Text bol uverejnený v časopise Vlna 84 s témou ZVIERA.

1

Kedysi na úsvite civilizácie človek dával nadprirodzeným bytostiam zvieraciu podobu. Obdivoval dravca pre jeho silu, odvahu, stratégiu. Často mal z neho strach. Často s ním bojoval a často nad ním zvíťazil, no úctu k nemu neprestal prechovávať.

Čarodejníci prírodných národov verili a dodnes veria, že zvieratá disponujú nadprirodzenými silami. Šaman v tranze prizýva na pomoc svoje silové zviera. Domestikované zvieratá nemôžu byť silové, pretože silové zviera musí žiť v divočine. Domestikované zvieratá stratili väčšinu svojich nadprirodzených schopností.

Šaman – dosvedčujú to príbehy z rôznych končín sveta – je schopný vziať na seba podobu zvieraťa. Môže sa premeniť na pumu, na havrana, na sovu, na akékoľvek zviera, ktoré žije voľne, ničím nespútané, v divočine. Vo svete prírodného čarodejníctva – nech už akokoľvek ten svet vzbudzuje dojem kozmickej drámy, drsnosti a krutosti – človek žije v symbióze so zvieraťom, využíva jeho schopnosti, energiu, inštinkt. Príslušník prírodného národa považuje zviera za rovnocenného partnera.

Kniha Genezis, jeden z najsilnejších pilierov židovsko-kresťanskej civilizácie, zachytáva koniec éry, v ktorej človek komunikoval so zvieraťom ako so svojím spoločníkom. Pretože Boh povedal: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi!“ A tu končí rovnocenný partnerský vzťah medzi človekom a zvieraťom. Tým, že Boh dáva človeku svoj vzhľad, vytrháva ho zo sveta, v ktorom nadprirodzené bytosti mali zvieraciu podobu. Človek prestáva rozumieť zvieratám, prestáva obojstranne prospešná komunikácia medzi ním a zvieracou ríšou, z človeka sa stáva vládca prírody, nadradená bytosť.

Takáto vláda je, pravdaže, dosť iluzórna, vratká: keď si človek ide v mori zaplávať tam, kam nemá, roztrhá ho žralok; ak nedostatočne prichystaný chodí po džungli, ľahko sa môže stať obeťou mačkovitých šeliem, plazov i hmyzu, o tom ani nehovoriac, že vonkoncom nie je schopný vládnuť nad vtáčou ríšou. Pokúsil sa o to napríklad v Číne, keď kynožil vrabce, no výsledkom bolo, že sa neznesiteľne premnožil hmyz.

Človeku sa teda nikdy nepodarilo ovládnuť zvieraciu ríšu. To, že postupne likviduje živočíšne druhy, vôbec nie je znakom jeho nadradenosti či nepremožiteľnosti. V deň, keď zahynie posledné zviera, ľudský život stratí svoj beztak neistý význam.

2

Zviera má v Biblii dosť zvláštne postavenie. Stretáva me sa s ním hneď na začiatku a potom aj na samom konci. Na začiatku, v Knihe Genezis, je to had, ktorý pokúša človeka v Raji: „No had bol ľstivejší ako všetky poľné zvieratá, ktoré urobil Pán…“ Na konci Biblie, v Zjavení apoštola Jána, sa zasa objavujú dve šelmy: morská a zemská. Morskú šelmu apoštol Ján opisuje takto: „Šelma, ktorú som videl, podobala sa leopardovi; nohy mala ako medveď a jej tlama bola ako tlama leva.“ Zemskú zasa takto: „Mala dva rohy podobné baránkovým, ale hovorila ako drak.“

V Zjavení apoštola Jána sa vyskytujú aj ďalšie zvieratá: drak, s ktorým bojujú anjeli; štyri bytosti (prvá sa podobala levovi, druhá býkovi, tretia mala tvár človeka a štvrtá sa podobala letiacemu orlovi); baránok (ten má symbolizovať Krista) a štyri kone jazdcov apokalypsy (biely, červený, čierny a plavý kôň).

Štyri bytosti, ktoré spomína apoštol Ján, sa dostali aj do symboliky tarotových kariet. V horných rohoch karty Svet vidno bytosť s tvárou človeka (anjel) a orla, kým v dolných rohoch sú býk a lev. Pierre Lasenic píše, že ide o personifikáciu štyroch podôb sfingy.

