nielen ľudstvo, ale aj kresťanstvo je zatiaľ iba „podľudštené“. Ďalším zaujímavým javom sú pre mňa akési mentálne mutačné skoky. Ten najznámejší a z hľadiska významu a následného smerovania civilizácie zásadný sa udial v piatom až šiestom storočí pred Kristom. V Číne vtedy pôsobilli Lao-c´a Konfucius, v Perzii Zarathuštra, v Grécku Sokrates a Platón, v Indii Budha a autori Upanišád vrátane Bhagavadgíty. Myslím si, že bez nich, ale aj bez ľudí ako Abrahám, Ježiš či Mohamed by bol náš svet temnejší. Ak by vôbec ešte bol. Ak sa pýtaš na budúcnosť, hovoríme o čase. Gréci ho rozdeľovali na chronos a kairos. Chronos ako lineárny čas zastúpený hodinami, kairos ako čas príležitosti, čas na niečo, starí kresťania ho volali aj čas milosti. Podobne ako individuálne ľudské osudy môžu byť žité viac v znamení chronosu alebo kairosu, aj ľudstvo má etapy, v ktorých akoby jeden z časov prevládal. Nietzsche považoval tento pulzujúci rytmus za večný. Plotínos, Origenes alebo spomínaný Teilhard verili v emanáciu energie a v jej spätné konvergovanie k pôvodnému zdroju, v konečnú jednotu. Ak teda zdieľam ich vieru, môžem zároveň pokojne pripustiť, že zajtra, o rok alebo o sto rokov môže byť aj horšie. Ale podstatne dôležitejšia je pre mňa viera, že to, či bude „lepšie“ alebo „horšie“, primárne nezávisí od fınančných oligarchov, ideológov konzumu, ultrapravice či ultraľavice, teroristov alebo architektov a kormidelníkov globálneho trhu ani od utajených mocnárov dnes takých populárnych konšpiračných teórií, ale odo mňa. Od každého z nás. V každej chvíli mám na výber, či chcem byť objektom dejín, alebo ich autonómnym subjektom. A túto slobodu mi nikto nevezme.

DOJATIE, OLEJ NA PLÁTNE, 160 x 200, 2015

Istý čas si učil na univerzite Konštantína filozofa v Nitre. Aké boli tvoje skúsenosti a pocity? Ako na teba pôsobila generácia nastupujúcich pedagógov, výtvarníkov či možno aj spisovateľov?

Na univerzite som učil dvadsať rokov, z toho druhú polovicu, teda posledných desať, som čoraz intenzívnejšie zvažoval myšlienku odchodu. Až som ju napokon pred rokom uskutočnil. Rástol vo mne pocit, že škola mi berie čas. Napriek tomu mám na toto obdobie pekné spomienky. Niežeby som sa nejako našiel v úlohe pedagóga, ale mal som dobré, možno až nadštandardné vzťahy so študentmi aj s kolegami na katedre. Ku škole dodnes cítim vďačnosť, pretože prvých desať rokov po skončení akadémie, keď som nepredával obrazy, ma živila. A samotní študenti? Možno päť percent z každého ročníka má predpoklady v niečom vyniknúť. Tí ostatní, dúfajme, budú dobrí učitelia. Táto elektronická generácia je v mnohom iná ako naša, no vždy som si uvedomoval, obzvlášť po dlhších osobných rozhovoroch, že v tých najzákladnejších potrebách, strachoch či túžbach sa generačné rozdiely stierajú. Že sme napriek všetkým odlišnostiam na jednej lodi. A vďaka istým schopnostiam a polohám mysle či prinajmenšom metaforicky môžem aj dnes, keď už v škole nie som, tú spoločnú plavbu s nimi prežívať.

Ďakujeme za rozhovor.