Zvieratá sa dostali aj do etického kódexu židovsko-kresťanskej kultúry – do desatora. V knihe Deuteronómium má desiate prikázanie takéto znenie: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho ani nezatúžiš po dome svojho blížneho, ani po jeho poli, ani po jeho sluhovi, ani po jeho slúžke, ani po jeho volovi, ani po jeho oslovi, ani po ničom, čo patrí tvojmu blížnemu.“ Vidíme, že manželka (žena) je postavená na rovnakú úroveň ako majetok (dom) a zvieratá (vôl, osol). V katolíckej verzii desatora je posledné prikázanie rozdelené do deviateho a desiateho a má ľudskejšie znenie: „Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho, nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.“ Manželka sa tu už nepovažuje za majetok a zmienka o zvieratách bola vymazaná.

Len pre zaujímavosť spomeniem, že v stredovekej maďarčine bol rozšírený výraz asszonyállat (ženozviera). Príčin to malo niekoľko. Svetonázor stredovekého človeka na Západe bol ovplyvnený Bibliou.

Prvú ženu – Evu – Hospodin stvoril z Adamovho rebra, čo znamenalo, že bola len odvodeninou ľudskej bytosti a nemohla byť rovnocenným partnerom muža. Preto sa pochybovalo o tom, že aj žena je ľudská bytosť. Zakorenila sa predstava, že ženy sú rozmarné, vrtkavé, nestále, náladové, nespoľahlivé, neschopné ovládať svoje pudy, a preto majú bližšie k zvieracej než k ľudskej ríši. Menštruácia, tehotenstvo, pôrod či dojčenie boli opäť javy, vďaka ktorým ženu považovali za zviera. Ale zasa v juhoamerických kolóniách sa kresťanským misionárom zdalo, že domorodé ženy nemajú menštruáciu, a preto sú rovnocenné so zvieratami.

Podľa menej dramatickej interpretácie slovo asszonyállat až tak nesúvisí so zvieracou podstatou ženy – kedysi slovo állat neznamenalo zviera, ale substanciu.

3

Z mýtov prírodných národov vieme, že mýtickí hrdinovia sa vedeli premieňať na zvieratá. Brazílska Legenda o Juruparym, ktorú zapísal Maximiano José Roberto, sa priam hmýri takýmito premenami: „Mezitím na sebe Jurupary a Caryda vzali podobu psů a běželi za uprchlíky, převtělené v aguti. Když už je téměř dostihli, proměnili se ti dva v ptáky a letěli dál podél říčního toku. „Carydo,“ křikl Jurupary, „naši nepřátelé teď letí jako ptáci, leťme za nimi také.“ A letěli spolu, převtěleni ve dva lehounké ptáčky, a když už je měli na dosah, oba uprchlíci sa přeměnili v zrnka kamene a ztratili se jim z očí. Rozhodli se tedy usednout na skálu, kde Jurupary vytáhl ducha nebe a viděl, že jeden stařec běží převtělený v jelena a druhý sa skryl v podobě kraba.“

Austrálsky príbeh o stvorení prvého človeka rozpráva o slnečnej bohyni Yhi a o Veľkom duchovi Baiame. Oni dvaja splodili zvieratá a Baiame ich považoval za svoje deti. Chcel do nich vložiť svoje myslenie, no Yhi ho varovala, že bohovia nie sú také stvorenia ako zvieratá a božský duch by ich zhoršil, neboli by schopné rešpektovať svojho Otca. Baiame sa teda rozhodol, že do zvierat vloží len kúsok svojej božskej sily. Tou silou je inštinkt. Baiame však ani takto nebol spokojný, a tak sa rozhodol, že musí stvoriť novú bytosť. Pospájal atómy a mikroskopické zrnká prachu a vytvoril z nich krv, šľachy, chrupavku, mäso, mozgové závity a stvoril dvojnohé zviera, ktoré chodilo vzpriamene. Mozog tohto zvieraťa bol schopný poslúchať impulzy ducha. Tak vznikol človek. Lenže nikde vo zvieracej ríši človek nemohol nájsť svojich druhov. A bolo potrebné stvoriť ženu, ktorá podľa austrálskych pôvodných obyvateľov vystúpila zo stromu.

Siahodlho by sa dalo rozprávať o kulte zvierat v starovekom Egypte – nesmiernej úcte sa tešila mačka (bohyňa Bastet) – alebo v antickom Grécku, ktorého mytológia prekypuje hybridnými, zoomorfnými stvoreniami: Hydra, Chiméra, kentaurus, Medúza, Minotaurus… Tauromachia (zápasenie s býkom) pochádza zo starovekej Mezopotámie. Mýtus o Gilgamešovi sa zmieňuje o tom, ako Gilgameš a Enkidu premohli Nebeského býka. V Španielsku býčie zápasy definitívne zapustili korene začiatkom osemnásteho storočia.

Premáhanie býka je ústrednou udalosťou mithraizmu, ktorý sa, hoci pochádzal z Perzie, v starovekom Ríme stal najsilnejším konkurentom kresťanstva. Mýtus vraví, že boh Mithra, spasiteľ, ktorý sa narodil zo skaly, v dospelosti skolil býka a býčia krv sa stala prameňom života.

V staroperzskom náboženstve – v mazdaizme – sa rozlišovali užitočné a škodlivé zvieratá. Tie druhé patrili pod vládu Ahrimana, Pána temnôt. Staroperzské peklo má prichystané tresty pre tých, ktorí bezdôvodne zabíjajú a týrajú zvieratá. Napríklad duša toho, kto týral psy, na druhom svete má podobu človeka, ktorý hádže psom chlieb, no psy, ako démonické bytosti, sa vrhajú na neho a trhajú ho.

Hinduistickú Indiu charakterizuje úcta k živým tvorom, najmä k posvätnej krave. Staroveký Rím sa takisto vyznačoval podivnými vzťahmi k zvieratám. Napríklad cisár Caligula chcel koňa vymenovať za konzula.

Hinduistický boh Hanumán má podobu opice a je jednou z ústredných postáv eposu Rámájana. Hanumán pomáha princovi Rámovi bojovať s démonmi. Toto zoomorfné božstvo symbolizuje vlastne človeka, ktorý je disciplinovaný a ovláda svoje zmysly. Veľkej obľube sa teší aj ďalší člen hinduistického panteónu – Ganéša, boh so sloňou hlavou. Legenda spomína mladého princa, ktorý bol príliš zvedavý a zmocnil sa poznania, ktoré nebolo primerané jeho veku. Preto ho bohovia potrestali sloňou hlavou. Tá má symbolizovať silu a inteligenciu. Veľké uši predstavujú múdrosť a schopnosť vypočuť si ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc. Zakrivený chobot znamená, že Ganéša dokáže odlíšiť ilúziu od reality. Slonie brucho je symbolom veľkorysej prírody a duševnej rovnováhy.

Ako vidno, niektoré božské bytosti – v Grécku aj v Indii –, od ktorých sa človek učí, majú zoomorfné atribúty. Pedagógom je kentaurus, ktorý má spodnú časť tela konskú. Vzorom askétov je Hanumán. Čínske bojové umenia sa inšpirovali pohybmi predovšetkým troch zvierat – hada, žeriava a opice.

Inak v Číne sa opičí boh teší podobnej popularite ako v Indii, no v prostredí čínskej budhistickej literatúry. Wu Čchengen, ktorý žil v šestnástom storočí, je autorom Rozprávania o putovaní na západ, ktoré spracúva dobrodružstvá prefíkaného a vrtkavého Opičieho kráľa – Suna. Nestálosť opice v budhistickej meditačnej praxi symbolizuje rozrušenú, nepokojnú myseľ, ktorá sa nevie ustáliť a skáče od jednej myšlienky k druhej, presne ako opica, keď poskakuje po konároch stromov.

Nepokojný pohyb opíc sa dostal aj do systému tarotových kariet. Na karte číslo desať vidno Koleso šťastia, po ktorom pobehujú dve opice – jedna smeruje hore, druhá dole.

Koleso života v tibetskej budhistickej tradícii zobrazuje šesť sfér, do ktorých sa môže človek znovuzrodiť. Sú to sféry: bohov, ľudí, zvierat, pekelných bytostí, hladných duchov a polobohov. V centre Kolesa života sú umiestnené tri zvieratá: červený kohút predstavuje žiadostivosť, zelený had nenávisť a čierne prasa klamnú predstavu ega.

4

Bájky sú príbehy, v ktorých zvieratá majú ľudské atribúty: vedia rozprávať, premýšľajú, niekedy sa obliekajú ako ľudia, disponujú istou morálkou, sprostredkúvajú večné pravdy a poučenia. Podobne ako indický Hanumán alebo čínsky Opičí kráľ. Ale kým na Východe označovali nasledovaniahodné kvality, o ktoré by sa človek mal vo svojom duchovnom živote usilovať, zatiaľ na Západe (napríklad v bájkach Ezopa, La Fontainea či Krylova) sa javia ako karikatúry ľudských vlastností. V hovorovej reči názvy zvierat majú zhustene (humorne a expresívne) vystihovať charakter jedinca. Niekoľko označení, ktorými sú častovaní muži: baran, brav, bujak, obecný býk, cap, gorila, gunár, had, hyena, kocúr, kohút, krysa, lišiak, maco, osol, páv, pes, potkan, somár, sviňa, tchor, trúd, tur, vôl, zver. U žien sa zasa použí vajú tieto označenia: cica, hus, hyena, kobyla (v taliančine slovo cavallona – je odvodené od slova cavalla a značí neohrabanú ženu), kočka, koza, krava, laň, líška, medvedica, mulica, opica, puma, sivá myš, sliepka, srnka, stará vrana, suka, sviňa, tigrica, zmija, žaba, žirafa, žubrienka.

Aj pohlavné orgány mužov a žien dostali svoje zoomorfné názvy. Penisu sa hovorí vták (v angličtine aj cock či rooster čiže: kohút), ženskému ohanbiu bobor, veverica, mačička, mačka.

V mužsko-ženskom partnerskom súžití sa donedávna používali výrazy ako chrobáčik, macík, zajačik.

Zvieracím názvom sa nevyhli ani kolektívy. V kresťanstve sa ovečkami myslia príslušníci cirkvi. Vodiči bratislavskej hromadnej dopravy výrazom vlčáci označovali cestujúcich.

Čoraz arogantnejšie a vulgárnejšie chápanie princípov demokracie priviedlo západné spoločnosti do stavu, keď už pomaly aj zvieratá budú mať ľudské práva. Platón nepovažoval demokraciu za optimálny spôsob vlády, videl, že demokracia – vďaka nedostatočnej výchove, materiálnej nenásytnosti a chybnému chápaniu individuálnych slobôd – buď vyústi do tyranie, alebo do anarchie. V Štáte Sokratovými ústami opisuje stav, ktorý nám môže byť nepríjemne povedomý: „Že je tu ešte aj život domácich zvierat slobodnejší ako v inom štáte, nikto by neveril, kto sám neskúsil. So psami je to totiž tak, ako hovorí príslovie ‚Aký pán, taký pes‘ a kone a osly sú zvyknuté celkom slobodne a pyšne si vykračovať a vraziť na ceste do každého, s kým sa stretnú, ak sa im nevyhne. A tak je aj všetko ostatné plné slobody.“

V súčasnosti v mestách existuje už toľko majiteľov psov, že skutočne komplikujú pohyb na chodníku i v parkoch. Chodec už často nevie, ako sa im vyhýbať, kam ustupovať. Pes vedie majiteľa a obaja spolu zužujú priestor tým, ktorí havkáčov až tak veľmi nemusia.

5

Negatívne prejavy ľudskej psychiky sa často spájajú s názvami zvierat: podlý pes, hnusný potkan, prašivá sviňa. Výraz veľké zviera označuje človeka, ktorý sa dostal na somárskom rebríčku vysoko a disponuje určitou mocou, a preto sa ho treba báť. V skutočnosti zvieracia ríša neobsahuje toľko negativity, toľko prefíkanej krutosti ako tá ľudská.

Keď sa v Bulgakovovom románe Majster a Margaréta Pilát pýta Ješuu, čo je najväčší hriech, Ješua odpovedá, že zbabelosť. Keďže zviera nie je človek, nemôže sa vyznačovať ľudskými vlastnosťami, a teda neprejavuje sa zbabelo. Môže mať strach, môže sa dať na útek alebo čeliť silnejšiemu zvieraťu, ale prejavovať sa tak zákerne zbabelo, ako sa prejavujú napríklad úradníci, to nedokáže. Treba otvorene povedať, že mašinéria ľudských inštitúcií je postavená na zbabelosti. Úradník si nikdy neprizná chybu, vždy sa bude zakrývať nariadeniami zhora, nikdy neurobí nič riskantné, nikdy neprinesie za seba žiadne rozhodnutie.

V úradoch rozhoduje akási neosobná sila. Tento neosobný úradnícky prístup psychológ Péter Popper alebo aj filozof Béla Hamvas označujú za najväčšie existujúce zlo. Na pekelnú neistotu – spôsobovanú nejednoznačnosťou, nerozhodnosťou, ľahostajnosťou úradníkov – poukazoval v Zámku Franz Kafka. Neosobný prístup, táto pýcha všetkých úradov sveta, je synonymom zbabelosti. Úradník stránke síce povie, že nepriaznivé rozhodnutie nemá brať osobne, no stránku práve takéto neosobné rozhodnutie osobne zlikviduje. Morálne, psychicky, ekonomicky a nakoniec aj fyzicky. Zdá sa, že niet sily, ktorá by zbavila svet byrokratickej šikany. Nedokázala to ani digitalizácia sveta. Práve naopak, pod zdaním zmenšovania byrokracie prostredníctvom osobných počítačov a internetu úrad vtrhol do privátneho priestoru. Úrady presúvajú cez počítače na človeka toľko práce, až vyvstáva otázka, čo robia samotní štátni úradníci, čím zabíjajú v kanceláriách čas, za akú prácu sú platení, keď občan musí na svojom počítači robiť také byrokratické úkony, o akých sa jeho predkom ani nesnívalo.

Iróniou osudu je, že byrokratické aparáty psychicky i fyzicky postupne likvidujú klientov, z peňazí ktorých žijú. Pre parazitov je to však typické: umučiť a zlikvidovať svojho hostiteľa. Organizované genocídy (najmä holokaust), totalitné režimy, ničivé reorganizácie a nekompetentné reformy, ktoré majú zachrániť hospodárstvo či národnú identitu, kultúru, ba v čase akejsi pandémie aj zdravie jednotlivcov, sú len a len byrokratické záležitosti. Občania sú hodnotení, triedení, kategorizovaní, označovaní číslami a nakoniec zlikvidovaní. Likvidácia často nie je taká dramatická ako v prípade koncentračných a pracovných táborov – zaberá celé desaťročia, postupuje drobnými krokmi, takrečeno salámovou metódou, až z občana zostane troska.

Byrokrati rozhodujú o osudoch, o psychickej, fyzickej i ekonomickej pohode či nepohode občanov, prinášajú životne dôležité rozhodnutia, no pritom azda nik nie je natoľko odtrhnutý od všednej reality ako práve úradník. Ten najvyšší takisto ako ten najnižší. Ale zas každý jeden úradník je v podstate najvyšší, je veľkým zvieraťom, ktoré mentálne žije desiat-ky metrov nad dlažbou ulice, nad hlavami tých, ktorí neboli takí zbabelí, aby sa zašili do úradov.

Vďaka byrokratickej šikane si máme šancu významne uvedomiť, v čom spočíva hlavný rozdiel medzi ľudskou a zvieracou ríšou. Byrokrat je ukážkou neľudskosti. Iba človek dokáže byť neľudský – zviera nevie byť nezverské.

VLNA 84 vyšla vďaka podpore Fondu na podporu umenia, LITA, autorskej spoločnosti a mesta Bratislava.

Predplaťte si Vlnu na rok 2021 a v aktuálnej akcii dostanete 6 čísiel za cenu 4. Najlepší prehľad o dianí v súčasnom umení vám bude chodiť do schránky až do leta 2022. Cena: 16 €.

Akcia platí pri uhradení predplatného do 31. 12. 2020. Predplatné vo výške 16€ pošlite na číslo účtu SK95 3100 0000 0040 3007 5802. Do správy pre prijímateľa uveďte svoje meno a priezvisko. Adresu pre doručovanie časopisu nám pošlite na vlna@vlna.sk.